Foto: archív Mareka Adamova
Od požiaru prešli už dva mesiace. Je to dostatočný časový odstup, aby ste dokázali hovoriť o tom, čo ste vtedy prežívali?
Ešte stále je príliš skoro. A priznám sa, že dokým to nebude vyšetrené, ani neviem, čo si mám o tom myslieť.
Stále čakáte na výsledky vyšetrovania?
Vieme, že začalo horieť zvonku, no nevieme, či išlo o nešťastnú náhodu, alebo úmysel. Čakáme na výsledok vyšetrovania, ktoré určí príčinu, nechceme konšpirovať. Oheň neprešiel cez slamené balíky dnu a nepoškodila sa ani technika, ktorú sme mali vo vnútri. Horeli najmä plastové prepravky zvonku. Situácia sa však z horiaceho divadla veľmi rýchlo zvrtla na ohrozený Rondel, teda konštrukciu nadjazdu nad sálou S2. Nemali sme ani čas na to, aby sme sa s S-dvojkou rozlúčili. Všetka pozornosť bola prirodzene venovaná mostu.
Plánujete v budúcnosti symbolickú rozlúčku?
Padli také návrhy. Dokonca sme sa rozprávali, či už v auguste nespraviť nejakú výstavu alebo divadlo. S-dvojka bola naozaj špeciálna. Išlo o divadelnú sálu, ktorá svojho času vznikla približne za cenu desiatich iPhonov. Doba sa zmenila. Dnes s odstupom desiatich rokov sa dá len ťažko niekomu vysvetliť, že sme stavali divadlo s rozpočtom menej ako 10-tisíc eur – znie to ako z fantasy filmu z iného storočia. Príbeh sály S2 si rozhodne zaslúži slávnostnejší koniec, no zatiaľ sme ho odložili. Aj kvôli tomu, že stále nemáme výsledky vyšetrovania. Čo sa týka nadjazdu, tam, chvalabohu, požiar žiadne vážnejšie poškodenie nespôsobil. To je veľmi dobrá správa. Minimálne to tam môžeme dávať znovu dokopy.
Ako dnes vyzerá bežný deň na Stanici? Zmenil sa jej rytmus?
Ak by prišiel niekto, kto bol naposledy u nás pred S-dvojkou, zrejme by ani nevidel rozdiel. Možno by si všimol niečo nedokončené. Pod Rondlom chýba kus dreveného pódia a je tam mobilné oplotenie, ale v zásade sa v našom chode nič nezmenilo. Stanica je otvorená, program beží takmer bez zmeny, pod mostom každý utorok premietame letné kino. Samozrejme, väčšia zo sál nám chýba, ale tým, že nešlo o skutočnú budovu – nemala ani vlastné vykurovanie – boli sme zvyknutí, že ide iba o letnú scénu, ktorú na jeseň zatvoríme. Teraz máme len menšiu sálu S2 v podkroví Stanice a musíme sa zmestiť. V kritickej situácii sa ocitla Fest Anča, čo je veľká akcia, ktorá potrebuje každý voľný priestor, ale aj to sa nám podarilo prekonať. V neľahkej situácii sa ocitol aj festival Bábková Žilina, ktorý sa začal tri dni po požiari. Predstavenia sa museli presúvať prakticky zo dňa na deň, ale aj to sa zvládlo. Najmä vďaka pomoci zo strany mesta a mestského divadla.
Hneď po požiari sa zdvihla obrovská vlna podpory od ľudí, ktorým osud Stanice nebol ľahostajný. Dalo vám to silu pokračovať?
Je pravda, že tento smutný príbeh má v konečnom dôsledku aj veľa pozitívnych momentov. Ľudia sa zomkli a podali nám pomocnú ruku. Nielen v tom, že prišli osobne odpratávať trosky. Celý objekt aj vďaka nim zmizol v priebehu šiestich dní. Rozobrali sme ho rukami a odviezli. Prekvapila nás však masívna vlna podpory, ktorá prichádzala nielen zo Žiliny, ale z celého Česka a zo Slovenska. Čiastočne pomohla prekryť prvotný šok a smútok. Nečakali sme, že to, čo robíme, zaujíma toľko ľudí. Len v Prahe kvôli nám tanečníci a divadelníci zorganizovali tri benefičné akcie. Dojalo nás to. Do verejnej zbierky sme sa príliš nehrnuli, skôr by som povedal, že sme ju odmietali. No ľudia nám neustále volali a pýtali sa, kam môžu posielať príspevky, a tak sme sa ju nakoniec rozhodli vyhlásiť pod názvom SOS Stanica. Najskôr sme boli naozaj zdržanlivejší, chceli sme len upratať a počkať, no ako sa postupne ukazovalo, že mostu sa nič nestalo, spoločne s podporou verejnosti to celé naberalo o trochu pozitívnejší nádych.
Foto: archív S2
Keď spomínate zbierku, v jej sprievodnom texte sa uvádza, že plánujete reštartovať celú organizáciu. Ako to bude vyzerať?
Nachádzame sa v stave, keď popritom všetkom, čo robíme, začíname hovoriť aj o reštarte. Uvedomili sme si, že za posledných desať rokov sme v podstate ani nemali čas v pokoji si sadnúť a porozprávať sa o tom, čo robíme a aký to má zmysel. Fungovali sme v šialenom tempe, aj z dôvodu rekonštrukcie Novej synagógy, ktorá prišla celkom neplánovane. Črtajú sa aj prvé plány. S-dvojku pod mostom už, samozrejme, nepostavíme, ale keďže sme medzitým získali Novú synagógu, plánujeme v nej zriadiť niečo ako mobilnú divadelnú sálu. Mohla by sa rozložiť a slúžiť pre predstavenia. Vôbec sa chceme viac zamerať na to, aby Stanica aj synagóga fungovali ako dva prepojené priestory jedného projektu. Padol už aj taký nápad, že Stanica bude S-jednotka a Nová synagóga S-dvojka.
Stále platí, že bojujete o prežitie?
Ide o boj, no predovšetkým psychologický. Po vyhorení sály totiž nasledovalo vyhorenie osobné. Až keď sa stane niečo takéto, človek si uvedomí, ako sa tie roky naháňal, a to na úkor či už rodiny, kamarátov, voľného času alebo zdravia. S mojimi kolegami zo Stanice sme boli stále v práci a aj keď sme v nej neboli, nosili sme si ju domov. Táto situácia poukázala aj na to, aká zanedbaná je u nás kultúrna infraštruktúra. Nezávislé kultúrne centrá, no často aj kamenné inštitúcie, fungujú v nevyhovujúcich priestoroch a provizórnych podmienkach, čo sa týka techniky, hygieny, bezpečnosti. Tento stav je dlhodobo neúnosný.
Máte na mysli aj bývalú budovu S-dvojky?
V našich podmienkach nebolo reálne, aby sme ju postavili ako obyčajnú budovu. Jednoducho to nebolo z čoho zaplatiť. S2 bol dočasný experiment, ako vytvoriť priestor, v ktorom sa dá hrať divadlo a nebude stáť nič. Nikto dodnes nie je schopný podporiť výstavbu nových malých divadelných priestorov v sume niekoľko desiatok alebo stoviek tisíc eur. A výsledok? Hrá sa vo všelijakých skladoch a opustených priestoroch a všetci sa modlia, aby sa nič nestalo.
Pokračujete teda na Stanici ďalej?
Čo sa týka prežitia, zatiaľ to vyzerá tak, že sa to podarí. Prežiť nielen chceme, ale aj musíme. Neuveriteľná podpora, ktorá sa nám dostala od ľudí, je totiž obrovským záväzkom. Až vtedy si človek uvedomí, že to celé malo zmysel a že treba pokračovať. Podržali nás aj ŽSR, ktoré sú vlastníkom budovy Stanice. Keď sme sa ich pýtali, či nás tam ešte stále chcú, okamžite prikývli. Aj keď robíme súčasné umenie, ku ktorému nemajú vzťah, páči sa im to, ako sa staráme o samotnú budovu a priestor, ktorý stále funguje aj pre cestujúcich. Nikdy s nami nemali problém. Samozrejme, boli sme aj na meste, kde nám povedali to isté. Nikto nás teda nezatvára a vďaka Fondu na podporu umenia a ďalších grantov máme celoročný program. No prevádzkovo musíme začať odznova a inak. Napríklad si vytvoriť istú rezervu, aj keď si neviem predstaviť ako a z čoho. Na Stanici máme stále techniku z rokov 2005 či 2006. Ide o zastarané vybavenie, no na kúpu novšieho nedokážeme nájsť financie. To isté platí pre samotné priestory Stanice. Podobne v Novej synagóge – hoci bola otvorená pred dvomi rokmi, stále v nej niečo dokončujeme, na čo doteraz neboli peniaze ani čas.
Zaujala ma téma divadelného festivalu Kiosk, ktorý sa na Stanici začína o necelý týždeň. Jeho leitmotívom bude „vyhorenie“, nielen ako reakcia na zhorenú sálu, ale aj na súčasný mentálny trend naprieč generáciami. Ide o akúsi snahu umeleckej reflexie traumatického zážitku?
Kiosk bude nielen o vyhorení, ale aj o zapálení pre divadlo, snáď aj o snahe dať tomu všetkému nejaký zmysel. Divadlo a všeobecne umenie nemusí byť predsa viazané na nejakú budovu. Je v tom ťažké psychické rozpoloženie a únava, ale aj trochu idealizmu, no nechcem hovoriť za dramaturga festivalu Martina Krištofa a ďalších, ktorí Kiosk robia. A určite sa v tom skrýva aj dávka cynizmu, ktorý nám pomáha prekonať ťažké obdobie. Na úvod rozhovoru ste sa ma pýtali, ako som to vtedy celé zvládal. Myslím, že telo a mozog sa v takýchto situáciách prepnú do obranného režimu. Nepripúšťajú si, čo sa skutočne stalo. Sú dve možnosti. Buď ľudia spanikária a takáto udalosť ich môže aj zabiť – aj tú noc tam takí boli – alebo sa zachovajú ako profesionálni manažéri. Aj tí tam boli. Napríklad primátor Žiliny Peter Fiabáne, ktorý prišiel ako jeden z prvých a neuveriteľným spôsobom upokojil situáciu. Zorganizoval ľudí, ktorí sa krízovým situáciám venujú, posadil ich za stôl a spolu sa pustili do vecnej debaty o tom, čo treba spraviť, dokedy to treba spraviť a čo sa má urobiť ako prvé. Čo sa týka mňa, kríza sa u mňa prejavovala až postupne. Ako prvé prišli pragmatické úkony, čo treba vypnúť, komu dať vedieť. Napriek tomu, že požiar ešte nebol uhasený, písal som do Bábkového divadla, ich festival mal byť u nás o tri dni. Postupne som si uvedomoval vážnosť situácie a v kríze pomohol aj cynický humor alebo irónia.
Spomínam som to najmä pre tému osobného vyhorenia, ktorú ste predtým načrtli…
Ide predsa o súčasný fenomén. Dnes už mladí ľudia vyhoria pomaly na škole. Nám sa to stávalo pravidelne, zvykli sme si. Vždy treba len trochu popustiť a ono to zase prejde. V našej profesii, a celkovo pri práci v treťom sektore, ide o bežnú vec. Tým, že robíme, čo nás baví a čo nám dáva zmysel, len ťažko sa dokážeme zastaviť. Už viackrát sme si hovorili, že tento projekt je vlastne o tom, ako prežijeme naše životy. A občas nás práca pohltí, až vyhoríme. Ale na Stanici máme aktuálne pomoc. Narýchlo sme zmenili letného umelca na rezidencii. Je tu s nami architekt Jakub Kopec, ktorý nám pomáha s prvými návrhmi, akým spôsobom revitalizovať prázdne miesto pod Rondlom. Je to zvláštne, pretože bolo prázdne vždy. Bolo to vlastné také územie nikoho, nerástla tam ani tráva, ľudia tam zvykli vysypávať smeti či odhadzovať staré práčky. No oko si na S-dvojku už zvyklo. Jakub od júla začal niečo kresliť, no my sme si práve nedávno uvedomili, že pre nás nie je ani tak architektom, ako skôr terapeutom. Rozprávame mu, čo by sme chceli a čo už nie, čo by sme potrebovali… On nás niekedy len tak počúva, pretože často nejde o požiadavky na architekta, ale o potrebu sa vyrozprávať. Takže máme architekta psychológa a s jeho pomocou to snáď pôjde ľahšie.
