Ponosy, ku ktorým sa s dávkou nostalgie mnohí pridávajú, počuť zo všetkých strán. Neustále sa opakujúce reči zaznievajúce zo všetkých strán a aktuálna spoločenská situácia vyprovokovali Michala Náhlíka. „Zrazu som mal pocit, že treba ukázať svet taký, aký je. Moje rozhodnutie možno súviselo aj s blížiacim sa tridsiatym výročím našej nežnej revolúcie,“ hovorí umelecký šéf a režisér Divadla Jonáša Záborského v Prešove.
Spomenul si na hru maďarského básnika, prozaika a dramatika Jánosa Háya Šteňa, ktorú mal v šuplíku dobrých desať rokov. V tom čase mu chýbala motivácia aj možnosti hereckého ansámbla na jej prevtelenie do divadelného tvaru, ale aktuálne udalosti rozhodli. Cenami ovenčený Háyov dramatický debut režijne naštudoval na javisku Malej scény DJZ v slovenskej premiére.
Príbeh zavedie divákov do neveľkej dediny, zabudnutej kdesi na konci sveta. Vládne v nej nezamestnanosť, chudoba a bedákanie nad stavom sveta, opakujúce sa ako verklík. „Každá z postáv chce vyrozprávať všetky svoje traumy. Riešia problémy privatizácie a jej dôsledkov, alkoholizmus a vlastne kompletne všetky trampoty, ktorými žijú. Dej predlohy sa síce odohráva tesne po páde socializmu, ale spomienky na to, ako bolo predtým dobre, pretrvávajú koniec koncov dodnes aj v našej spoločnosti, najmä medzi jednoduchšími ľuďmi,“ hovorí pre Pravdu režisér.
Aké-také pracovné miesta ponúka jedine miestny kameňolom. Niet však nikoho, kto by za najmizernejšiu plácu bdel nad bezpečnosťou pri práci. „Dostanú skvelý nápad, že by to mohol robiť autistický chlapec. Práve tento moment tvorí absurdnosť celej situácie. Z toho vyplývajú mnohé zápletky, ktoré pripomínajú skôr anekdoty o krutosti tohto sveta,“ pokračuje Michal Náhlík.
„Ak je v diele okrem istých reálií prítomný aj obsah, ktorý rozhodujúcou mierou reflektuje problémy ľudskej existencie, text nadobúda všeobecnú zrozumiteľnosť. Neverím v nepriechodnosť jednotlivých národných kultúr,“ povedal János Háy v rozhovore pre stránku Literárneho informačného centra. „Nepochádzam z kráľovského rodu, napriek tomu nemám problém pochopiť Shakespearove kráľovské drámy. Dôležité je len to, do akej miery dokáže dielo nadviazať na náš subjektívny vnútorný príbeh,“ osvetlil vychytený maďarský autor, ktorého hry s úspechom uvádzajú nielen domáce, ale aj zahraničné scény.
Hrdina menom Gejza nemá presne definovanú diagnózu. Ide o niečo medzi autizmom a Aspergerovým syndrómom. „Náročné bolo nájsť pre postavu Gejzu vyjadrovacie prostriedky. Absolvovali sme veľa stretnutí s matkami autistických detí, s psychiatrami, začítali sme sa do odbornej literatúry. Ale koniec koncov je to predsa len divadlo, takže sme našli vlastný divadelný jazyk. Svet autistov je skutočne zvláštny a ťažko uchopiteľný,“ spomína na inscenačné nároky režisér.
Hru Šteňa podľa neho sotva možno zaškatuľkovať. Patrí do sveta cool drámy, v ktorej dominujú drastické výrazové prostriedky, kontroverzné témy a hrubý slovník. „V konečnom dôsledku je v nej však veľa milých obrazov zo života dediny. Hlavnou líniou je však príbeh autistického chlapca,“ dodáva Michal Náhlík.
Na záver ešte poznámka. "Predstavenie obsahuje expresívne výrazy a scény. Je neprístupné do 18 rokov – upozorňuje programový plagát Divadla Jonáša Záborského v Prešove.
