„Čakáme na Gorbyho. Čo ak nepríde? Musí…“ Nervózne čakanie si trojica Pišta, Svetlana a Jano krátia vetami, v ktorých cítiť pochybnosti aj nádej. V inscenácii pôvodnej hry Eugena Gindla Prípad B.umerang. „Keď niekomu urobíte zle, ono sa vám to vráti ako bumerang,“ vysvetľuje renomovaný publicista, scenárista a dramatik metaforu zašifrovanú v názve. Svoj text pôvodne nadpísal titulom Čakanie na Gorbyho ako odkaz na vynikajúcu Becketovu absurdnú drámu Čakanie na Godota. Hrdinovia inscenácie Prípad B.umerang, ktorá bude mať v piatok premiéru v bratislavskom Bohéma bare, tiež čakajú. Na Gorbačova.
„Návštevu Michaila Gorbačova v Československu čakali mnohí s nádejou, že s ním príde aj glasnosť a perestrojka, že nás oslobodí. Teda aj u nás bude dovolené zrušiť cenzúru a prestavať nefungujúci ekonomický systém. A ďalší sa obávali o vlastnú moc a vysoké posty, lebo tušili, že sa ich éra končí,“ spomína autor na atmosféru jari 1987. „V tom čase som bol v Moskve a videl som šťastných Rusov, čo nebolo jednoduché ani vtedy a nie je ani dnes. Myslel som si, že to urobím ako podklad, do ktorého vštrikujem prípad Babinského ako jeden z patologických symptómov tej doby,“ pokračuje Eugen Gindl.
Žánrovo charakterizuje Prípad B.umerang ako clivú tragifrašku s (karpatským) kontrafalšom. Konfrontuje v nej najznámejšiu slovenskú korupčnú aféru, ktorá priviedla „kráľa Oravy“ do väzenia. Pripomína, že Ľubomír Štecko o ňom nakrútil vynikajúci celovečerný dokument Stanislav Babinský – Život je nekompromisný bumerang. Porovnáva „tie časy“ so súčasnou realitou. Keď sa zo štátnych zákaziek prelievajú peniaze daňových poplatníkov rafinovanými podvodmi do vreciek „podnikateľov“, na ktorých spravodlivosť dosiahnuť nemôže – lebo nesmie.
„Príbeh, ktorý uvidíte, sa odohral koncom osemdesiatych rokov minulého storočia. Mnohí z vás v tom čase ešte neboli na svete. Preto by ste nemuseli všetkému rozumieť. Ale našťastie tu máte mňa. Našepkávača,“ prezrádza Šepkár, ktorého príhovor inscenáciu uvádza. A v dialógoch s hovoriacou Bustou pripomína mená a okolnosti, na ktoré podaktorí radšej zabudli a iní ich vôbec nepoznajú. Postavám zas našepkáva, na aké detaily nesmú zabudnúť.
„Eugen Gindl je vynikajúci investigatívny novinár. Je super, že jeho výborné témy neostanú len v novinárskej podobe, ale dostanú aj divadelný tvar,“ vysvetľuje režisér Peter Maťo, čím ho dramatický text zaujal. „Hráme modelovú situáciu bielych koní. Podnikateľov, ktorí sú podporovaní priamo politikmi. A tí, keď potrebujú obetovať barana, tak ho naoko zatvoria alebo potrestajú, ale nič sa v podstate nezmení. V inscenácii zrkadlíme boľševický model, ktorý sme dosadili do súčasnosti,“ pokračuje režisér.
„Obmedzoval nás jedine fakt, že niektoré inštitúcie, kde sme chceli predstavenie inscenovať, sa zľakli politickej témy. Prekvapilo ma, že dokonca V-klub, ktorý bol v časoch normalizácie priestorom, v ktorom sa niečo dialo, nechcelo hru uviesť. Je zvláštne, že reflexia reality v satirickom či fraškovitom duchu sa tu nenosí,“ upozorňuje režisér.
Pôvodná hra vznikla pri príležitosti nadchádzajúceho tridsiateho výročia „nežnej“, po tribúnach, rečníkoch a davoch pod nimi, ktoré túžia po zmene, však v nej niet ani stopy. Ale kladie veľa otázok. Konfrontuje realitu predtým a dnes. Bohužiaľ, aj po tridsiatich rokoch demokracie „po slovensky“ má súčasnosť s minulosťou veľa spoločných rysov. „Dnes nevieme, odkiaľ by zmena mala prísť. Na konci inscenácie je niekoľko viet: ,A vy stále čakáte? No veď čakajte, čakajte, čakajte. Ak aj príde, nebude to on,“ dodáva pre Pravdu Eugen Gindl.
