Ady Hajdu: Koľko telefonátov ma ešte čaká?

, 27.01.2019 16:00

Stretli sme sa krátko pred premiérou inscenácie Čím rýchlejšie kráčam, tým som menšia.

V šatni divadla Astorka Korzo'90 rozprával herec Ady Hajdu nielen o predstavení, ktorého ústrednou témou je starnutie. Kto mu pomohol vrátiť sa na javisko a prečo si z mobilu nedokáže vymazať čísla, ktoré už nemajú majiteľov?

Herec Ady Hajdu.
Herec Ady Hajdu. Autor: Robert Hüttner

Premiéra sa niekoľkokrát odkladala, neohrozí ju opäť vaše prechladnutie?

Dúfam, že ju prežijeme v zdraví, lebo pred sviatkami sme všetci ochoreli. Mne sa choroba vrátila – robím však všetko preto, aby som bol v kondícii. Vďaka tomu, že predstavenie sa niekoľkokrát prekladalo, usadilo sa. Máme ho rozobrané z každej strany, vieme, čo je za každou jednou vetou. Zita Furková, ktorá hrá hlavnú ženskú úlohu, je naším guru. Posúva nás, vždy je s niečím nespokojná a hľadá ďalšie možnosti. Je však veľmi disciplinovaná – keď pochopila, že režisér je dokonale pripravený, poslúcha ho na slovo.

Témou hry Čím rýchlejšie kráčam, tým som menšia je predovšetkým starnutie. Sú starí ľudia diskriminovaní?

Všetci budeme starí, nikoho to neobíde. Mali by sme sa naučiť správať k starým ľuďom s úctou a vďakou, nezabudnúť, čo všetko pre nás urobili a nevytesniť ich zo spoločnosti. Uvedomujem si to pri mojej mame, ktorá bola sama na štyroch synov, a ktorá teraz oveľa viac potrebuje našu pozornosť.

Má nová hra niečo spoločné s inscenáciou Pavla Vilikovského Letmý sneh, kde hrá jednu z hlavných úloh Alzheimerova choroba?

Tentoraz pripraví hlavnú predstaviteľku Matheu o rozum úder blesku. Mathea celý život túžila po tom, že raz – keď jej muž Epsilon odíde do dôchodku – začnú konečne žiť a rozprávať sa. Ja v role Epsilona jej však prekazím plány a radšej umriem. Je to veľmi dojemný, múdry a vtipný príbeh, ktorý je pre Zitku aj mňa očistením z osobných skúseností.

Ady Hajdu a Zita Furková v hre Čím rýchlejšie...
Ady Hajdu a Zita Furková v hre Čím rýchlejšie kráčam, tým som menšia. Autor: Robert Tappert

Mathea sa vracia vo svojom živote k momentom, keď chcela vášmu Epsilonovi niečo povedať, ale nenašla odvahu. Máte aj vy vo svojom vnútri niečo nevypovedané?

Keď som s Vlastimilom Brodským nakrúcal film v Nemecku, veľmi sme sa zblížili. Písali sme si listy a jednému z nich som nerozumel. Nerozumel som tomu, prečo sa lúči a kam ide. O týždeň si vzal život a ja rozmýšľam nad tým, že ak by som mu vtedy rozumel, možno som to mohol zvrátiť, mohol som preto niečo urobiť. Bol som ešte veľmi mladý…

V predstavení je prítomné čakanie na smrť. Starší ľudia nemôžu tak ako mladí predstierať, že sa ich smrť netýka, hovorí nórska autorka románu, ktorý je predlohou inscenácie. Ako veľmi sa vás dotýka táto téma?

Tým, že môj Epsilon Matheu provokuje, núti ju žiť. Chcem, aby sa ma už konečne zbavila, veď už ma nepotrebuje. Preto za ňou prichádzam z druhého sveta, rozprávame sa a ona sa s tým musí vyrovnať. Každý jeden deň, ktorý žijeme, je nádherný. Jeden kamarát, ktorý, žiaľ, zomrel, mi hovoril: Ady, žijeme veľmi krátko, ale veľmi dlho budeme mŕtvi. Občas sa sám seba opýtam, čo som pekné počas dňa urobil. Ak nič, tak aspoň zavolám rodine alebo kamarátom, že ich mám rád.

Ako ste vnímali päťdesiatnikov, keď ste mali dvadsať?

Keď sme prišli do Trnavy, boli sme takí drzí, že sme tridsaťšesťročnému Jarovi Filipovi hovorili: Starý môj, vezmi si žehličku a vyžehli si tvár. Myslel som si, že títo ľudia by už mali skončiť. Čo sme si mysleli o päťdesiatnikovi? Že načo žije? Ten už je vybavený. Pravdepodobne si to isté myslia aj mladší herci o mne, ale ja mám rád, keď si zo mňa robia rovnaké žarty. Práve ich humor mi pomohol vrátiť sa po problémoch so srdcom na javisko. V hľadisku boli doktori, psychiatri aj ježibaby, ale najviac mi pomohli moji mladí hereckí kolegovia.

Režisérom inscenácie je Jakub Nvota. Má jeho štýl práce spoločné črty s Jurajom Nvotom?

Inscenáciu mal kedysi robiť Juraj a Jakub ju prepísal, podobne ako pri predstavení Letmý sneh. Dovolím si tvrdiť, a teraz urazím asi všetkých režisérov, že Jakub je najlepší režisér, ktorého som kedy stretol. Nikto nevie tak vyložiť text ako on. Píše, zároveň hrá a vie presne, ako načasovať humor, ktorý potom na divákov funguje. Takejto kombinácii vládne máloktorý režisér. Aj preto ho Milan Lasica pozýva režírovať do Štúdia L+S, kde sme spolu robili komédie Meno a Môj dobrý kamarát.

Herec Matej Landl a Adym Hajdu v divadelnej hre...
Herec Matej Landl a Adym Hajdu v divadelnej hre Kométa. Autor: Ctibor Bachratý

Musí aj herec na javisku rozmýšľať alebo mu stačí, keď sa dá viesť režisérom?

To závisí od typu herca a od každého jedného textu. Pri predstavení Letmý sneh od Pavla Vilikovského som sa musel naučiť nemať absolútne žiadne emócie. Ide v ňom len o existenciu bytia. Režisér mi hovoril: Ady, nesmieš byť nič. Text je silnejší ako emócia. Stačí ho len dobre povedať – situácia, humor a múdrosť, všetko je tam. Trvalo mi dlho, než som sa naučil byť absolútne prázdny. Moja partnerka – Szidi Tobias, ktorá hrá ženu s Alzheimerom – je plná emócií a ja som len pozorovateľ, ktorý vnútornými monológmi popisuje, čo sa udialo.

Čím je Astorka Korzo '90 pre hercov taká príťažlivá, prečo sú jej takí verní?

V Astorke môže hrať šestnásť hercov hlavné roly a rovnako tých istých šestnásť hercov aj vedľajšie úlohy. To je tiež jeden z dôvodov, prečo má Astorka pre hercov takú mágiu, že zvyčajne neodchádzajú.

So Zitou Furkovou, podobne ako s Ankou Šiškovou vás spája nielen herecké manželstvo, ale aj dlhoročné priateľstvo. Vašou manželkou v seriáli Som mama je Michaela Čobejová. Zdá sa, že ste skúsený seriálový pár?

Po desiatich rokoch od Ružovej záhrady, kde som takisto hral jej manžela, ma Miška, tentoraz v úlohe producentky, obsadila do seriálu. Bola to veľmi príjemná práca – dobre napísaný scenár, perfektne pripravený režisér. A pozitívne je tiež, že všetky mladé mamičky sa teraz na mňa usmievajú.

Szidi Tobias a Ady Hajdu počas inscenácie Letmý...
Szidi Tobias a Ady Hajdu počas inscenácie Letmý sneh. Autor: Robert Tappert

Vyslúžili ste si niekedy aj opačnú reakciu divákov?

Paradoxne to prišlo po seriáli Tajné životy, ktorý patrí k tým najkvalitnejším. V druhej sérii som dostal rolu manžela, ktorý si našiel milenku. Manželka ho potom obvinila, že zneužíva vlastnú dcéru. Neviete si ani predstaviť, ako sa na mňa začali ľudia pozerať. Seriál otvoril mnohé témy. Aj ja poznám chlapa, ktorý na takéto obvinenie doplatil. Musel sa odsťahovať z mesta, dať výpoveď v práci. Aj keď sa ukázalo, že je nevinný, tá jazva, ten zápach zostal.

Zažili ste niečo podobné? Obvinili aj vás niekedy krivo?

Aj o mne priatelia rozprávajú veci, ktoré nie sú pravdivé. Keď im odpustím, moja žena sa ma pýta: Ako je možné, že sa s ním ďalej priatelíš, keď ťa tak ohovára? No preto, že ho mám rád a viem, kde je pravda. Zatrpknúť je to najjednoduchšie, ale ťažšie je pochopiť toho druhého.

Ste taký veľkorysý, že vás to ani nemrzí?

Samozrejme, že ma to zamrzí. Ale je to problém toho človeka, nie môj. Robí to chudáčisko preto, aby sa vyrovnal so svojím neúspechom a traumami. Odkedy som mal zdravotné problémy so srdcom, musel som sa naučiť vnímať svet inak, a postupne aj inak hrať. Tešiť sa z toho, že som tu. Hoci lekári arytmiu srdca vedia liečiť, ja som bol tým percentom, pri ktorom sa to nedarilo. Pochopil som, že to je vo mne, v tom, ako sa správam. Okolie som zmeniť nemohol, tak som sa pokúsil o zmenu samého seba.

Predtým ste boli aký?

Rozdával som sa. So všetkými som chcel byť zadobre. Úlohy som veľmi prežíval, svoj organizmus som herectvom zaťažoval. Moje telo, moje srdce však nechcelo byť každý večer niekým iným. Pochopil som, že to nemusím prežívať ja, ale diváci. Podobne hrali aj veľkí bardi, s ktorými som začínal – Karol Machata, František Dibarbora či Ctibor Filčík. Oni netrpeli, keď hrali. Keď bol Machata na javisku, diváci plakali, smiali sa, a on mi medzi replikami šepkal: Mladý, choď mi kúpiť niečo do bufetu.

Marián Geišberg hovoril, že dobrý herec sa buď zblázni, alebo stane alkoholikom.

Mal pravdu, ale je ešte tá tretia cesta. Herec to môže po predstavení zo seba spláchnuť alkoholom, ja som sa radšej naučil hrať inak. Na Mariána som si spomenul nedávno, keď mi dávali infúzie v nemocnici, kde zomrel. Spomenul som si na pesničky, ktoré nám hral pri ohni. Je pre mňa veľmi ťažké, keď kolegovia odchádzajú. Veľa som s nimi zažil a chýbajú mi. Nedokážem ich mená ani z mobilu vymazať. Vždy sa tak zamyslím, koľko telefonátov čaká ešte mňa…

Poznajú vás divadelní diváci aj vďaka seriálom?

Diváci prichádzajú do divadla na autora, režiséra, na hru, na Astorku alebo aj na svojho obľúbeného herca zo seriálu, ktorého nikdy na javisku nevideli. Niektorí si občas myslia, že sú pred televízorom a začnú predstavenie komentovať. Postupne však zistia, že ide o iný žáner, tak sa utíšia.

Počas predstavenia Jama deravá niektorí diváci dokonca aj odchádzali.

Aj to je dobrá reakcia. Preto to robíme. Nemusí každý so všetkým súhlasiť. To ma učí dcéra, ktorá profesionálne bojuje proti dezinformáciám a hoaxom na sociálnych sieťach.

Film Dôverný nepriateľ, v ktorom hráte IT-čkára, hovorí o zneužívaní informačnými technológiami. Viete sa tomu brániť?

Deje sa to všade okolo nás – stačí spomenúť americké voľby. Ľudia na sociálnych sieťach si ľahko manipulovateľní. Treba sa rozprávať s deťmi a vysvetľovať im, že informácia, ktorá nemá zdroj, nie je dôveryhodná. Nemôžu ju šíriť ďalej. A ako sa bránim ja? Som verejná osoba. A ľudia majú pocit, že o mne môžu povedať čokoľvek. Nedávno som robil rozhovor a keďže som počas choroby nemal čo robiť, prečítal som si diskusiu pod ním. Nemal som to robiť. Bol som presvedčený, že v živote už žiaden rozhovor neposkytnem.

Bolo to až také zlé?

Až také zlé to bolo. Pochopil som, že nemám čítať, čo píšu anonymní, zakomplexovaní ľudia. Sú nahnevaní na svoj život a túto zlosť hádžu na mňa. Odvtedy som si neprečítal ani jednu diskusiu. Mal by sa však zmeniť systém. Keď niekto píše lži a šíri nenávisť, agresiu a xenofóbiu, mal by byť postihnuteľný.

Čo by ste najradšej zmenili na sebe?

Príšerne nadávam za volantom. Žena mi hovorí: Adinko, oni ťa nepočujú, ale vedia, že si to ty, tak prestaň.

Vaša dcéra Dominika sa vrátila z Bruselu na Slovensko, ale syn Roman stále študuje biotechnológie v Glasgowe. Nebáli ste sa ich kvôli atentátom pustiť do sveta?

Dcéra pracovala v Bruseli práve v čase, keď to tam buchlo. Neustále sa niečo deje, ale strach by nám zväzoval ruky. Syn študuje to, čo ho baví, je v druhom ročníku, ešte má pred sebou tri roky, uvidíme, či sa vráti, alebo ostane pracovať vonku.

Tiež ste si vyskúšali zahraničie, ale do Španielska ste neodchádzali ako mladý študent.

Odišiel som v čase, keď som mal rozbehnutú kariéru – mal som za sebou filmy, inscenácie aj účinkovanie v divadle. Asi som musel som zažiť niečo iné, aby som si začal vážiť, čo mám tu na Slovensku. Kráľovská akadémia dramatických umení v Madride bola na úrovni ľudovej školy umenia u nás. Treba si v živote prejsť rôznymi skúsenosťami.

Z nakrúcania seriálu Som mama.
Z nakrúcania seriálu Som mama. Autor: TV JOJ

Predstavenie Meno v Štúdiu L + S, kde takisto hráte, sa točí okolo mena nenarodeného dieťaťa. Ako ste prišli k menu Ady, keď ste Vladimír?

Tak ako v predstavení Čím rýchlejšie kráčam, tým som menšia som v spomienkach Mathey malým ušatým Epsilonom, aj mňa v pionierskom tábore volali ušaté embryo. Nevedel som, čo to je, ale tušil som, že to nie je v poriadku. S plačom som prišiel za mojím bratom, vedúcim oddielu, Adamom, ktorého prezývali Ady. Zabrnkal mi na odstávajúce uši a povedal: Ty nie si ušaté embryo, ty si mladý Ady. Mal som však aj iné prezývky…

Boli láskavejšie?

Ani nie. Bratia ma doteraz volajú masox, slabší vývar. Len maminka s nanou – babkou – ma volali Vladko. A ako najmladšieho ma príšerne rozmaznávali. Do ôsmich rokov som plakal kvôli každej hlúposti. Potom ma bratia chytili za ruky a nohy a nechali visieť z piateho poschodia. Odvtedy bol pokoj. Teraz je všetko naopak. Starám sa o maminku, režírujem jej domácnosť aj bratov. Organizujem, kedy jej donesieme obed, kedy príde opatrovateľka. Všetko sa otočilo.

Po otcovi ste zdedili vlasy, ktoré nešedivejú. Ešte sa niečo nájde?

Aj preto mi pred predstavením maskérka musí robiť šediny… Otec bol bonviván, každý sa v jeho spoločnosti usmieval. Všetkým pomáhal a rozdával sa. Každú stredu chodil podávať športku do hotela Slovan pri tenisových kurtoch. S kamarátmi pili gruziňák a kávu. Možno mal piť menej kávy a bol by tu ešte s nami.

Ady Hajdu, herec

Narodil sa 5. augusta 1963 v Bratislave. V roku 1987 absolvoval herectvo na VŠMU v Bratislave. S Romanom Luknárom absolvovali polročnú stáž na Kráľovskej akadémii dramatických umení v Madride. Tri roky pôsobil v trnavskom Divadle pre deti a mládež. Člen divadla Astorka – Korzo'90 má na svojom konte množstvo divadelných postáv. Zahral si v inscenáciách Čakanie na Godota, Armagedon na Grbe, Les, Matka, Historky z Viedenského lesa, Obchod na Korze, Vražda sekerou v Sv. Peterburgu, Letní hostia, Cyrano či Kabaret. Za postavu Valmonta v inscenácii Kvarteto získal ocenenie Dosky 2001 za najlepší mužský herecký výkon. V súčasnosti ho môžu diváci vidieť v Divadle Astorka v predstaveniach Letmý sneh, Jama deravá, Višňový sad, Sen noci svätojánskej a Túlavé srdce a v Štúdiu L+S v predsta­veniach Meno, Môj dobrý kamarát a Iluzionisti. Hral vo vyše dvoch desiatkach celovečerných filmov – Chodník cez Dunaj, Na krásnom modrom Dunaji, Muzika, Rivers of Babylon, Kruté radosti, Mahulena, zlatá panna, Polčas rozpadu, Neverné hry, Tango s komármi a najnovšie vo filme Dôverný nepriateľ. Zahral si v seriáloch Ordinácia v ružovej záhrade, Štúrovci, Alžbetin dvor, Chlapi neplačú, Kolonáda, Četnické humoresky, Tajné životy, Milenky. K posledným seriálom patrí Som mama. V premiérovanom predstavení divadle Astorka Korzo'90 čím rýchlejšie kráčam, tým som menšia hrá Epsilona. Je ženatý, má dve deti – Dominiku a Romana.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Čím rýchlejšie kráčam #tým som menšia #Ady Hajdu
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku