Hlavná hrdinka príbehu Júlia navštívi v nemocnici svoju najlepšiu priateľku Máriu. Je ťažko chorá a lekári jej dávajú len malé šance na uzdravenie. Júlia sa však rozhodne vzdorovať. Spoločne s kamarátom Martinkom sa vydá nájsť stratený šťastný koniec rozprávky, ktorý pred svetom zakliala zlá kráľovná Belladona. Úvodná scéna s pohľadom na nemocničné lôžko, ku ktorému je pripútané malé dievčatko, rozhodne nie je tradičným začiatkom rodinnej rozprávky, podľa režiséra, dramaturga a spoluautora libreta Svetozára Sprušanského je však dôležitá pre ďalší, pozitívnejší vývoj deja.
„Ako sa hovorí v úvode rozprávky, ak nájdete šťastie pre rozprávku, nájdete šťastie aj pre svoj život. Naša mentálna aj fyzická smrť spočíva v absolútnom cynizme, v tom, ako sme niektoré hodnoty postavili na piedestál z čistého pragmatizmu. Keď opäť rehabilitujeme hodnoty ako pravda, láska, dobro a porozumenie, človek opäť ožíva a kvitne,“ priblížil režisér. Svetozár Sprušanský sa na pôde Opery SND predstavil už ako režisér inscenácie opery W. A. Mozarta Čarovná flauta, so súčasným projektom ho oslovil autor hudby Peter Zagar.
„Spolu s Petrom sme mali predstavu, čo chceme deťom ponúknuť po ideovej stránke. Mám pocit, že je vhodná doba na to, aby sme im poskytli dielo, ktoré im opäť pripomenie základné hodnoty a mravný systém, ktorý sa z nášho reálneho života akosi vytráca. Veď čo je to vlastne šťastie? V podstate každé hudobné číslo kladie deťom aj dospelým otázky,“ prezradil po piatkovej generálke Sprušanský. Samého ho vraj prekvapilo, aké rôznorodé reakcie opera vyvoláva. „Niektorí starší diváci mi vraveli, že je to náročné. Ale v čom je to náročné? Keď sa hovorí o pravde? Keď sa hovorí o tom, čo je krása a dobro v našom vnútri? Toho sa dnes bojíme? Jedna malá diváčka zase oponovala, že sa jej to páčilo. Detského diváka to možno predsa len zaujme trochu viac ako nejakého päťdesiatnika, ktorý už má jasne ucelené hodnotové orientácie,“ dodal režisér, podľa ktorého je Rozprávka o šťastnom konci aj akýmsi lakmusovým papierikom hodnotiacim stav dnešnej spoločnosti.
Foto: Marek Malůšek
Podľa Sprušanského sa už na začiatku s Petrom Zagarom dohodli, že pôjde o dielo, ktoré bude po hudobnej stránke zapamätateľné, no stále si má zachovať svoje kvality. „Nechceli sme robiť ďalšie Spievankovo. Keď sme v opere, musí zaznieť opera so svojimi áriami, tercetami a duetami. Som veľmi rád, že Peter napísal skladby, ktoré mne, maskérkam aj sólistom nechcú vyjsť z hlavy,“ teší sa z hudobnej stránky Sprušanský. Svojou víziou a nadšením nakoniec nakazil aj Petra Zagara, ktorý, ako sám priznal, je skôr priaznivcom poetickejších koncepcií a menej krikľavo-farebných polôh. Aj keď hudbu prispôsobil detskému divákovi, ako skladateľ inklinujúci k tradíciám do nej predsa len vložil odkazy na klasicizmus či romantickejšie motívy.
Na librete so Svetozárom Sprušanským spolupracoval aj básnik a textár Daniel Hevier, ktorý svoju úlohu „robotníka slova“ prijal s rešpektom. „Keby som to mal pripodobniť metaforicky, dostal som už hotový skelet, dejovú stavbu, postavy, ideu a ja som sa pokúsil vložiť do múrov farebné sklíčka v podobe textov piesní. Keď sme sa s Petrom Zagarom rozprávali o nejakej koncepcii, trval na tom, aby to naozaj neboli detské hity alebo odrhovačky, jednoducho, aby tam bol iný rytmus,“ objasnil spisovateľ.
Podľa Heviera je veľmi dôležité, aby si prvá slovenská operná scéna vychovávala svojich budúcich divákov. „Musíme deti naučiť na nový zvuk. Ide o deti, ktoré sú zvyknuté na plejbeky a syntezátory, a zrazu počujú zvuk akustických nástrojov a autentického hlasu. Toto bude najväčšia výzva, aby sme ich znovu naučili počúvať prirodzený zvuk ľudského hlasu, bez ozvučenia, zosilnenia, efektov. Myslím, že sme takí prvolezci so všetkými úskaliami, ktoré to prináša. No zároveň je tu nádej, že prídu ďalší, ktorí v tom budú pokračovať,“ dodal.
Rodinná opera Rozprávka o šťastnom konci nemá byť len ojedinelým javom na opernej scéne. Potvrdil to aj riaditeľ a šéfdirigent Opery SND Rastislav Štúr, ktorý prezradil, že s novými titulmi pre deti chcú pokračovať každý rok.
