Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Vraj vám v deň premiéry býva smutno a prichádza pocit prázdna. A čo keď sa blížia derniérové predstavenia, ako teraz Othello, ktorý sa na Hrade bude hrať už štvrtý rok?
To je niečo iné, po premiére prichádza smútok za skúšobným obdobím. Spomínaný pocit prázdna. Ale nasleduje hranie, samostatný život predstavenia. Derniéra je definitíva – koniec jedného obdobia. Za Othellom mi bude veľmi smutno, aj keď už pred dvoma rokmi sme si mysleli, že hráme poslednýkrát. Hosťovali sme vtedy v Prahe, príšerne pršalo. Hovorili sme si, že aj nebo plače za Othellom.
Celé predstavenie ste odohrali v daždi?
Áno, v druhej časti sme už boli všetci komplet premočení – herci aj diváci. Ale všetci vydržali. My herci sme boli presvedčení, že sa predstavenie preruší, ale nikto nič nezrušil. Tak sme hrali až do konca. Naše ťažké kabáty boli celkom premočené, chúďa Verunka Kubařová má v roli Desdemony iba ľahunké letné šaty, bola celá mokrá. Vtedy sme si hovorili: Dobre, že je derniéra.
Neprechladli ste tam?
Nie, neprechladli sme. Len sme sa dôstojne s týmto predstavením nerozlúčili, ale pred pol rokom volala riaditeľka Letných shakespearovských slávností Janka Zednikovičová, že si to ešte dáme znovu.
Nepatril Othello k najúspešnejším predstaveniam na bratislavských LSS?
Neviem, veľakrát sa hral aj Kupec benátsky, ale myslím, že Othello sa ľuďom páči, pretože sa nehrá na niečo pompézne, okázalé, ale naopak – pôsobí komorne, až civilne. Máme aj výnimočnú scénu, ktorú navrhol Pavol Andraško. Janka Zednikovičová chcela, aby sme toto predstavenie hrali aj na Shakespearovských slávnostiach v Ostrave, ale tam sa táto scéna nedala preniesť, je veľmi ťažká a postaviť ju trvá deň či dva. Práve scéna dodáva predstaveniu čosi mimoriadne.
Scéna je umiestnená v strede nádvoria a diváci sedia z oboch strán. Je pre vás hercov ťažšie hrať na obe strany? Musíte sa viac sústrediť?
Nie, uvedomili sme si, že hráme celkom prirodzene. Aj keď sa na chvíľu otočíme časti divákov chrbtom, čoskoro zasa hráme tvárou k nim. Ja som Othella nevidela z pohľadu divákov, ale na javisku je vždy viac postáv a nikdy nie sú všetci chrbtom. Dávame si však pozor, aby sme neboli otočení len na jednu stranu príliš dlho. Napríklad Ľuboš Kostelný, ktorý ako Jago do telefónu splieta intrigy, sa niekedy otáča k jedným divákom a potom zahrá ďalší monológ na opačnú stranu. Nikto nie je ukrátený.
Foto: LSS
Vlastnej rodine vraj radíte, aby išli namiesto premiéry radšej na reprízu. Znervózňuje vás, ak máte v hľadisku niekoho blízkeho?
Naopak, na premiére chcete niekoho, koho máte radi. Ja však považujem premiéru za ešte nie celkom dokonalé predstavenie. Hráme prvý- či druhýkrát pred divákmi, cítiť stres a nervozitu a to výsledku mnohokrát nepomáha. Som typ herečky, ktorá najlepšie hrá na desiatej repríze. Nie, myslím to tak, že niektoré predstavenia potrebujú svoj čas aby sa usadili – dozreli. A nasleduje ďalšia fáza, keď treba predísť tomu, aby sa pribúdajúcimi reprízami predstavenie nerozpadlo. Myslím, že Othello je tak dobre postavené predstavenie, že aj po dvojročnej prestávke pôjde ako hodinky.
Koľko skúšok potrebujete po takej pauze?
Väčšinou bývajú už len dve oprašovačky. Každý sa ešte individuálne pripravuje doma, na oprašovačke už nemôžete tápať. Tretia skúška už je v kostýmoch na Hrade, to je dostačujúce.
Zdá sa, že teraz prichádzajú teplé dni a nehrozí dážď. To je dobré, nie?
Zažili sme aj také hrôzostrašné horúčavy v kostýmoch, že to bolo možno horšie ako dážď. V druhej časti predstavenia sa zotmie, niekedy padne aj pár kvapiek dažďa, dej ide do grandfinále a vtedy začne fúkať vietor. To mám rada, okolie nám vytvára atmosféru. Keď je veľmi teplo, poletujú na nádvorí zvláštne mušky. Najťažšie to majú tí, čo nehrajú – musia sedieť v štronze – ako stuhnutí, nemôžu okolo seba mávať rukami, aj keď po nich lezie hmyz.
Potešili ste sa úlohe Emílie, Jagovej manželky?
Tešila som sa, aj keď nemám vysnívané postavy. Beriem každú postavu, pokiaľ je zmysluplná a keď je ešte príjemný tím ľudí a režisér. Pri Othellovi sa mi hneď páčila celá zostava ľudí – Othella hrá Jozef Vajda, Desdemonu Veronika Khek Kubařová, Jaga Ľuboš Kostelný, Cassia Daniel Žulčák a Roderiga Daniel Fischer alebo Martin Varinský. Keď sme chystali premiéru, bola som veľmi unavená, lebo to v tú sezónu bola už moja piata premiéra. Možno som pri skúšaní nedávala režisérovi Miškovi Vajdičkovi veľa nápadov, ale mám túto postavu rada. Raz sa ma niekto pýtal, s ktorou postavou sa najviac stotožňujem. Prišla som na to, že skoro so žiadnou. Ale to je strašne dobre.
Prečo?
Pretože musím vnútro postavy hľadať – či už v sebe, alebo niekde naokolo. Nemôžem sa spoľahnúť na známe vody. Mám rada postavy, ktorým na začiatku nerozumiem. Aj režisér Rasťo Ballek mi raz hovoril, že je dobre, keď je herec na pochybách, lebo aj na javisku nad postavou stále premýšľa a tak je tam ako živá bytosť. Ja mám postavu v sebe už pri prvom prečítaní, aj keď to ešte s režisérom vôbec nemáme vydiskutované. Nehovorím, že viem, ako budem danú rolu hrať, tvorba postavy je vzájomné hľadanie, ale akási esencia, zárodok postavy u mňa vzniká už pri prvom prečítaní. Preto si strašne nerada čítam scenár, keď idem na nejaký filmový kasting. Aj keď dnes sa nestáva často, že by herci dostávali scenár. Ak si ho však prečítam, tá postava si vo mne nájde miestečko a aj keď potom rolu vo filme nedostanem, je ťažké sa jej zbaviť. Stále tú postavu a jej situácie kdesi mám, stále nad ňou premýšľam – a zbytočne, lebo už sa ma to netýka.
A ako to máte dnes s Emíliou?
Emília je rázna žena. Sympatické je mi na nej, že úplne nepodlieha mužovi. Jago je nepríjemný despota, myslí si, že Emília ho podviedla. Ale Emília nie je hlúpučká, nie je to chudinka. Veľakrát Emília môže spadnúť do polohy utláčanej ženy, ktorá trpí, ale my sme ju dali do roviny, že sa Jagovi vzoprie, aj keď nemôže ísť celkom proti nemu. Má tam pekný moment, akýsi v podstate feministický či emancipačný monológ. Hovorí: Tak čo, podvádzame mužov, ale oni si to zaslúžia a máme na to aj my právo. Shakespeare vlastne načrtol prvé emancipované ženy.
Pred dvoma rokmi hosťovalo na festivale Eurokontext v SND islandské divadlo s predstavením Othello, kde Jaga hrala žena. Videli ste to predstavenie?
Nevidela, ale počula som o tom. Shakespeare je výborný v tom, že sa dá interpretovať akokoľvek. Pasuje do dnešnej doby. Kedysi všetky postavy hrávali len muži, prečo by to dnes nemohli hrať len ženy?
Tešíte sa, keď dostanete rolu v Shakespearovej hre? Je to niečo výnimočné?
Ako kedy. Pri Shakespearovi je dôležité, aby ho mal režisér rád. Musí mu sadnúť. Mám Shakespeara rada, ale žeby som musela hrať Desdemony a Júlie, to nie. Vlastne Júliu som už hrala a musím sa priznať, že to bolo jedno z mojich najobľúbenejších predstavení.
Ale Bianku z Othella ste si zahrali už počas vysokej školy.
Áno, to som bola ešte na VŠMU a bola to inscenácia divadla Astorka. Peťa Vajdová stvárňovala Emíliu. Na začiatku terajšieho skúšania som stále v hlave počula Peťu. Je zvláštne skúšať rovnakú hru druhýkrát, ale celkom inak.
V predstavení na Bratislavskom hrade postava Bianky však celkom vypadla.
Áno a podľa mňa je dobre, že režisér Vajdička Shakespeara oklieštil o niektoré veci, ktoré odpútavajú diváka od hlavného deja – ako sú všelijaké vojny či rody s komplikovanými menami. Takže my hráme len hlavnú linku, teda ľúbostný trojuholník. Príbeh je zasadený do súčasnej doby, sú tam dnešné témy ako frustrácia, žiarlivosť či naša ľahká manipulovateľnosť. To je všetko okolo nás. Nemáme kritické myslenie a podobne ako žiarlivý Othello uveríme čomukoľvek, trebárs nejakej hlúpej fotografii na internete, ktorá pokojne môže byť kolážou. Toto prepojenie so súčasnosťou sa mi páči. A aj myšlienka, prečo by starý človek nemohol byť šťastný, prečo by doňho nemohol byť niekto zaľúbený, ako je do Othella zaľúbená Desdemona. Od starých ľudí by sme sa mali učiť, nie ich zatracovať.
Foto: Andrej Čanecký
V minulosti ste povedali, že každé divadlo či aj predstavenie má svojho diváka – akí diváci chodia na Letné shakespearovské slávnosti? Sú niečím špecifickí?
Určite Letné shakespearovské slávnosti už majú svojho diváka, ale iste chodia aj do iných divadiel. Verím, že sú to ľudia z rôznych krajov, ktorí majú radi divadlo a chcú ho vidieť aj v lete. Užívajú si bonus, že sa hrá vonku a cez pauzu si môžu dať šampanské. Špecifické pre tieto predstavenia je možno to, že tam veľa ľudí príde oblečených ako do normálneho divadla. Potom je mi aj za nich zima, lebo večer je chladno. V „štekloch“ sa na Bratislavský hrad nejde ľahko. Takže odporúčam dobre sa obliecť a zobrať si vhodnú obuv.
Chodíte si pozrieť ako divák aj predstavenia, v ktorých neúčinkujete?
Videla som Komédiu omylov a pred dvoma rokmi aj české predstavenie Romea a Júlie od režijného dua SKUTR (Martin Kukučka a Lukáš Trpišovský). So Skutrami som mala aj pracovať, aj preto ma zaujímala ich poetika. V Astorke sme robili Lásky jednej plavovlásky. Sú veľmi tvoriví. V tomto predstavení účinkuje celý súbor divadla Astorka-Korzo '90 a všetci boli nadšení. Lukáš Trpišovský a Martin Kukučka nás tak nadchli, dodali nám toľko energie a radosti, že sme všetci chodili do divadla naradostení. So Zuzkou Porubjakovou hráme kamarátky hlavnej postavy Anduly, ktorú hrá Dominika Morávková.
Videli ste aj Formanov originálny film?
Áno, ale veľmi dávno. Pred skúšobným procesom sme si film znova nepozerali, aby sme ním neboli ovplyvnení. Skutri majú inú poetiku ako Forman.
A keď ste chystali Othella, čítali ste si ho v origináli? Alebo len scenár?
Snažím sa vždy prečítať si nezoškrtaný scenár. Tak som čítala aj Othella, ale nečítala som ho v Shakespearovej dobovej angličtine. Keď ide o dramatizáciu nejakej knihy, tak si prečítam aj knihu. Skúšanie ma napĺňa aj preto, že môžem pátrať a vŕtať sa v textoch. A ak hra ešte na niečo reaguje, teším sa. Mám stále možnosť niečo študovať.
Kde ste museli najviac pátrať? Čo vás najviac prekvapilo?
Vždy som chcela byť detektívka. A ešte predtým archeologička. Keď sme robili Kafkov Zámok, veľmi ma to bavilo. Čítala som Zámok aj jeho ďalšie knihy a potom knihy o Kafkovi samotnom. To je strašne zaujímavé. Len času nie je veľa. Ale našťastie sa to vždy ešte vynorí aj neskôr. Kafku som mala vždy rada, ale počas príprav Zámku som sa doňho celkom zamilovala. Ale tak je to aj s Čechovom a Dostojevským.
Tak to je fajn, lebo v Astorke uvádzate často diela ruských autorov.
Píšu o veľkých, pritom ľudských, ale hlavne dnešných témach. U Čechova je replika za replikou jedna krásna myšlienka za druhou. Ale už som si spomenula na jedno príjemné pátranie. Počas skúšania hry Tolstoj a peniaze. Napísal ju Jan Novák o Tolstom, jeho deťoch a živote. Hrala som Tolstého dcéru. Našla som jedinú fotku jeho dcéry, kde sedela so skríženými rukami. To som preniesla aj do našej inscenácie, sedela som vždy so skríženými rukami. Snažila som sa aspoň čiastočne priblížiť jej fyziognómii. Keď totiž stvárňujem reálnu postavu, mám pred ňou rešpekt.
Máte čas čítať si pre potešenie aj knihy, ktoré nesúvisia s vašou aktuálnou divadelnou prácou?
Ale hej, vždy čítam knihy pre potešenie, inak by som to nerobila. Musí ma to baviť. Mám pri posteli dvadsať rozčítaných kníh. Práve čítam knihu Objavenie neba od Harryho Mulischa, pevne verím, že ju dočítam. Knihy mi často odporúča rodina.
Aká kniha vás ešte zaujala v poslednom čase?
Krásna kniha bola Čierna skrinka, ktorú napísal židovský spisovateľ Amos Oz, nedávno zomrel. Román je vo forme listov o nevydarenom manželstve prostej Ilany a intelektuála Alexa. Dávnejšie som čítala Raj a peklo od Jona Stefánssona, to je neskutočný zážitok. Alebo Modlitba za Černobyľ. Toľko vzácnych kníh existuje, a to je dobre, to ľudia potrebujú. Teraz som nemala toľko času na čítanie, verím, že sa to zmení.
Niekde som našla, že vás bavia detektívky. Vtedy ste nakrúcali krimi Za sklom. Ste fanúšikom tohto žánru?
Detektívky čítam pre oddych stále. Na Vianoce som dostala Keplera, ich knihy som prečítala všetky. Aj keď prvé príbehy boli lepšie než najnovší Lazár. Nesbove knihy nemám prečítané všetky, ale vlastne moja záľuba v detektívkach sa začala Larssonovým Miléniom. A ešte všetkým odporúčam Ostrov Entry od Petra Maya. To je výborné čítanie.
Foto: Ctibor Bachratý
Chodíte aj do iných divadiel ako divák?
Snažím sa, lebo divadlo mám veľmi rada. Kým ma baví dívať na kolegov, má zmysel robiť divadlo. Inak by asi niečo nebolo v poriadku.
Pred pár rokmi ste povedali, že divadlo pre vás bude vždy to najdôležitejšie. Účinkovali ste však aj v mnohých seriáloch – Milenky, 1890, Semafor, Búrlivé víno, Za sklom, Tajné životy, Dr. Ema. Niektoré boli úspešné, na iné sa zabudlo. Viete odhadnúť, čo bude mať úspech?
Neviem. To je, ako keď idete do reštaurácie a netušíte, či vám steak prinesú prepečený alebo správne pripravený. Keď vstupujete do projektu, netušíte, ako dopadne. S rozbehnutým projektom je to lepšie. Ja mám veľmi rada prácu s Petrom Bebjakom, on akoby ma naučil hrať pred kamerou, pretože mi dal veľa príležitostí. Dobre sa mi s ním robí a do čohokoľvek by ma zavolal, to pôjdem rada robiť, lebo si ho vážim ako človeka. Vďačím mu za veľa. Projekty s Bebjakom mám teda naozaj rada. Ale nehanbím sa za nič. Všeobecne sa zabúda na to, že herec je len jednou zložkou v seriáli. A keď výsledok nie je dobrý, nemusí to byť len kvôli hercovi. Veľa môže pokaziť strih alebo hudba. Niežeby som teraz išla na kohosi hádzať vinu, ale môže sa stať, že veci spolu nesadnú a potom to nie je ono. Veľmi ma mrzí, že je dnes všetko rýchle. Hovorí to každý, ale je to tak. Keby bol na prípravu scenára čas, keby boli peniaze, ale televízie chcú, aby všetko vzniklo rýchlo a za málo peňazí. Takže dopredu neviete, ako to dopadne.
Naposledy ste hrali napríklad v seriáli Milenky…
To bola menšia rola sekretárky Roba Jakaba. Väčšinou, žiaľ, výsledný tvar ani nevidím, nemám na televíziu čas.
A ako sa vám hrala novinárka vo filme Únos od režisérky Mariany Čengel Solčanskej?
To bola veľmi príjemná práca. Vďaka nej som sa zoznámila s Ľubou Lesnou a uvedomila som si, aká ťažká je novinárska práca. Najmä ak ide o investigatívnu žurnalistiku. Ťažké bolo to, že všetky postavy sa mali o čo oprieť, len moja postava novinárky Marty bola celá vymyslená. Moja linka sa navyše počas nakrúcania dosť menila, ale zvládli sme to. Bol to dôležitý film, pretože nemôžeme zabúdať, čo za zverstvá sa páchali a, žiaľ, stále páchajú.
Máte šťastie na dosť rôznorodé postavy. Hrali ste aj grófku Lorenzovú v historickej minisérii Mária Terézia. Budete účinkovať aj v najnovšom pokračovaní?
Áno, budem. To bola oveľa väčšia produkcia, než som mala doteraz. Mali sme aj karavan. Nikdy som nehrala princeznú a hovorila som si, že som vo veku, keď ju hrať už ani nebudem, ale vďaka role grófky a kostýmom som sa cítila ako princezná. Aj keď trvalo trištvrte hodiny, kým nás navliekli do sukní a korzetov. Nakrúcali sme na rôznych hradoch a zámkoch. Milovala som filmové obrazy, kde bolo veľa komparzu, sviečky, honosné sály vo Valticiach a na iných zámkoch. Je krásne to zažiť. Na nakrúcaní mám rada, že sa dostanem na takéto zaujímavé miesta – ja som nakrúcala v Kroměříži, vo Valticiach a v Mahenovom divadle v Brne. Pri Únose bolo fajn, že som mohla ísť do parlamentu a doteraz si pamätám, ako som tam prišla a fyzicky som sa začala cítiť zle. Nie som zameraná na energie, ale v tomto priestore som sa cítila veľmi nepríjemne. Ale inak by som sa do Národnej rady nedostala. Nakrúcať Máriu Teréziu bolo veľmi fajn, zoznámili sme sa s hercami z rôznych krajín…
Aká bola vaša postava grófky Lorenzovej?
O nej nikto nič nevie. Vraj existovala, ale aj ja som najskôr hrala grófku Schwarz, potom sa zasa premenovala na Lorenz… Nemala som sa o čo oprieť. Tvorcovia zobrali iba reálne meno, ale postavu vymysleli.
Takže nakrúcanie historického filmu bola príjemná zmena?
Áno, je tam tiež výborný tím. Zmenila sa predstaviteľka samotnej Márie Terézie, ktorú teraz hrá fenomenálna rakúska herečka Stefanie Reinspergerová. Je veľmi príjemná.
Takže neľutujete, že ste sa nestali archeologičkou alebo detektívkou, ale herečkou?
To boli detské predstavy. To, že som sa stala herečkou, bola náhoda, ale šťastná. Toto povolanie ma stále napĺňa, baví a učí novým veciam.
Čo vás najnovšie čaká v divadle?
Ja som ešte na materskej, ale moji kolegovia budú skúšať Gogoľovho Revízora, Pohľad z mosta od Arthura Millera, súčasnú anglickú hru Deti od Lucy Kirkwood a Peter Pavlac píše hru podľa knihy Ľudácka prevýchova.
Rebeka Poláková
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Narodila sa 10. januára 1986. Do Divadla Astorka Korzo '90 nastúpila po ukončení VŠMU v Bratislave, kde študovala pod pedagogickým vedením Vladimíra Strniska a Ingrid Timkovej. Je členkou divadla Astorka, kde hrala v inscenáciách Túlavé srdce, Mesiac na dedine, Platonov, Stella, Tolstoj a peniaze, Gazdova krv, Zábava, Sen svätojánskej noci, Idiot, Kométa, Zakázané uvoľnenie, Jama deravá, Kontajner Paríž, Lásky jedné plavovlásky. Toto leto ju od 31. 7. do 4. 8. možno vidieť v rámci Letných Shakespearovských slávností na Bratislavskom hrade ako Emíliu v hre Othello. Účinkovala v seriáloch Kriminálka Staré Mesto, Ordinácia v ružovej záhrade, Gympl, Búrlivé víno, Za sklom, 1890, Milenky, vo filmoch Čištič a Únos. Objaví sa aj v pokračovaní televíznej minisérie Mária Terézia. Je dcérou režiséra Romana Poláka a divadelnej publicistky a recitátorky Žarky Ambrušovej-Polákovej, býva v Bratislave.
