Juraj Nvota: Komúna stojí na obrovských kontrastoch

, 29.05.2019 07:00
Juraj Kemka Zuzana Konečná Komúna
Juraj Kemka (Erik) a Zuzana Konečná (Anna) v inscenácii Komúna. Ich manželské šťastie ale dlho nevydrží. Autor:

Život v komunite mal byť liekom, ktorý zaženie manželský stereotyp. Lenže komunita vzťahu nový život nevdýchla, plameň vášne sa znova nerozhorel, ba naopak. Lásku vystriedala bolesť z rozchodu. Príbeh ľudí túžiacich po spoločnom živote a s bohémskou bezstarostnosťou hľadajúcich šťastie rozohral dánsky režisér Thomas Vinterberg vo filme Komúna. „Je to príbeh o konci lásky a o tom, čo ho spôsobuje,“ hovorí režisér Juraj Nvota, ktorého inscenáciu Komúna v utorok uviedlo v premiére bratislavské Divadlo Astorka Korzo '90.

Zvíťazil vo vás filmár, keď ste siahli po predlohe svojho slávneho dánskeho kolegu?

Málo sa vie o tom, že Komúna vznikla pôvodne ako divadelný text. V roku 2011 ho totiž oslovil viedenský Burgtheater s ponukou, aby preň napísal a zinscenoval nejakú hru. Ponuku prijal a uspel. Až o päť rokov neskôr nakrútil podľa vlastného scenára aj film. My sme pri inscenovaní vychádzali z originálnej divadelnej predlohy.

Objavili ste v divadelnej hre filmárske finesy? Pretavila sa filmová skúsenosť spoluzakladateľa hnutia Dogma 95, ktorý patrí vo svojej generácii medzi najuznávanejších režisérov, aj do jeho javiskového textu?

Áno. Vidno to napríklad v spôsobe dialógov postáv a dokáže radiť za sebou veľmi silné ľudské situácie. Nechcem urážať divadelných autorov, ale Vinterberg nerozvádza dialóg až do detailov, ako oni. Necháva na divákovi, aby si veľa domyslel. Aj rozhovory hrdinov prebiehajú v krátkych, no výstižných vetách.

Patríte k tým, čo film videli. Čo vás v ňom zaujalo, čím vás oslovil?

Príbeh ma oslovil silnými situáciami a stručnými dialógmi, v ktorých aj ticho rozpráva. Je to text plný kontrastov, v ktorom len láska môže preklenúť hlboké priepasti. Vlastne ide o príbeh obrovských kontrastov. Situácia, ktorá sa začína dobre, sa končí mimoriadne zle. A zasa, naopak, v scéne, ktorá sa začína zvesela, prichádza po niekoľkých vetách smútok, alebo inokedy počiatočnú nenávisť rýchlo vystrieda objatie.

Inscenácia rozpráva príbeh manželského páru, ktorý otvorí dvere veľkej zdedenej vily neveľkému spoločenstvu nesmierne rozdielnych ľudí. Práve to kontrasty vyostruje.

Komúna tvorí rámec, v ktorom sa odohráva príbeh jednej rodiny. Sledujeme ho očami dieťaťa, teda vlastne samotného Thomasa Vinterberga. Sám spomína, že rodičia ho so sebou zobrali do komúny, keď mal deväť rokov. Hoci jeho otec a matka sa neskôr rozišli a komúnu opustili, on v nej zotrval až do svojich devätnástich. Optikou štrnásťročnej hrdinky vlastne reflektuje vlastné roky dospievania a dozrievania, keď jeho rodinou bola práve komúna.

Našli ste pri tvorbe inscenácie aj momenty z vlastného dospievania?

Človek je tvor spoločenský, chce byť v spoločnosti a vlastne ju potrebuje. Ale takisto potrebuje aj byť sám so svojou láskou, fantáziou a svedomím. Použil som, samozrejme, aj skúsenosti zo svojho dospievania. Malé dieťa sa vie hrať na pieskovisku aj samo a žiť s vlastnou fantáziou. Ale počas dospievania – neviem prečo – túžime byť s druhými ľuďmi a v čo najväčšej skupine. Existujú rôzne formy takýchto spoločenstiev, či sa hrá na hudobných nástrojoch, lozí po horách, chodí autostopom, kempuje, splavujú rieky… Tieto a podobné skúsenosti sme pri tvorbe asi každý do našej inscenácie vnášali.

Každá z postáv hľadá šťastie, v predstavách každej má však iné podoby.

Všetci túžime byť šťastní. Rakúsky neurológ, psychiater a zakladateľ logopédie Viktor Frankl hovorí, že v živote nehľadáme šťastie, ale dôvod na šťastie. Nemecký filozof Immanuel Kant zasa hovorí, že šťastní sme vtedy, keď sa nám podarí splniť si všetky svoje povinnosti, medzi ktoré patrí aj výchova dieťaťa. A existuje nesmierne veľa ďalších definícií a pohľadov na šťastie. Ani spolužitie v komúne, samozrejme, nemá len kladné stránky, neprináša renesanciu vzťahu. Naopak, manželov, ktorí sú hrdinami Komúny, vzdialilo. A stačilo málo. Na scéne sa objavuje milenka majiteľa vily, ktorého manželka s pobytom mladej študentky v neveľkom spoločenstve súhlasí.

Vinterberg zasadil svoj príbeh do sedemdesiatych rokov. V čom je podľa vás aktuálny aj dnes?

Z histórie vieme, že kolektivizmus viedol k fašizmu, ku komunizmu, k totalite. Individualizmus je zasa druhý mantinel celého nášho hľadania a vedie k odcudzenému konzumu, ktorý dnes žijeme. Komúna je súčasná svojím príbehom. Bolo by zbytočné všetko prezliekať do súčasných kostýmov, aby divák rozumel, že rozprávame o súčasnosti. V našej inscenácii je doba nepostrehnuteľná, príbeh sa odohráva tu a teraz. Navyše búrame pomyselnú štvrtú stenu a hráme aj medzi divákmi.

Použili ste pri inscenovaní aj niečo z filmu?

Divadelný text má dvoch autorov. Jeden z nich – Mogens Rukov – už nežije. Ale Thomasa Vinterberga sme požiadali, či by sme mohli zaradiť niektoré dialógy a pár situácií z filmu do našej inscenácie. A dal nám povolenie.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#premiéra #Juraj Nvota #Astorka Korzo '90 #Komúna
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku