Matúš Kvietik: S pasiou som si zahral krochkajúceho Brežneva

Matúš Kvietik nás upútal v úspešnom predstavení Morena v SND. Autorské predstavenie Dominiky Kavaschovej a Andrey Bučkovej je sondou do vnútorného sveta tridsiatničiek.

Okrem mladých herečiek v hre účinkuje jediný muž, Matúš Kvietik. V Morene uplatnil vlastné texty, čím podáva svieže svedectvo o pocitoch a myslení súčasných mladých mužov. Zaujímalo nás, aký je v skutočnosti herec, ktorý je vnukom Štefana Kvietika, a hoci nemá ani tridsať, hrá nielen fešákov, ako je záchranár v seriáli Sestričky, ale v Divadle Aréna si strihol už aj Brežneva v hre #dubček.

Herec Matúš Kvietik.
Herec Matúš Kvietik. Autor: Robert Hüttner

Máte v rodine veľa umelcov – čo ste po nich podedili? Vraj aj to, že sa vám trasú ruky a keď ste v televíznom seriáli hrali lekára, prekážalo to. Údajne to mal aj dedo Štefan?

Dedo ma už opravil. Vraj som sa veľmi sekol, lebo jemu sa ruky nikdy neklepali! Podľa neho sa klepú iba môjmu otcovi a mne, takže iba my dvaja to máme. Ale naozaj, už som dva razy hral lekárov a chveli sa mi ruky. Riešil som to s neurológom a ten mi povedal, že to nie je žiadna porucha, žiaden vnútorný stres, len taká danosť, že sa mi ruky jemne klepú.

Asi ide o prejav vášnivej povahy? Ste veľmi emotívny?

S mamou sme si robili žarty, že sme naozaj, aj s bratom, kompletne postihnutí. V rodine máme z oboch strán samých umelcov a my sme obaja celí po nich. To je tá najhoršia možnosť.

Nielen mama, ale aj babka z maminej strany bola maliarka?

Aj dedko. Oni sú Bekéniovci. Dedo a stará mama sú výtvarníci, sochári, maliari, mama robila najmä artprotisy. Teraz maľuje. Mama robí veľmi netradičné farebné veci. Priznám sa, že ja sa do výtvarného umenia vôbec nerozumiem, môžem hodnotiť iba citovo, na základe toho, čo vidím, ale mne sa javia mamine obrazy unikátne a zvláštne.

Matúš Kvietik s  Andreou Bučkovou a Dominikou...
Matúš Kvietik s Andreou Bučkovou a Dominikou Kavaschovou v SND v hre Morena. Autor: ROBERT TAPPERT

Aj vás maľovala?

Nie, ja by som sa nenechal! Nemám nič s kreslením, nikdy som ani sám nevedel kresliť, nemám na to ruky ani trpezlivosť, ani nič.

Takže u vás sa ujal herecký talent?

V niečom asi hej, ale čím ďalej, tým viacej inklinujem k písaniu. Prišiel som na to, že písanie ma viacej napĺňa. Tvorivý proces sa mi zdá zaujímavejší, ak je pri ňom človek od začiatku. Je to úplnejšie, ako keď mám pracovať s hotovým materiálom iného autora.

Na to ste prišli pri predstavení Morena, kde ste boli aj spoluautorom?

Pre seba som si písal už dávnejšie poviedky, ktoré boli trocha také halucinácie. Som strašne na horory, na gotiku a podobne. To mám rád. Viem, že na to nevyzerám, ale je to tak.

A ešte vás bavia punkové koncerty, však?

No jasné! Ale paradoxne som na to, že ma baví písať, prišiel v celkom inej atmosfére, a to pri predstavení o Dubčekovi v Divadle Aréna.

Tam ste si mali ako herci písať do roly manifesty s tisíc slovami. O čo išlo?

Mali sme si všetci napísať do hry vlastné dojmy z Dubčeka. Niekto písal osobne, niekto publicisticky. Ja som mal debatu s režisérom Michalom Skočovským, kde sme si povedali, že môj prejav k Dubčekovi bude nie priam akademický, ale v podobnom duchu. Niečo, ako bývajú TED prednášky. Tento štýl sa mi pozdával: akože niekto prednáša „akademickejším spôsobom“ svoj názor na Alexandra Dubčeka. Keď som text dopísal, zistil som, že má asi 992 slov, tak som si povedal: Ak bol manifest Dvetisíc slov, tak bude Kvietikov manifest Tisíc slov a ešte som tam vopchal tých chýbajúcich osem slov. Samozrejme, v predstavení sa neuplatní celý text, ale pre mňa to je Tisíc slov.

A o čom bolo vašich Tisíc slov?

Bola to moja úvaha o Dubčekovi. Reagoval som na jeho ambivalenciu, na to, že sa snažil stať socialistickým demokratom, čo je v podstate oxymoron. To si vo filozofii protirečí. Ťažko byť socialista a zároveň demokrat, to sa podľa mňa filozoficky bije. Zároveň to bola úvaha o tom, že keď sa pozriem dnes na našu politickú situáciu, zdá sa mi, že by pojem socialistický demokrat už aj mohol nadobúdať opodstatnenie. Už je to taký bordel, že by aj tento paradox obstál. Ľudia veľmi túžia po politikovi, o ktorom si môžu povedať, že to je slušný človek. To totiž dnes neskutočne absentuje. A nech dnes ktokoľvek čokoľvek akokoľvek vyčíta Dubčekovi – aj ja mu v podstate niektoré veci vyčítam – tak mám pocit, že bol slušným človekom. Bol veľmi ľudský.

Čo mu vyčítate?

Možno to, že nezabojoval, kde mal zabojovať.

Mäkkosť?

Nie mäkkosť, lebo si myslím, že schopnosť komunikovať s Brežnevom nemusela byť tá najjednoduchšia vec na svete, ktorú človek mohol do vienka dostať. No robil z môjho uhla pohľadu dosť veľké politické chyby, ktorým úplne nerozumiem. Brežnev mu napríklad vyčítal, prečo neodovzdáva ľuďom informácie, ktoré im už dávno mal odovzdať. On to odmlčiaval. To sú také zvláštne veci, ktoré neboli vysvetlené, ale ja sa v žiadnom prípade necítim expertom na Alexandra Dubčeka.

Odkiaľ ste o ňom čerpali informácie, keď ste ho hrali?

My sme v Aréne vlastne tri mesiace skúšali a z toho mesiac bol iba výskum o Alexandrovi Dubčekovi.

Chodili ste do kníhkupectiev, do knižníc?

Kupovali sme knihy, ktoré sme veľmi aktívne čítali, mali sme prednášky, dokonca prišiel aj syn pána Dubčeka. Bol to veľmi intenzívny výskum, takže po troch mesiacoch sa mi zdalo, že ak začujem meno Dubček, tak sa zbláznim.

Táňa Radeva hrala Dubčekovu manželku vo filme Dubček – krátka jar, dlhá zima a vraj nič nevedela o jeho žene zohnať. Vy ste sa o nej niečo dozvedeli?

My sme sa orientovali iba na samotného Dubčeka, na Brežneva a všetky politické postavy.

Váš manifest aj odznel, alebo to bola len príprava pre vás?

Je v bulletinoch takmer celý. Inscenácia #dubček sa delí na tri časti. Prvá je text Viliama Klimáčka, druhú tvoria naše osobné spovede. Mikrofón je v strede javiska a my chodíme jeden za druhým a čítame svoje manifesty, čiže myšlienky, ktoré sme si napísali. V tretej časti hovorí Dubček posledný monológ a my herci upraceme javisko, čím sa symbolicky začína nová éra. Takže môj text tam odznieva, síce upravený dramaturgom, ale je tam.

So starým otcom Štefanom Kvietikom, s Elenou...
So starým otcom Štefanom Kvietikom, s Elenou Vacvalovou a Milanom Lasicom v relácii RTVS Zlaté časy. Autor: VICTÓRIA ČERNÁKOVÁ

Zaujímali by ste sa o Dubčeka, aj keby ste nezískali rolu v tejto hre?

O Dubčekovi som počúval a kým sme začali skúšať Dubčeka, zdalo sa mi, že niečo o ňom viem, že mám základné informácie. Po mesiaci skúšania v Aréne som prišiel na to, že som nemal žiadne informácie. Neviem, či by som sa oňho zaujímal, keby som nezačal skúšať túto hru. Musím sa vám priznať, že mne táto téma socializmu a komunizmu už nesmierne lezie na nervy. Ako sa k tomu permanentne vraciame!

Hovoríte však, že ste získali nové vedomosti…

Ale ani nešlo o to, že by som sa dozvedal niečo nové o Dubčekovi, mne to otváralo oči! Šokovalo ma, keď som sa dozvedal napríklad o štatistikách, o tom, čo sa dialo napríklad na hraniciach. Koľko ľudí bolo zastrelených a koľko vojakov, čo tam slúžili, páchalo samovraždy. To je hrozné, čo sa v krajine dialo! Hnevá ma, že o tomto sa viacej nerozpráva. Skúmame politické osobnosti, ale mali by nás viac zaujímať osudy a zážitky ľudí. Preto sa mi páčilo, že sme na skúškach rozprávali to, čo sme sa dozvedeli od rodičov, starých rodičov a iných príbuzných. To bolo nesmierne zaujímavé.

Aj z vašej rodiny mal niekto s Dubčekom osobný zážitok?

Samozrejme, dedko bol predsa v politike. Hovoril, že mu raz volal Dubček a opýtal sa ho: Štefan, mám na teba takú otázku, či by si chcel byť prezidentom. Dedo sa začal smiať a povedal, že o také niečo vôbec záujem nemá a že nikdy nemal túto ambíciu. A on mu povedal: A teraz povinne, nahrávam tvoju odpoveď a znova sa ho pýtal. Aj v tom sa odzrkadľuje jeho ľudskosť. Bola to „dojmológia“, ako Dubček pôsobil na našich príbuzných, ale my sme ho nemali ako poznať. Je to niekto z histórie, vzdialený.

Je vám teraz jeho doba bližšia?

My sme socializmus nezažili, najstarší z nás hercov bol tridsaťročný, my to nikdy nepochopíme. My sme sa narodili na relatívne slobodnom Slovensku. Nikdy nepochopíme, že sa človek nemohol dostať do Rakúska. Vieme si to teoreticky predstaviť, ale prakticky nie.

Kto sa o túto tému v divadle zaujíma? Chodia na predstavenie aj mladí diváci?

Hrali sme pre strednú školu. Študenti boli ticho, počúvali. Až sme sa čudovali. Najprv sme si mysleli, že to je náhoda, že sme asi chytili dobrú školu, ale zopakovalo sa to aj pri ďalšej škole. Možno ich zaujala forma, že to nie je faktograficky prehnané, počúvali. Minule ale na predstavení povedala jedna pani v prvom rade kolegyni, že to, o čom rozpráva, nie je pravda a že ona sa s ňou chce porozprávať. Prišla do zákulisia, ale ukázalo sa, že tá pani zle počula.

O čo išlo?

Bola tam pasáž, že sa nosili „slimáky“ a ona že to nebola pravda. Mne to rozprávala moja rodina, argumentovala herečka.

Hráte v hre Brežneva, ale vy ako on predsa vôbec nevyzeráte!

Ja som si tú rolu naschvál vybral, režisér mi chcel dať Husáka, ale ja som povedal, že Husáka nechcem. Husák je pre mňa ambivalentný, neviem, čo si mám o ňom myslieť. Na jednej strane nemal dosť empatie, ale na druhej strane bol neskutočným fanatikom, ktorý v niečom možno bol aj dobrým politikom. Brežnev mi bol neskutočne nesympatický. Chcel som tú najnesympatickejšiu postavu, lebo to, čo sa stalo v roku 1968, sa nemalo stať. Bolo to čisté zverstvo, čo ten človek zapríčinil! Invázia? Prečo? Prišiel som na to, že tento človek je zodpovedný za zatrpknutosť tohto národa, a tak som si povedal, že toho chcem hrať.

Matúš Kvietik ako Brežnev, Matej Marušin v role...
Matúš Kvietik ako Brežnev, Matej Marušin v role Dubčeka v Divadle Aréna. Autor: IGOR STANČÍK

A čo ste chceli dať do postavy Brežneva? Mal sa podobať?

Nejde o drámu dvojníkov. Tam išlo o voľné herecké interpretácie postáv. Iba som si všimol, že ten pán pri mnohých verejných prejavoch strašne krochkal, a to najmä, keď bol opitý. A to som si tam aj dal.

Urobili vám jeho obočie?

Vôbec nie. My sme tam sami za seba. Akurát vlasy mám upravené.

Vtedy sa vo vás ozval spisovateľ?

Vtedy som po prvý raz išiel na verejnosť s tým, čo bolo moje. Text bol drasticky upravený dramaturgom, ale do veľkej miery to boli moje slová. Je tam 55 percent z môjho textu. Po prvý raz som mal ohlas na to, čo som napísal, a to sa mi páčilo. Každé Vianoce posielam kamarátom vianočné nepriania so zámerom znechutiť tým ľuďom Vianoce. Aby nezabudli na hrôzy sveta. Vlani som im poslal alarmujúce štatistiky z Afriky.

Vy sa teda cez Vianoce trápite?

Mám len rád morbídny humor. Dnes už si človek nemôže robiť žarty z ničoho, lebo ľudia sa urážajú, humor sa cenzuruje. Ja som kategoricky proti. Čím drsnejší je humor, tým viac zasahuje. Do neprianí dávam najdrsnejšie veci, čo mi prišli na um.

Texty v predstavení Morena o tridsiatnikoch sú trocha iné. Na ktoré pasáže ste najviac hrdý?

Na tú časť v strede, kde si robím humor z toho, čo predtým dievčatá – Andrea Bučková a Dominika Kavaschová – o mne hovorili. O mojich svaloch, alebo, že – načo som na tomto svete. Ja reagujem: A to čo malo znamenať? Ja že som chlpatý? A že nemám svaly? A čo je toto? A potom – keď som dal čítať priateľke monológ, ktorý je o nej, tak ona plakala. Spýtala sa, či si to naozaj o nej myslím. Ten text je najkompaktnejší. A je tam veta: Takmer pred sto rokmi nemali ženy právo voliť a dnes jedna rozhoduje o mojom živote.

To ju muselo dostať!

Ale je tam aj pasáž, že jej ranné umývanie zubov rúca akékoľvek ilúzie o ženskej jemnosti. Umýva si zuby, kloktá a rozpráva sa so mnou. Od premiéry to prestala robiť.

Čakali ste, že Morena bude mať taký úspech?

Páči sa rôznym generáciám. Ja som si bol istý niektorými vecami v tej inscenácii, ale nečakal som taký úspech. Ľudia sa na hru chodia aj baviť. Je v nej melanchólia, ale je aj zábavná.

Keby bola Morena nie o ženách, ale o chlapoch tridsiatnikoch, v čom by bola iná?

To by vôbec nič nebolo, lebo muži takto neriešia svoje problémy. Oni ich v sebe zahrabú. A potom majú depresie, chodia k psychiatrovi. Ja sa nepovažujem za alfa samca, čiže neviem, čo muži riešia. Mám rád pokoj. O ženách sa nerozprávam. My muži si dáme pár tém a o tých sa bavíme aj tri hodiny. Stanovili sme si napríklad tri stupne opitosti. Keď sa bavíme o ženách, znamená to, že už začíname byť opití, ak sa bavíme o politike, to sme už ožratí a keď sa začne o náboženstve: Okamžite domov, lebo už je zle!

Vraj ste sa ťažko učili vlastné texty… Alebo ste sa ich ani nemuseli učiť?

Myslel som si, že najťažšie sa učia texty Petra Pavlaca, aj som mu to povedal, ale zistil som, že najťažšie sa učia moje texty, ktoré som si napísal sám. Iba občas k nim niečo pridávame, podľa toho, čo sa udeje. Ja som si teraz pridal, že moja Lenka vie variť len krupicovú kašu a ja som kuchárom v tom vzťahu. Vrieskam na ňu: Krupicová kaša nie je večera!

V seriáli Sestričky hrá záchranára.
V seriáli Sestričky hrá záchranára. Autor: TV MARKÍZA

Hovorí vám starý otec Štefan Kvietik, že niečo ste mali zahrať inak?

Nie, ale niekedy sa bavíme o inscenáciách. Naposledy mi povedal, že keď poviem v Morene, že „tie ženy sú štetky“, čo citujem vymysleného kamaráta Jorgeho, mám si dať dvojeskovú pauzu. Iba takúto poznámku mal, inak sa vyjadruje k inscenáciám celkovo, neorientuje sa na mňa. Berie ich vcelku.

Od dvadsiateho apríla pokračuje televízny seriál Sestričky, kde opäť hráte. Čo je za ich úspechom?

Sú úspešné, lebo je to lepšie urobený seriál, než väčšina tých, čo dnes vznikajú. Pôjdu až dve série. Sám som prekvapený. Prekvapilo ma už to, že sme mali aj čítačky, rozoberali sme postavy, čo sa bežne pri seriáloch nerobí. Potešilo ma aj to, že scenár mal príbehy, ktoré boli nosné a zaujímavé. Obával som sa, že po všetkých seriáloch o nemocniciach už toho bude mať slovenský divák dosť, ale sledovanosť bola vysoká. Som rád, lebo mňa baví filmovať. K tomu som vždy smeroval.

A divadlo? V čom vás uvidíme?

Pravdepodobne v Aréne. Napísal som prvý text, ktorý by som chcel režírovať a sám by som sa v hre neobjavil. Je to bizarná čierna komédia o dvoch hercoch, ktorí sa stretnú na kopci za mestom. Jeden je na alternatívne divadlo, druhý na tradičné. Jeden z nich je neskutočne komerčný… Pozerajú do mesta a sledujú, ako na nich zhora padá kométa. Kométa znamená koniec sveta, oni končia. Bral som to ako metaforu. Kométa je pre mňa symbol premiéry a ten zostávajúci čas je čas, čo majú herci pred premiérou. Ako sa cítia a ako to prežívajú. Majú reminiscencie, uvažujú o svojich bývalých kariérach. Je to komédia a je to aj o mne, lebo aj ja som taký. Umiestnil som ich na kopec, lebo herci sú často odtrhnutí od spoločenskej reality, pozerajú sa na svet ako keby zhora, vo svojich bublinách… Dovolil som si tam robiť žarty z hercov, čo neviem ako prijmú.

Spoznajú sa tam? Je to adresné?

Je to veľmi všeobecné. Uťahujem si zo slovenských celebrít. V Morene si ženy uťahujú z mužov a ja som si povedal, že to musíme tým herečkám vrátiť. Snažia sa byť hviezdami, ktorými nikdy nebudú, lebo sú stále na Slovensku! Je nás päť miliónov a ako sa niektorí nesú. Tváriť sa na tejto dedine, že sme celebrity, to je smiešne. Ale čo mám čo hovoriť? Veď aj ja som bol v televíznej Smotánke.

A diváci sú bez chyby?

Keď niekto vynaložil veľké úsilie pri spolupráci napríklad s Copollom, neodzrkadlí sa to vždy na prežívaní divákov. Kvôli predstaveniu Einsteinova žena v Astorke som sa naučil hrať na klavíri, študoval som schizofréniu, bolo to roboty ako na kostole, neskutočne namáhavé a výsledok bol, že jedna pani kritička, pani Hlavenková, to označila za úžasný počin, ale inak nič. No nie je správne, ak by sa mal divák pripravovať do divadla ako do školy. Ani keď ide na Krstného otca, nemusí predtým čítať knihu. Dobre je, ak si na hre nájde niečo aj tuctový divák, aj intelektuálnejší divák. Pošmakuje si jeden aj druhý.

Tak niečo menej intelektuálne. Od čoho chudnete? Mali ste vraj 105 kg.

V sedemnástich som sa prepapkal. Keď som sa videl v divadle, začal som jesť len kura a brokolicu. Schudol som dvadsať kíl. Teraz som začal aj cvičiť. Posledné tri štyri roky a teraz sa aj otužujem. Celkom mi preplo. Prišiel kamarát, s ktorým hrám Amerického cisára v Štúdiu 12, Filip Jekkel, že by som to mal skúsiť. Jeden Holanďan, Wim Hof, ľadový muž, vraj preplával tri futbalové ihriská pod ľadom a v trenkách vyšiel na Mount Everest a behá po ľadovcoch. Neveril som, ale už ovládam Hofovu metódu zohrievania sa na základe dýchania. Už tri mesiace sa sprchujem v ľadovej vode, chodím do rusoveckého jazera v zime a už som na konci nácviku. Dokážem si zahriať vlastné telo dýchaním. Je to neuveriteľné.

Strčíte sa do ľadovej vody celý?

Najťažšie je ponoriť tvár. Dva mesiace otužovania, potom ľadové jazero alebo kúpeľ v ľade vo vani. Dve minúty som vydržal v jazere. Boli najviac dva stupne Celzia. Ponoril som sa po krk, potom tvár, to je šok. Bolo mi však potom tak teplo, že som išiel do pása vyzlečený v mraze k autu. Keď vyjdete z ľadového jazera, ako keby ste trikrát ožili, každú cievu cítite.

Vďaka otužovaniu ste viac v prírode. Dedo z maminej strany je veľký milovník prírody. Máte to tak tiež?

Dedo Bekéni je milujúci, dobrý človek. Raz sa mu pred oknom uhniezdili vtáčiky a on sa ich rozhodol chrániť. Býva v Bratislave pri nákupnom centre Polus. Strážil tam vtáčiky pred strakami so vzduchovkou a s poľovníckym psom. Keď už bol unavený, musela ísť strážiť babka. Ja som si kúpil sivého papagája žaka. Dožíva sa až šesťdesiat rokov, preto som si ho kúpil. Pochovávali sme totiž pred štyrmi rokmi psa a ja som sa z toho psychicky zrútil, preto som chcel žaka, ktorý pochová mňa.

Matúš Kvietik

Herec Matúš Kvietik.
Herec Matúš Kvietik. Autor: Robert Hüttner

Narodil sa 10. apríla 1991 v Bratislave. Vyštudoval herectvo na VŠMU. Účinkoval v divadle Astorka Korzo '90 a v Mestskom divadle Žilina. Aktuálne ho možno vidieť v Divadle Aréna v predstavení #dubček, v Slovenskom národnom divadle v hre Morena, divadle Pôtoň/Štúdio 12 v hre Americký cisár, ktorá vlani dostala Dosku za najlepšiu inscenáciu sezóny a v Divadle komédie v DK Ružinov v inscenácii Vták. V Aréne skúša predstavenie Na mol v réžii Juraja Bielika.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#SND #Divadlo Aréna #Morena #Matúš Kvietik ##dubček
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku