Mal rád spoločnosť, nočný život, bol to tvorivý duch, ale aj bohém. Umelec, ktorý sa rád bavil a ľahko sa zamilovával. Mal veľa priateľov, lások, no žili s ním aj jeho vymyslené postavy. Túto pestrú spoločnosť môžu diváci spoznať na predstavení známej opery Hoffmannove poviedky, ktorá mala premiéru v SND. Opera má tri dejstvá, prológ a epilóg – vychádza totiž z literárneho textu a má knižné členenie. V úvode sa príbeh navodzuje, v záverečnom obraze sa dopovedáva.
Jeho hrdinom je práve samotný Hoffmann, ktorý sa stretáva na javisku so svojimi postavami aj so svojou múzou. Tú veľmi potrebuje, lebo ho nielen inšpiruje, ale aj chráni. Hoffmannov svet je totiž veľmi pestrý, plný tvorivej fantázie, ale aj nástrah. Venoval sa rôznym tvorivým činnostiam, bol spisovateľ, hudobný skladateľ, dirigent, kritik, maliar, karikaturista a scénograf. Hovorí sa o ňom ako o jednej z najpozoruhodnejších a najvplyvnejších osobností literárneho i hudobného romantizmu. A ešte mal rád aj nočný život! Zaujímali ho vynálezy. Toto všetko podnietilo hudobného skladateľa Jacqua Offenbacha, aby skomponoval svoju jedinú operu (inak písal operety) práve o Hoffmannovi. Bol to zaujímavý človek. Vidno to aj na jeho poviedkach, z ktorých tri sú základom opery.
Divák sleduje príbehy troch žien – Olympie, Antonie a Giulietty, ktoré vystupujú v Hoffmannovej tvorbe, ale aj v jeho živote. A možno je to len jedna žena, iba v troch možných podobách a osudoch. Opera Hoffmannove poviedky výborne vyjadruje práve stav spisovateľovej mysle, v ktorej sa preplieta skutočnosť a fantázia, ozajstné zážitky a rojčenie, túžby a predstavy. Pre hudobného skladateľa Offenbacha to bolo veľmi podnetné a pre inscenátorov tejto opery tiež.
Bohatý materiál libreta poskytuje veľa podnetov pre originálne stvárnenie tohto diela. Kto je v opere zorientovaný, bude zasvätene sledovať, ako sú jednotlivé príbehy uchopené, a ten, kto operu zhliadne po prvý raz, bude zasiahnutý prívalom nápadov, množstvom postáv, fantáziou. Speváčky, ktoré v Hoffmannových poviedkach účinkujú – Jana Bernáthová, Eva Hornyáková a Adriana Kohútková – sa z tejto príležitosti na tlačovej konferencii tešili. Pochvaľovali si – okrem svojich partov – aj optimistické vyznenie inscenácie, jej farebnosť a hravosť. Veria, že táto opera pritiahne do divadla divákov a nesklame ich. Je to nielen operná klasika, ale vlastne aj „literatúra faktu.“ Však onen spisovateľ Hoffmann nie je nikto iný, ako autor rozprávky o Luskáčikovi, z ktorej sa neskôr – cez Dumasovo libreto – stala táto postavička námetom slávneho baletu. Aj z tohto vidno, že Hoffmann musel byť veľmi zaujímavý človek. Oživovanie bábok, rôzne vynálezy, mechanické hračky tiež pútali jeho pozornosť a tieto motívy sa dostávajú aj do opery Hoffmannove poviedky. Diváka by tam teda nemala prekvapiť ani „technická fantázia“, roboti či bábky, ukradnutý tieň alebo tvár. Aj pred návštevou tejto opery sa zíde trocha sa pripraviť, pozrieť si niečo o samotnom Offenbachovi (práve uplynulo 200 rokov od jeho narodenia), o Hoffmannovi, o Luskáčikovi a dojem z predstavenia bude plnší. Ale zážitok to môže byť aj pre tých, ktorí nepotrebujú ísť do hĺbky a stačí im započúvať sa do krásnej hudby, hlasov a sledovať búrlivý život hlavného protagonistu: Hoffmann sa potáca vo svojich pocitoch, vo svojich vzťahoch, nevládze všetko vstrebať, spracovať, precítiť. Východisko nachádza v tvorbe, v náručí svojej múzy. Je to triezva silná žena, ktorá ho nielen inšpiruje, ale aj podrží. On, ako rozorvaný i uvoľnený umelec, ľahko uletí a potrebuje kotvu. Divák sa ukotvovať nemusí, v spleti postáv a hudby si môže nachádzať a vytvárať svoj vlastný príbeh.
