Prečo sa doteraz nedostal Haškov hrdina na slovenské javiská?
Myslím si, že je to blízkosťou slovenskej a českej kultúry, ich mimoriadnym prepojením. Nemali sme potrebu ho prepisovať, v češtine nám znel ako vlastný. A na druhej strane sme ho my Slováci, považovali za výsostný český symbol. No keď sa človek vráti k Haškovej pôvodine, nájde kruté groteskné divadlo o svete a zrazu zistí, že z pohľadu iných národov je to nezvyčajne prenosná látka. Nerobíme Švejka ako symbol českej povahy, ale ako veľmi krutú grotesku o svete.
V čom vidíte aktuálnosť návratu do čias rozpadávajúcej sa monarchie?
Je to začiatok prvej svetovej vojny. Stav, keď sa svet zbláznil, všetky pravdy sa zrelativizovali, jedno sa hovorilo, ale chápal sa iný význam. Mnohí ľudia zrazu nevedeli, ako sa majú vo vzťahu k realite správať. Myslím, že aj dnes stojíme v bode, keď máme veľký problém uchopiť realitu, jednoznačne pomenovať pravdu. Na výber ich máme toľko, že sa nevieme rozhodnúť, a každý má svoju. V šialenom toku informácií sa z nich stal nepreniknuteľný vír a ľudia často deformujú svoje životy, keďže určujúcou silou sa stáva strach. A strach deformuje. Švejk, pretože sa nebojí, tak ako jediný si zachováva atribúty normálnosti.
Spisovateľ Jaroslav Hašek znepokojený zaregistroval nadávku si hlúpy ako Švejk. Ako vnímate zaužívanú predstavu, že ide o naivného a trochu slabomyseľného človiečika?
Dostávame sa k niečomu, čo v druhom či treťom pláne priniesol skôr film. Ľudia už nevedia, čo je v románe, a Švejka vnímajú len ako dobromyseľného hlupáčika, ktorý pije pivo a rozpráva nezmysly. Ale on nie je ani slabomyseľný. Švejk má veľmi múdre výroky, veď trefne pomenováva dobu aj ľudské vlastnosti. Robí to pod maskou blázna, tak si to môže dovoliť povedať a nikto ho za to neodsúdi. Túto taktiku predsa od nepamäti používali kráľovskí šašovia a Švejk je jedným z nich, to znamená, že zďaleka nie je hlupák. Má všetko múdrosť kráľovských šašov a možno je naozaj jediný normálny.
Legendárny „dobrý voják“ bol viackrát sfilmovaný aj zdramatizovaný. Ako ste k dramatizácii pristúpili vy?
Vrátili sme sa k literatúre tak, ako sa to pri dramatizácii má. V našom prípade ide o spracovanie prvých dvoch častí románu, teda výsostne textu, ktorý písal samotný Hašek. Záver románu už zaňho dokončoval Karel Vaněk. Vychádzal som priamo z Haškovej pôvodiny, pretože je to prvé javiskové uvedenie Švejka v slovenčine. Pracovali sme s najikonickejšími postavami a tou časťou príbehu, v ktorej sa Švejk ešte len dostáva na vojnu, to znamená po príchod na front. Ale zároveň popod tým celým sa odohráva aj príbeh prvej svetovej vojny. V symbolickej rovine sme teda do inscenácie vložili aj pokračovanie Švejkových osudov.
V akom zmysle?
Dej našej inscenácie sa končí v momente, keď sa Švejk dostáva s nadporučíkom Lukášom na front. Ale ten, kto pozná román, samozrejme, vie, že hrdinov príbeh pokračuje rôznymi ďalšími peripetiami. Od Haliča pokračuje ďalej v putovaní za nepriateľom, padá do ruského zajatia a tak ďalej, ale to už v našej inscenácii nie je.
Čo bolo pri dramatizácii najnáročnejšie?
Rozhodnutie, čo je pre príbeh dôležité, pretože je len zlomkovitý. Skladá sa z desiatok maličkých situácií, musíte zhodnotiť, čo znamenajú pre celok, aby sa vám nekryli. Aby každá ukazovala ďalší a ďalší rozmer Švejkovho hlavného putovania svetom podivných figúrok. A ako sa sem-tam zamieša do životov iných, ako napríklad domácej pani Müllerovej, krčmára Palivca, Bretschneidera, doktora Grünsteina, feldkuráta Katza či nadporučíka Lukáša a ďalších.
Postavu Josefa Švejka ste zverili Mariánovi Labudovi ml.
Ponuka, ktorú som dostal z Divadla Aréna, znela – radi by sme urobili Švejka s Majom Labudom. A musím sa priznať, že som sa tým ďalej nezaoberal.
Neobávali ste sa toho, že ho budú ľudia porovnávať s nezabudnuteľným Rudolfom Hrušínským, ktorého režisér Karel Steklý obsadil v polovici päťdesiatych rokov do vojnových komédií Dobrý voják Švejk a Poslušně hlásím?
V ostravskom Divadle Petra Bezruča som robil Spalovača mrtvol s Norbertom Lichým v úlohe pána Kopfrfingla, ktorý je tiež v istom zmysle pokračovateľom línie herectva Rudolfa Hrušínského. A predsa je jeho Spalovač mrtvol úplne iný ako ten filmový, ktorého hral Rudolf Hrušínský. Myslím si, že aj napriek istej podobnosti dostal Majko zo svojho hrdinu, povedal by som, oveľa divadelnejšie momenty a naplnenie. Nie je to len figúrka veselého vojaka v čudnej vojne-nevojne. Jeho výpoveď ide hlbšie a je oveľa grotesknejšia.
Často prenášate literárne predlohy na javisko. Čím vám dramatizácie zachutili?
Rád píšem. A baví ma aj to, keď písanie prichádza s výzvou na dramatizáciu. Nedávno mala v Bezručovom divadle v Ostrave premiéru moja dramatizácia Zapomenutého světla Jakuba Demla, ktorú ale inscenovala režisérka Janka Ryšánková Schmiedtová. Písanie je pre mňa druhé zamestnanie, keď sa nemusím hnať do divadla. Jedna vec je dramatizácia, druhá inscenovanie. A ak sa následne obe spoja, teda že vlastnú dramatizáciu aj režírujem, je to ďalšia výzva.
Aký je váš Švejk?
Každý po tom pátra. Najlepšie štúdie o Švejkovi, s ktorými sme sa stotožnili, hovoria, že nie je dôležité, aký je. V jednej situácii taký, potom zas úplne iný. Neexistuje generálna odpoveď. Dôležité je, v akom svete sa pohybuje. Predmetom jeho skúmania je svet, na ktorého podnety reaguje. Švejk nedal dôvod na šialenstvo okolo prvej svetovej vojny. Ani na to, že sa spoločnosť zbláznila. On len reaguje na ľudí, ktorí sa pod vplyvom strachu a obáv správajú vyšinuto. Pre pozorovateľa, teda pre nás, dokáže vlastne odhaliť mieru toho šialenstva a bláznovstva.
Asi nebolo vaším cieľom publikum len pobaviť, ale aj niečo viac.
Ak budú mať ľudia pocit, že inscenácia nie je len rekonštrukcia Haškovho románu a udalostí, ktoré sa ich už netýkajú, ale pocítia prepojenie s realitou, bude to asi najviac, čo sme mohli dosiahnuť.
TV Pravda: Teodor Kuhn o svojom debute Ostrým nožom inšpirovanom vraždou Daniela Tupého (vysielané 14.2.2019).
