Recenzia: Večne mladá moralita

Foto: Braňo Konečný

Komedia česká o bohatci a Lazarovi Tomáš Mischura (boháč Cresus) a Zuzana Rohoňová (Čert) v inscenácii Komedia česká o bohatci a Lazarovi.

Evanjelický kňaz a učiteľ žijúci v rozkvete renesancie za účelom ponaučenia veriacich napísal hru podľa evanjelia sv. Lukáša, v ktorej však nepremenil krátke biblické podobenstvo len na zdialogizovanú formu, ale pridal doň aj sociálnu kritiku svojej súčasnosti. Hra o lakomom Cresovi, ktorý odmietne obdarovať biedneho Lazara, ale pri poslednom súde sa ukáže, na koho strane bola božia pravda, je síce už dnes triviálna, ale o to viac možností ponúka pre javiskové stvárnenie.

Režisér Lukáš Brutovský sa pravidelne v hrách klasiky vyjadruje k morálke či už v politickej, alebo súkromnej sfére. Stav súčasnej a rokmi nemennej etiky s dôrazom na ľudské i profesijné nedostatky vie popritom pomenovať bez nadbytočného konkretizovania. Preto mu hra ostrých protikladov, ako je Kyrmezerov text, vyhovovala. V inscenácii síce ponechal archaickosť jazyka (čeština so slovakizujúcimi prvkami), ale na postavy sa pozrel ako na typizované figúry dneška. Boháčovi sluhovia sú groteskné bezkrké gorily, Lazar zanedbaný žobrák s preplnenou igelitkou a Cresus hedonistický zbohatlík.

Problém však nastal s prenosom alegorických postáv – Smrťou, Čertom a Anjelom. Kým Smrť (Lucia Jašková) je zobrazená ako sexy vrahyňa, ktorá obeť odzbrojí najskôr vnadami, až potom smrteľným výstrelom, tak Anjel a Čert sú v inscenácii ťažko identifikovateľné tvory. Sú postavami, ktoré nás sprevádzajú dejom a napriek záveru v znení kresťanských dogiem (za života trpiaci Lazar končí v modrom nebi, lakomý Cresus v červenom pekle) vidíme, že príbeh sa cyklicky opakuje, nikto sa z neho nepoučil a Anjela napriek predošlému mementu všetci naďalej otvorene ignorujú. Táto záverečná pointa však nestačí, aby funkcia dvojice postáv plynulejšie zapadala do inscenácie.

Pre Brutovského sa stala smerodajnou najmä rola Cresa. Výtvarník Juraj Kuchárek pre neho vytvoril vlastné zrkadlové pódium, z ktorého nezíde počas celej inscenácie. Tento priestor je totiž odrazom jeho nalešteného ega a symbolom jeho nadradenosti nad okolitým svetom. Režisér so scénografom súčasne podporili sebastrednosť postavy tak po vizuálnej stránke – na pódiu totiž Cresus odhalí svoju nadrozmernú zlatú bustu, zachytávajúcu ho s jeho typickým pohŕdavým úškľabkom, ako aj jeho povýšenosť nad okolím akcentovali akusticky. Boháč do mikrofónu bonvivánsky hovorí o svojej pozemskej spokojnosti a vďaka looperu túto frázu ustavične opakuje. Keď však zúfalý Lazar nahrá ponosu na svoju biedu, ktorá sa premiesi s Cresovým chválenkárstvom, tak sa pred nami účinne prepojí vizuálny, akustický i myšlienkový prízvuk Brutovského výkladu hry.

Inscenácia síce trpí nadmerným psychologizovaním s množstvom zbytočných páuz, ale jej hereckým tmelom je prenikavý výkon Tomáša Mischuru. Jeho Cresus je titanom s napoleonskou postavou – drobný vzrastom, nadrozmerný samoľúbosťou. Herec ho s nadhľadom tvaruje ako elitárskeho cynika, ktorý keď menuje svoje statky, každý vysloví s inou intonáciou, očividným pôžitkom a dôrazom na sebaprezentáciu. Nebojí sa ani Smrti. Keď pre neho príde po prvý raz, je k nej pragmatický a pohŕdavý. Až pri druhom stretnutí na moment prejaví úprimný strach. Keď však vidí, že je to márne, vracia sa do starých koľají. Nič neľutuje a aj v poslednej chvíli života zostáva uväznený vo vlastnej sebeckej bubline.

Záverečné posolstvo inscenácie vyznieva rovnako prvoplánovo mravokárne, ako sa dnes javí aj samotná hra. No martinská „Komedia“ napriek tomu dokázala, že je, žiaľ, stále aktuálna.

TV Pravda: Aké bolo nakrúcanie nového slovenského filmu Trhlina (vysielané 24.1.2019).