Zomrel scénograf Viliam Gruska. Na tradície si posvietil novou optikou

, 24.09.2019 08:59

Filmový aj televízny scénograf, etnograf, režisér, dokumentarista, scenárista, tanečník, choreograf, dramaturg, architekt, pedagóg, skladateľ. Označenie majster devätoro remesiel je primálo na charakteristiku širokej škály tvorivej činnosti Viliama Jána Grusku.

Viliam Ján Gruska
Viliam Ján Gruska Autor: Martin Kleibl

Jedna z najvýraznejších postáv slovenskej ľudovej kultúry prinášala tiež nové pohľady na tradície a tradičnú výtvarnú tvorbu. Dnes mohol oslavovať osemdesiate tretie narodeniny, namiesto toho sa s ním najbližšia rodina v pondelok v tichosti rozlúčila.

Perinbaba, Sokoliar Tomáš, Mahuliena, zlatá panna, Kráľ Drozdia brada, Skrytý prameň. Filmov, na ktorých spolupracoval, bolo oveľa viac. Minulý rok získal za výnimočný prínos slovenskej kinematografii národnú filmovú cenu Slnko v sieti. "Scéna ako Jakubko vyjde na vežičku a pozerá sa na krajinu, bola nakrútená sčasti v ateliéri, sčasti na Lomnickom štíte, sčasti v Lomnickom sedle, kde bola maketa vežičky, a zvyšok sa dotáčal až v Slovenskom raji.

Čiže jeden záber a jeden motív, ktorý trval vo filme minútu a päť sekúnd, sa natáčal zložitým spôsobom na ôsmich miestach. Toto všetko bolo treba skoncipovať, pripraviť, skoordinovať a potom odovzdať na nakrúcanie," spomínal v rozhovore pre Online lexikón slovenských filmových tvorcov www.ftf.vsmu.sk.

Viliam Ján Gruska sa narodil 24. septembra 1936 v Ružomberku. Vyrastal v učiteľskej rodine v Rabčiciach. Počas štúdia na Fakulte architektúry a pozemného staviteľstva SVŠT v Bratislave bol tanečníkom v Lúčnici. Neskôr choreografom súboru, s ktorým precestoval celý svet a účinkoval aj na legendárnych výstavách EXPO v Bruseli či Osake.

V Slovenskej televízii spoluzakladal scénografickú výrobu, od začiatku 70. rokov pracoval ako architekt scénograf v Slovenskej filmovej tvorbe. Po celom Slovensku navrhol desať prírodných amfiteátrov. Autorsky pripravil množstvo folklórnych programov.

Nakrútil niekoľko dokumentov, v ktorých pracoval s etnografickým materiálom a zaznamenával premeny slovenskej spoločnosti v čase, napríklad Rodostrom slovenčiny, Potomstvo Hájnikovej ženy či Rodiská a doliny. Napísal knihy Cesta a ozveny diela Milana Rúfusa, Milo Urban – Velikán spod Babej hory, Cesty hudby, ako spoluautor sa podpísal pod knihu Neznáme Slovensko, ktorá získala ocenenie najkrajšia kniha v Česko-Slovensku za rok 1991.

„Zaujímala ma aj skrytá rezerva, čo žije vo vedomí a v kultúre. Táto disciplína sa začala celosvetovo akceptovať až koncom 80. rokov. Ja som sa do toho pustil už v 70. rokoch. Vtedy sme to nazývali spomienkové rozprávanie, že sa to volá oral history, sme nevedeli. Ale tušili sme, že je to dôležité,“ prezradil v spomínanom rozhovore.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#zlatá panna #VŠMU #Viliam Gruska #Perinbaba #Mahuliena #Kráľ Drozdia brada
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku