Recenzia: Palárikov Drotár dovidel do budúcnosti

Ak dramaturgia divadla siahne po domácej klasike, má to dôvod. Hoci v nitrianskom Divadle Andreja Bagara do Palárikovho Drotára veľa nezasahovali, divák si našiel dostatok narážok na nedostatky dneška. A menej pozorný sa zabavil na dobrej veselohre.

29.05.2019 16:00
Drotár Foto:
Marián Viskup (Drotár) a Barbora Andrešičová (Marína) v inscenácii Drotár.
debata

Zohratá dvojica dramaturg Miro Dacho a režisér Lukáš Brutovský opäť ukázali, že slovenská klasika má miesto v súčasnom divadle, ak sa k nej pristúpi s dobrým nápadom, citlivo a s chuťou. Predstavenie bolo nabité energiou a tempom hodným maratónskeho bežca. Režisér zjednodušil scénu, kde nebolo nič iné, len na točni umiestnená šikmina. Táto plocha bola obyčajne v pohybe a herci na ňu často naskakovali v behu, čo nebolo jednoduché hlavne pre postavy žien v krinolínach. Zrýchlený temporytmus zmenil pomalú konverzačku na temperamentnú a pre hercov náročnú divadelnú realizáciu, ktorá neposkytla oddych ani publiku.

Čo urobili Nitrania s Palárikom? Predovšetkým zmenili žáner veselohry na paródiu a grotesku, čo im rozviazalo ruky, aby mohli pichnúť do falošného vlastenectva (Zalevski, poľský šľachtic na úteku je vlastne podvodník), nacionálneho šovinizmu, prevracania kabátov (Doboši, drotárov brat), semitizmu (odpľúvanie pri slove Žid), „hrdinstva“ (drotár ako predstaviteľ ľudu) atď. Pritom režisér neurobil s postavami nič, iba ich zmenil na smiešne, ale vážne sa tváriace figúrky. Groteskná podoba neduhov, ktoré pretrvali dodnes, nebola urážajúca a diváci postrehli ich humorné vyznenie.

Keďže prázdna scéna nerozptyľovala ani účinkujúcich, ani divákov, mohol režisér upriamiť pozornosť na reč, kostýmy a scénickú hudbu, čo tvorilo dobovú atmosféru Uhorska. Jazyková pestrosť 19. storočia bola zastúpená okrem slovenčiny poľštinou, nemčinou, maďarčinou a češtinou. Aby sa v jazykovej spleti divák vyznal, vtipne a originálne režisér využil titulkovacie zariadenie – do slovenčiny sa prekladali všetky ostatné jazyky (okrem nadávok!). Titulkovali sa aj scény v slovenčine, ak disponovali mimoriadnym emocionálnym napätím, čím sa ich efekt ešte zvyšoval.

Osobitnú úlohu pri tvorbe obrazu doby zohrali kostýmy Diany Strauszovej. Autorka použila modrotlač nielen v oblečení sedliakov, ale aj panstva – na krinolínach či pánskych vestách. Scénickú hudbu vyberal režisér a kombinoval motívy maďarskej a slovenskej ľudovej hudby či židovské nápevy.

Osobitnú kapitolu tvorilo herecké uchopenie témy. Vynikol Tomáš Turek ako Zalevski, poľský šľachtic, ktorý nielenže ohúril svojou poľštinou, ale aj presvedčivým zobrazením procesu zmeny z podvodníka na vlastenca. Svoje prirodzené komediálne vlohy predviedol Peter Oszlík v úlohe drotárovho brata a odrodilca Dobošiho. Prekvapil Branislav Matuščin, ktorý dokázal s veľkou vážnosťou zahrať chameleóna a službičkára Johanna, sluhu v dome slovenského fabrikanta Rozumného. Trochu upätá Nikolett Dékány v role Ľudmily sa mohla viac uvoľniť a, naopak, až príliš samopašná neter Marína (Barbora Andrešičová) mohla trochu ubrať z ujúkania či iných prejavov oravského temperamentu. Fabrikantov syn Ernest (Andrej Remeník) trochu neobratne pripomínal dnešných tínedžerov.

Palárikova veselohra Drotár mala v mnohom prognostický charakter. Aj keď sa vo svojej dobe názorovo odlišoval od svojich vrstovníkov, napokon sa ukázalo, že dovidel do budúcnosti a odhadol nielen charaktery ľudí, ale aj ich vzájomné vzťahy (presnejšie v dnešnej V4). Aj preto je dielo prijímané so sympatiami.

Hodnotenie Pravdy

5 hviezdičiek z 5

  • Ján Palárik: Drotár / réžia: Lukáš Brutovský / premiéra v DAB Nitra 24. mája

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #recenzia #Divadlo Andreja Bagara #Ján Palárik #drotár