Recenzia: Divadelný Štvorec nedobehol ten filmový

Veľká sála Činohry SND sa už stáva teritóriom, kde režisér Marián Amsler podľa románových či filmových predlôh pravidelne inscenuje divadelné opusy, v ktorých využíva svetové javiskové trendy, ale popri scénickej okázalosti v nich dokáže vystihnúť i aktualizačný motív diela. Po dramaturgickej stránke teda opäť stavil na istotu. Štvorec totiž pomenúva stav dnešnej spoločnosti, ukazuje sociálne rozdiely Európy, analyzuje otázky humanizmu, ale aj umeleckého a ľudského pozérstva. Pritom mnohé z tém sú prenosné i na naše pomery. Lenže dramaturgická promptnosť (SND uvádza Štvorec vo svetovej divadelnej premiére) prevládla nad výsledným javiskovým tvarom.

Hoci Amsler s tímom pracujú i so scénami, ktoré vo filme nie sú, alebo si niektoré prispôsobujú, zdá sa, akoby priveľmi uverili sile filmového scenára. Ten však v divadle nefunguje s takou intenzitou ako na plátne. Fragmentárne a len jemne sa reťaziace výstupy vyznievajú práve opačne – nekonkrétne, útržkovito a nedramaticky. Text tu nie je ani mozaikou, ani uceleným príbehom a absentuje jeho dramaturgické adaptovanie pre javisko a následne i režisérovo pestrejšie rozkreslenie situácií. No nie vždy. Napríklad výstupu s extravagantnou nemeckou umelkyňou prezentujúcou svoju budúcu výstavu o štvorci, alebo scéne súlože Fabrica s novinárkou Annou prenášanou na javisko metódou live cinema nechýba napätie, humor, širšie rozohranie textovej predlohy i tvárnejšie herecké nuansy.

Inscenátori v Štvorci ponechávajú väčšinu postáv z filmu, pritom mnohé tvoria doslova len figúrky pre dotvorenie prostredia, ale nemajú význačnejšiu javiskovú funkciu. To, čo sa vo filme povie detailom, strihom či obrazom, tu nenachádza zástupný, a tým rovnocenný výpovedný znak. Výstupy negradujú, nedisponujú vnútornou tenziou, sú skôr ladené pre komornejšiu scénu a herci nedostávajú šancu zahrať viac, ako im káže replika (ak sa k nej vôbec dostanú). To platí aj o emblémovej scéne filmu – vystúpení performera Olega, ktorý ako zviera obťažuje nóbl spoločnosť.

Hoci v divadle prechádza aj medzi divákov do hľadiska, chýba v nej hororové napätie. Napriek tomu, že Tomáš Pokorný ako muž s animálnymi sklonmi ju stvárňuje viac ako vierohodne, nesála z nej pocit spontánneho strachu a šoku, ktorý v momente ohrozenia prežíva distingvovaná spoločnosť obliehaná nevyspytateľným tvorom. Scéna pôsobí príliš vykalkulovane, ale oproti filmu sa končí s výstižnou pointou. Na záver vystúpenia dostáva umelec štipendium práve od donorov múzea, ktorí predtým tŕpli obavami, aby ich nezapojil do diania. Teraz mu nadšene gratulujú a akoby sa nič nestalo, odchádzajú do tepla svojich domovov. Treba teda uznať, že inscenácii nechýba humor. Amsler sa s nadhľadom pohráva s tragikomickosťou situácií, v ktorých úderne pomenúva pokrytectvo, snobizmus a floskule spoločenskej triedy, ktorá stratila pojem o skutočných životných pomeroch i hodnotách.

Inscenácia Štvorec zaujme vizuálnym spracovaním, technickými nárokmi i tematizovanými otázkami o stave nášho sveta, ale nemá takú silu ako jej predloha. Pre divadelné spracovanie ostala príliš ukotvená vo filmových zákonitostiach bez toho, že by sme z toho cítili zámer.