Recenzia: Antická dišputa o stave spoločnosti

04.06.2019 12:00
Bakchantky
Milan Ondrík (Pentheus) a Daniel Fischer (Dionýzos) v inscenáci Euripidovej tragédie Bakchantky. Autor:

Ešte nedávno sme si mysleli, že slovenské divadlá sa zámerne vyhýbajú antickej dráme. Ale karta sa obrátila a po minuloročnej Antigone v SND uviedli ďalšiu hru z obdobia gréckeho staroveku – Euripidove Bakchantky.

Euripides v hre zobrazuje konflikt boha Dionýza s tébskym kráľom Pentheom, ktorý odmieta uznať jeho kult. Mladý boh za to kráľa potrestá krvavou smrťou rukami zdivočených žien – bakchantiek na čele s vladárovou vlastnou matkou. Režisér Rastislav Ballek antický súboj božskej a pozemskej sily ešte vyostril, vyložil ho totiž ako krutý konflikt dvoch protikladných životných princípov, ktoré nedokážu nájsť spoločný priesečník.

Javisko je na začiatku takmer prázdne, len s pár kusmi súčasného nábytku. O stenu je ledabolo opreté dedičstvo epochy, ktorá už dávno zanikla – tabule s obrazom starovekého reliéfu. Až keď technici zložia obrazy do tvaru tunela, prichádzajú ním postavy z iného sveta, z inej kultúry – z antiky. Vystavaná brána je totiž akýmsi strojom času, ktorý vypľúva pre našu konzervatívnu spoločnosť čudesné postavy. Dionýza v kostýme typickom pre tradičné grécke divadlo s jeho sprievodom – bakchantkami. Nie sú to však živelné ženské stvorenia, ale bizarné tvory reprezentujúce analógie ku gréckym mýtom, ale aj k súčasnej popkultúre. Sú skrátka iní.

Aj preto sa im kráľ Pentheus, vládnuci v krajine pevnou rukou, odmieta podvoliť. Ballek v réžii podporil motív stretnutia inakosti, konfliktu kultúr a despotizmu na oboch stranách barikády. Inscenáciou poukazuje na fungovanie ľudskej spoločnosti v dvoch krajných extrémoch. Ako nemôžeme súcitiť s nekompromisným Pentheom, ktorý kvôli funkcii potláča aj vlastnú sexuálnu orientáciu, rovnako nesympatický je nám i hedonista Dionýzos. A režisér nám nedáva jasnú odpoveď, čo je lepšie. Záleží výhradne na divákovi. A to platí aj o celom vyznení naštudovania.

Ballekova inscenácia je erudovanou dišputou s mnohoznačnými asociáciami na výtvarné i filozofické diela. Napríklad, keď v záverečnom obraze telo slepého Teiresia vrhá tieň na biele plátno, tak v ňom môže odčítať odkaz na Platónovo podobenstvo o jaskyni, ktoré hovorí o protiklade medzi naším zmyslovým svetom a svetom ideí. A o tom je aj Ballekova inscenácia, ktorá s nami komunikuje cez zreteľné obrazotvorné a myšlienkové paralely. Na rozdiel od svojich predošlých réžií však Ballek ostáva verný rozsahu a štruktúre textu. Mnohé sugestívne miesta inscenácie tak prehlušujú nedynamické pasáže sprevádzané ešte aj neúčinnou deklamáciou niektorých hereckých predstaviteľov.

Prudšiu emočnú údernosť výrazne narušuje aj zbytočná prestávka, po ktorej inscenácia už nedokáže nabrať dych a skĺzava k neproduktívnej ilustrácii a repetícii. Rozpor inscenácie súvisí aj s nevyrovnaným hereckým stvárnením. Náročnej režijnej optike sa dokázali podriadiť najmä mladí herci – Daniel Fischer ako viac ironický, než beštiálny Dionýzos, Milan Ondrík ako autoritatívny a vecný, no s pribúdajúcimi obavami o svoju vládu stále excentrickejší Pentheus či Dominika Kavaschová ako náčelníčka zboru bakchantiek, ktoré letargicky nasledujú svojho boha.

Inscenácia Bakchantiek je založená na silnej výtvarnej štylizácii a vyhranenom režijnom názore. A cez tisíce rokov starý text kladie množstvo otázok aj o spoločnosti 21. storočia. No tvorcovia na ne cielene neponúkajú odpovede. Tie záležia výhradne na každom z nás v hľadisku.

Hodnotenie Pravdy

3 a pol hviezdičky z 5

  • Euripides: Bakchantky / réžia: Rastislav Ballek / scéna: Markéta Plachá / kostýmy: Katarína Holková / hrajú: Daniel Fischer, Milan Ondrík, Anna Javorková a ďalší / premiéra: 25. mája v SND

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#SND #divadlo #Bakchantky
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku