Na scéne sa nahromadí množstvo situácií, obrazov, slov, signálov, symbolov, rébusov. Aj toto predstavenie si vyžaduje – ako mnohé dnešné divadelné „kusy“ – ústretového a pripraveného diváka, aby podnety strávil. Ak si už vopred priblíži dobu, legendy i fakty, bude mať z predstavenia väčší zážitok a to sa mu oplatí. Obsah je totiž veľmi zaujímavý a zasvätený dotyk s antikou povznáša.
V Bakchantkách ide o súmrak istej fázy civilizácie, hra je aj o tom, že v každej spoločnosti prichádza ku krízam, že ani demokracia nie je zárukou, že všetko bude dokonalé a navždy. Obyčajné ľudské vlastnosti dokážu zaviesť aj silné spoločenstvá do slepých uličiek. Je to stále to isté – túžba po moci, sváry. Každý by chcel byť vplyvným bohom, ale ruka v ruke s tým ide narcizmus, smilstvo, obžerstvo, opilstvo, ctibažnosť, krutosť, zvrátenosť… Ľudia sa skrátka väčšinou nevmestia do kože. Bakchantky si napríklad navliekajú priamo zvieracie kože, žijú v lesoch, v prírode, vo viniciach, veselia sa. Postupne zo samej roztopaše prichádzajú o zdravý rozum, zabíjajú zver i ľudí… A v tejto hre jedna z nich, zaslepená davovou psychózou – zabije aj toho, koho ľúbi. Euripides hľadá príčiny tragédie, nastavuje zrkadlo. Odráža sa v ňom dávna doba aj súčasná bezradnosť ľudstva.
Ako sme sa už zmienili, hra zrejme osloví pripraveného diváka, ale dá sa pozerať aj ako výtvarné dielo. Možno nechať na seba vplývať jednotlivé výjavy. Hra vznikla 500 rokov pred Kristom, a to už je čo povedať. Divák spolu s hercami môže uvažovať, čo to boli asi za ľudia, ako to vtedy vyzeralo. Preniesť sa do inej doby pomáha aj hudba, celá scéna, kostýmy, symbolické predmety. Kedysi sa antické drámy hrali v rúchach a pri antických stĺpoch, texty sa deklamovali, zalamovalo sa rukami. Ani to nebolo zlé, ale Ballekove pokusy „rúcať modly“ a dávne deje obliecť do provokujúceho, možno až šašovského šatu, sú zaujímavé. Aby však mohol zámer tvorivého tímu diváka naplno zasiahnuť, musí vedieť, na čo ide a trocha si autora priblížiť.
Starogrécky spisovateľ Euripides žil v rokoch 485 – 406 pred Kristom. Je najmladší z trojice klasikov antickej tragédie, do ktorej patrili ešte Aischylos (trilógia Agamemnón) a Sofokles (Antigona). Hra Bakchantky sa začína príchodom Dionýza (Daniel Fischer) do rodných Téb, ktoré si chce získať. V jeho bujarom sprievode sú aj bakchantky, ktoré prinášajú bezuzdnosť a prehlbujú úpadok. Kráľ Pentheus (Milan Ondrík) tomu chce zabrániť, myslí si, že to bude hračka (netuší, že bojuje s bohom), ale napokon zahynie nečakanou smrťou. Dionýzovi sa hovorí aj Bakchus (tak je u nás známejší), je to starogrécky a starorímsky boh vína, plodnosti a zábavy. Narodil sa Diovi a Semele, dcére kráľa Kadma, ktorého hrá Dušan Jamrich. Jeho vnukom je aj kráľ Téb Pentheus. V antických hrách sú rodinné vzťahy dôležité, dobre je si teda pozrieť pred zhliadnutím hry aj tieto božsko-ľudské rodokmene. Už to je zážitok.
