Recenzia: Romeo, Júlia a Krstná mama

Režisér Dodo Gombár už neraz inscenoval Shakespearove hry vo výraznej úprave, v ktorej sa nebál autorove drámy formálne preniesť do 21. storočia. Takto pristúpil aj k Romeovi a Júlii. Ich milostný príbeh sa neodohráva v dávnej Verone, ale v našej súčasnosti. Postavy nosia trendy kostýmy, Romeovi kamaráti majú garážovú kapelu, ktorá zhudobňuje Shakespearove sonety, postavy komunikujú nielen slovom, ale aj mobilom a ani fajčenie marihuany nevybočuje z tohto režijného konceptu. Gombár teda bez vážnejších formálnych zaškrípaní predstavuje hru o mladých milencoch ako príbeh večnosti, ktorý by sa pokojne mohol odohrať aj dnes. Väčší problém inscenácie však spočíva v nedostatočne artikulovanej myšlienke. O čom, okrem silného príbehu, dnes Gombár hrá Romea a Júliu?

Z inscenácie vyprchala podstatná téma nenávisti znepriatelených rodov Kapuletovcov a Montekovcov. Konflikty agresorského Tybalta s Romeovou bandou pôsobia skôr chlapčenským doberaním sa a opitý Kapulet nemá problém sa so skupinou Montekovcov priateľsky porozprávať. Averzia rodín, a teda zásadná prekážka vo vzťahu titulných hrdinov, nie je v inscenácii fatálna a ostáva len v replikách hercov. Tým sa z javiska automaticky vytráca pocit napätia. Inscenácii ako celku zároveň chýba pútavejšia nápaditosť i zovretejšia atmosféra. Réžia sa často spoľahla len na deklamáciu veršov a rozfázovanie pohybu účinkujúcich na stupňovitej schodiskovej scéne Pavla Andraška, a tak vyše troch hodín trvajúca inscenácia rýchlo upadá do monotónnosti.

Gombár mal však šťastie vo výbere hereckých predstaviteľov hlavných úloh. Romeo Davida Hartla a Júlia Márie Schumerovej patria k tomu najlepšiemu, čo inscenácia priniesla. V ich stvárnení to nie sú zastaralo naivní romantickí hrdinovia, ale súčasní mladí ľudia. Hartlov Romeo v sebe nezaprie tínedžera, ktorého najskôr zaujme Júliino telo a až potom duša. A pokojne by bol ochotný ju zviesť rovno pod balkónom. Celkovo je to však senzitívny človek plný chlapčenského sentimentu, ale aj mužskej rozhodnosti. Ani Schumerovej Júlia nie je bezbranné dievčatko, skôr drzá a sebavedomá adolescentka. Až osudová láska ju mení na krehké stvorenie plné bezprostredného citu a neskôr, keď príbeh ústi do tragického finále, herečka pridáva do výrazu aj tóny sebavedomej rezolútnosti. Ich zaľúbenci sú jednoducho citoví maximalisti, ktorým táto povahová črta nedá inú možnosť, ako spočinúť v spoločnej hrobke.

Obaja herci teda dokázali zrozumiteľne (po vnútornej i vonkajškovej stránke) sprostredkovať bohaté emočné variácie veronských zaľúbencov cez nevtieravý a absolútne civilný výraz. To sa, žiaľ, nedá konštatovať o ostatnom obsadení, ktoré podliehalo štýlovej nejednotnosti. A ťažko uveriť, že išlo o režijno-herecký zámer. Ako z inej opery pôsobila najmä živelná Sisa Sklovská ako Júliina Krstná mama (v origináli Dojka). Jej excentrický a preexponovaný prejav mal pravdepodobne slúžiť ako komické odľahčenie tragického ovzdušia (veď aj u Shakespeara má Júliina dôverníčka funkciu humorného katalyzátora), ale Sklovskej výstupy vyznievali vo výsledku samoúčelne a pri dramatickejších momentoch až parodicky.

Romeo a Júlia je po mnohých stránkach solídna produkcia, no bez podstatnejšej obsahovej interpretácie, ktorá by prezradila viac o názore tvorcov na tento notoricky známy príbeh.