Recenzia: Hoffmannove poviedky s peripetiami zrodu a so sporným výsledkom

V rámci súčasnej bratislavskej dramaturgie sa potreba upnúť na tento titul zdá byť prinajmenšom diskutabilnou. Jediná a nedokončená opera kráľa francúzskej operety Jacqua Offenbacha skrýva nemálo nášľapných mín. Ani nie tak vejárom ponúk rozmanitých verzií, ako samotným žánrovým určením diela ako „fantastickej“ opery. Pre inscenátorov môže byť vďačnou i neriešiteľnou témou. Kľúč k nej sa nehľadá ľahko. Bratislavský tím na čele s režisérom Pavlom Smolíkom, scénografom Jaroslavom Valekom a kostymérkou Ľudmilou Várossovou sa ho pokúsil nájsť. Je len otázne, či zapadol do správnych dverí.

Réžia si chvíľami stavala ťažko čitateľné rébusy (čata v bizarných kostýmoch s nedefinovateľnými pohybmi), hľadala v troch príbehoch aktualizačné výzvy (umelá žena namiesto bábky na kľúč, prednosť kariéry pred rodinou, boom mediálneho bulváru), chvíľami zasa kopírovala metódy Bednárika či Konwitschného. Ilustratívni tanečníci, rozsvietenie hľadiska, pobehovanie sólistov v uličke medzi radmi – to všetko sme už zažili. Aj náladu tvoriace či dejisko slovne konkretizujúce videoprojekcie, aj divadelnú hmlu. Škoda, že Smolík rezignoval na viaczmyselné prepojenie Nicklaussa (z nohavičkovej postavy spravil ženu) s Múzou, dvoch inšpirátorov i manipulátorov Hoffmannových životných príbehov. Niektoré menšie postavy vypracoval zaujímavo.

V hosťujúcom českom dirigentovi Tomášovi Braunerovi našlo divadlo skôr priemerného interpreta Offenbachovej osobitej hudby. Väčšmi než na skúmanie farebných a výrazových detailov pod povrchom sa zameral na zvukový lesk v štýle grand opery. Podobné dynamické dimenzie kopíroval aj zbor. Z dvoch zahraničných predstaviteľov Hoffmanna zaujal dramatickým nasadením a oduševneným herectvom Mickael Spadaccini, zatiaľ čo Rafael Alvarez pôsobil dosť jednotvárne. Gustáv Beláček bol technicky presvedčivejším Lindorfom než Jozef Benci. Z vôle interpretiek zbytočne prizdobované koloratúrne kaskády Olympie sedeli skôr Jane Bernáthovej. Eva Bodorová bola omylom obsadenia. Eva Hornyáková stvárnila lyrickú Antoniu, Ľubici Vargicovej chýbali farebnejšie hĺbky i pokojnejší tón. Adriana Kohútková priebojnejšie a Linda Ballová komornejšie odspievali Giuliettu. Podobné porovnanie platí aj pre dvoch Nicklaussov, Denisu Hamarovú a Moniku Fabianovú. Výborné figúrky vymodelovali Robert Smiščík a Martin Gyimesi.

Hoffmannove poviedky chabú bratislavskú sezónu nespasili. Neprorokujem, len sa obávam, či reprízy napomôžu riešiť návštevnícku krízu. Tomu slúži rad iných nástrojov. Kvalitou počnúc.