Ako menia dejiny spoločnosť aj ľudí

"Som príliš šťastná, a preto som nešťastná," zúfa si Aľa.

28.03.2019 14:00
Zdena Studenková Foto:
Emil Horváth ako plukovník Orlov a Zdena Studenková ako vicegubernátorka v inscenácii Ruské denníky.
debata

Má všetko, čo si len môže želať. Všetci ju milujú, no trápi ju, že všetko dostala zadarmo. „Túžim po starostiach, utrpení, boji! Chcem zažiť biedu a nenávisť,“ dožaduje sa sedemnásťročná dievčina, ktorá sa po úspešnej maturite chystá na univerzitu. Netuší, ako rýchlo sa jej želania naplnia. Končí sa totiž rok 1916 a mladučká nešťastnica, ktorá túži vydobyť si všetko sama, aby mohla byť konečne šťastná, žije v Rusku. V rodine lekára. Postupne dostávajú slová naivnej devy trpkú pachuť. V inscenácii Ruské denníky, ktorú v sobotu a nedeľu premiéruje Činohra Slovenského národného divadla.

„Kniha Ali Rachmanovovej Ruské denníky ma veľmi zaujala tým, že neprikrášlene, jednoducho a ľudsky opisuje situácie, ktoré zažila ona, jej rodina, známi a celá spoločnosť v priebehu ôsmich rokov,“ hovorí autor dramatizácie a režisér Roman Polák. O knihe ruskej spisovateľky nevedel, kým mu ju nedal prečítať dramaturg Daniel Majling s otázkou, či by jej nechcel dať divadelný tvar. Chcel. Dlho však trvalo, kým našiel inscenačný kľúč. Aby nebolo vidno denníkovú formu. „Musel som sa rozhodnúť, ktoré postavy exponovať. Kreovať jednotlivé charaktery a zvoliť, aké príhody a osudy tých, čo som vynechal, im prisúdiť,“ pokračuje režisér.

„Na každom rohu sa reční, všade sú zhromaždenia! Je sloboda tlače, sloboda prejavu. Ľudia si vzájomne blahoželajú. Revolúcia! Koniec vojny!“ s nadšením oznamuje vo februári 1917 Aľa svojim rodičom. Revolučné opojenie zapálenej študentky postupne vyprcháva. Na univerzite sa sporia ľavicoví radikáli so zástancami konzervatívnejších názorov. Po víťazstve boľševikov nastupuje červený teror. Sluhovia rozkazujú svojim bývalým pánom, sestričky v nemocnici odmietajú pracovať, zato žiadajú vyššie platy, vojaci tykajú dôstojníkom a vyžadujú väčšie výhody, aké mali ich bývali nadriadení. Rodine najskôr nechajú z celého bytu len dve izby, aby ich nakoniec vysťahovali do vagóna kdesi na konci sveta. Otca zatknú a zapíšu na zoznam tých, čo treba popraviť. Ani nie tak dávno po utrpení túžiaca naivná dievčina dozrievajúca v ženu sa obáva o životy svojich blízkych i svoj vlastný.

„Kniha má 650 strán a to je na desať inscenácií. V inscenácii reflektujem roky 1916 až 1919. Sústredil som sa najmä na zmenu pred revolúciou najskôr sociálno-demokratickou vo februári a potom boľševickú, ktorej červený teror rozkladal ľudské vzťahy, pokúšajúc sa vytvoriť akéhosi nového človeka. Nejde však o politikum, ale naozaj len rodinné situácie, z ktorých sú niektoré aj vtipné. V Rachmanovovej texte cítiť nadhľad a napriek všetkej krutosti, ktorej sa rodine dostane, je v ňom aj istá empatia,“ vysvetľuje pre Pravdu Roman Polák. V epilógu inscenácie sa divák dozvie, že Aľa Rachmanovová sa aj s manželom – rakúskym zajatcom, s ktorým sa zoznámila na Sibíri – musela vysťahovať do Rakúska.

Ruské denníky sú veľkou freskou o tom, ako dejiny menia spoločnosť aj ľudí. „Zabúdame na to, čo bol komunizmus. Zabúdame, že sociálna nerovnováha môže vytvárať v spoločnosti chaos, z ktorého môže vzniknúť túžba po autoritárskej zmene a čo tá zmena prináša. Zabúdame na to, čo sa tu odohralo pred sto rokmi a čo môže hroziť, ak nebude spoločnosť stavať svoju perspektívu na demokracii, sociálnej rovnováhe, zmysluplnej vízii, úcte k človeku a jeho možnosti uplatniť sa v spoločnosti,“ dodáva režisér a autor dramatizácie Roman Polák.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Emil Horváth ml. #Zdena Studenková #Ruské denníky