Herec Daniel Fischer: Je šialené nebáť sa

06.10.2019 09:00

Daniel Fischer je jeden z najvyťaženejších a najtalentovanejších mladých hercov.

V Slovenskom národnom divadle hrá v desiatich inscenáciách, k niekoľkým z nich zložil aj hudbu, za postavu Dionýza v Euripidových Bakchantkách má nomináciu na cenu Dosky za najlepší mužský herecký výkon. Popritom stíha ďalšie štyri hry v divadle GUnaGU, v televízii práve žiari v humoristickej role popleteného recepčného Viktora v seriáli Delukse. A, naopak, vážnu rolu farára stvárnil v novom slovenskom filme Nech je svetlo, ktorý Slovensko posiela súťažiť o Oscara. Nakrúca tiež film v Česku a s kapelou Orchester Jeana Valjeana by už konečne rád vydal cédečko.

Herec Daniel Fischer.
Herec Daniel Fischer. Autor: Robert Hüttner

Aké ste mali leto? Oddýchli ste si alebo bolo aj leto pracovné?

Oddychoval som len trochu. Niekoľko týždňov som pracovne strávil v Prahe, kde som sa pripravoval na nakrúcanie filmu, zároveň som sa snažil zlepšiť češtinu a nakoniec nakrúcal. Zvyšok leta som strávil zatvorený v štúdiu. S kapelou OJV – Orchester Jeana Valjeana by sme už konečne chceli vydať prvé CD. Máme to v úmysle už päť rokov, tak sme cez leto pracovali na tom, aby sa to podarilo. Možno sa v tom vŕtame už príliš dlho, ale chceme to CD urobiť naozaj dobre.

Daniel Fischer s kapelou Orchester Jeana...
Daniel Fischer s kapelou Orchester Jeana Valjeana by konečne chceli vydať CD. Autor: ARCHÍV DANIELA FISCHERA

Deň pred naším stretnutím ste hosťovali v pražskom Studiu DVA s hrou Taxi Bratislava (tekutá realita). Ako v Prahe prijali túto hru divadla GUnaGU o taxikároch a ich podivných pasažieroch?

Spočiatku sme mali obavu, ako budú ľudia reagovať, či všetkému porozumejú, keďže je tam niekoľko scén vo východniarskom nárečí a niektoré situácie sú úzko späté so Slovenskom. Ale napokon sa ľudia bavili a nemám pocit, že by niečomu nerozumeli.

Reagovali Česi inak ako publikum doma na Slovensku?

Ani som nepostrehol, že by reakcie boli výrazne iné. Aj keď kolegom sa zdalo, že na niektorých miestach českí diváci reagovali vrúcnejšie.

Takže si počas predstavení všímate, čo robia diváci? Csongor Kassai nám nedávno hovoril, ako ho hnevá, keď už divákov, ktorí chodia opakovane, nevie prekvapiť.

Za seba môžem povedať, že divákov vnímam. Podľa mňa sa tomu herec úplne nevyhne. Treba si však počas hrania držať správny odstup. Reakcie a energiu, ktoré diváci vysielajú, treba vedieť správne čítať a spracovať. Ak sa s divákom dostanete na správnu vlnu, viete čiastočne s touto energiou narábať. Vycítite, kde spomaliť, kde zrýchliť, vo výraze pridať či ubrať, či a kde dať akú dlhú pauzu pred pointou a podobne. Ak si však nedáte pozor, diváci vás môžu i pomýliť.

Už vás niekedy diváci pomýlili? V čom?

Asi najviac sa to stáva pri komédiách. Diváci sa bavia, čo je príjemné, vy sa týmto príjemným pocitom necháte uniesť a začnete, ako sa hovorí, tlačiť na pílu. Smiech diváka ešte neznamená, že to, čo robíte, je naozaj dobré.

Mimochodom, v SND účinkujete aj v zaujímavej hre nazvanej Vysoká škola diváckeho umenia, kde sú diváci súčasťou interaktívneho predstavenia.

Je to maďarská hra a v Budapešti má, myslím, dodnes veľký úspech. Áno, pracuje sa tam interaktívne s divákom. Niečo máme, samozrejme, naskúšané dopredu, ale v niečom je každé predstavenie iné. Závisí to od toho, akí odvážni alebo neodvážni diváci prídu. Takže ani čas predstavenia sa tu nedá odhadnúť – pohybuje sa od dvoch do dva a pol hodiny.

Daniel Fischer v interaktívnom predstavení...
Daniel Fischer v interaktívnom predstavení Vysoká škola diváckeho umenia s Alexandrom Bártom a Robom Rothom. Autor: CTIBOR BACHRATÝ

Ktorí diváci sú častejší?

Ťažko povedať. Sú aj pokojnejšie predstavenia, my herci máme všetko pod kontrolou, ale niekedy sa stane, že sa divák nebojí a prekvapí nás až tak, že i my máme problém sa z toho vymotať.

Čím napríklad prekvapí?

Niekedy prídu diváci, ktorí už predstavenie videli viackrát a predbehiehajú sa s vami – povedia repliku a pointu za vás. Alebo robia úplný opak toho, čo práve potrebujete a očakávate. Chcete, aby niečo urobili, povedali a oni práve nechcú, boja sa spolupracovať. Inokedy sú zasa takí aktívni, že sa nedajú zastaviť. Ako herec mám interaktívne predstavenia rád, čo sa však nedá povedať opačne. Ako divák nemám rád, ak ma herci takto atakujú.

Jasné, lebo aktívna rola je tá lepšia.

Keď idem na predstavenie, vždy sa dopredu pýtam, či nie je náhodou interaktívne.

Ktoré je vaše najobľúbenejšie predstavenie z tých desiatich v SND alebo aj ostatných, čo hráte v ďalších divadlách?

Mám veľmi rád Vysokú školu diváckeho umenia a potom antickú tragédiu Bakchantky. Inscenácia je postavená na slove, minimalistickom pohybe a veľkej koncentrácii. Hoci ide o náročnejší titul, diváci naň reagujú veľmi dobre. Dostali sa ku mne dokonca pochvalné maily, ktoré diváci poslali do divadla. Mimo SND mám rád Taxi Bratislava v GUnaGU, ktoré vznikalo z hereckých improvizácií. Ďalej v AntiTeatre Masa a moc, ktorú sme naskúšali s Táňou Pauhofovou a študentmi VŠMU pod režijným vedením Antona Korenčiho ml. Ide o štúdiu Eliasa Canettoho, kde hovorí, ako funguje masa a ako sa s ňou dá manipulovať. Potom ešte Bergmanovu Neveru, ktorú túto sezónu začíname hrať v Modrom salóne SND.

Herec Daniel Fischer  je za postavu Dionýza v...
Herec Daniel Fischer je za postavu Dionýza v Bakchantkách nominovaný na cenu Dosky. Autor: BARBORA DOLINAJOVÁ

Táňa Radeva pred časom v rozhovore pre náš magazín povedala, že má veľmi rada Klimáčkovu hru Muži sa minuli. Ona v nej stvárňuje všetky mužské postavy a muži, medzi nimi aj vy, zasa hrajú ženy. Ako sa vám to hrá?

Inscenácia sa už hrala, keď som do nej „doskočil“ ako alternácia. Mal som len pár skúšok. Nie že by som ženám po tejto skúsenosti viac rozumel, ale v každom prípade je zaujímavé zahrať si ženu.

Už ste sa niekedy aj zľakli úlohy, ktorú ste dostali a pomysleli si, preboha, ako to zahrám?

Vždy sa zľaknem. Čím je rola ťažšia, tým viac. Ale asi je to prirodzené. Obavy idú ruka v ruke so zodpovednosťou, ktorú cítim, keďže to, čo robím, chcem robiť dobre. Herec by mal nájsť rovnováhu medzi báť sa a nebáť sa. Podľa mňa je šialené byť prehnane odvážny, rovnako ako byť vystrašený.

Kedy ten strach pominie? Alebo vás drží stále?

Neviem, či ide úplne o strach. Hovorme skôr o obavách. Iné sú za stolom, iné v priestore, iné pred skúšaním a iné počas skúšok, generálok, premiéry…

Vraj vždy chcete, aby každá vaša postava bola iná ako tá predošlá.

Hlavne ma vždy baví vytvoriť postavu tak, aby bola iná ako som ja sám. Samozrejme, celkom to nejde, lebo na javisku stojím ja a pri tvorbe vychádzam hlavne zo seba. Ale v každej postave sa snažím nájsť čosi výnimočné a výrazné, čo ju odlíši odo mňa aj od iných úloh.

Pred pár rokmi ste boli hosťom šou Trochu inak, kde ste prezradili, že by vás lákalo vyskúšať si, aké to je byť nahý na javisku. Adela Banášová vám hneď ponúkla skúsiť si to, ale odmietli ste.

Na túto tému som len žartoval. Hovoril som, že je to môj sen. V zmysle, že o tom môžem len snívať, lebo by som to nikdy v živote neurobil. Lenže odvtedy sa mi to už stalo.

Kedy?

Prvýkrát to bolo v TetroTatro v predstavení Majster a Margaréta – síce iba na pár sekúnd, ale nie je to teda nič príjemné. Že by si to človek užil. Teraz už sa toho nebojím, ale nevyhľadávam to. Že by som teraz chcel byť stále niekde nahý, to nie. Nie je to nič príjemné.

Máte ešte niečo okrem nahoty, čoho by ste sa báli, že by od vás režisér mohol požadovať? Alebo ste ochotný naučiť sa a vyskúšať všetko?

Všetko určite nie. S padákom by som neskočil. Aj nahotu veľmi zvažujem, musí mať svoj význam. Ale rád skúšam nové veci. Zatiaľ som robil projekty, kde vždy prišla nejaká výzva. Naučiť sa jazdiť na koni, stepovať, padať zo strechy, schudnúť, výrazne zmeniť svoju vizáž. Naposledy bola dosť veľkou výzvou tá čeština.

Mali ste učiteľa češtiny?

Áno, vždy som si myslel, že v cudzom jazyku sa hrá ľahšie, ale nie je to tak.

V tohtoročnej 100. divadelnej sezóne SND máte na pláne aj predstavenie Hriech/Jej pastorkyňa, kde máte nielen hereckú rolu, ale k inscenácii skladáte aj hudbu…

To sa začne skúšať až v novembri. Zatiaľ neviem veľa ani o postave, ani o hudbe, ktorú mám pripraviť. Momentálne pracujem na hudbe k inscenácii Revízor v Astorke.

V novom filme Marka Škopa Nech je svetlo hráte rolu farára, ktorý obhajuje chlapcov z polovojenskej mládežníckej skupiny. Prečo je tento film dôležitý?

Pretože je pravdivý.

Ako ste zareagovali na túto rolu?

Postava kňaza je určite kontroverzná a uvedomujem si, čo všetko môže u slovenského diváka vyvolať. Ale netvárme sa, že sa v dnešnej spoločenskej situácii za vieru občasne neskrýva nacionalizmus, extrémizmus a všeličo iné… Nie všade a u všetkých, ale deje sa to. Preto som povedal, že Škopov film je pravdivý. Po prečítaní scenára sa vo mne ozval nielen herec, ktorý dostal príležitosť, ale aj občan.

A viete, prečo si vás Marko Škop vybral?

To je skôr otázka naňho.

Myslíte, že film má šancu na Oscara, kam ho Slovensko vysiela ako svojho zástupcu?

Film som videl nedávno. Je veľmi dobrý a výkon Milana Ondríka je fantastický. Už počas natáčania, keď som videl, ako Milanko hrá postavu Otca, som si sám pre seba povedal, že za tento film určite získa ceny kade tade. No a začalo to Karlovými Varmi. Neviem, aké kritériá májú členovia akadémie, ale minimálne sa teším, že ho uvidia. Nestáva sa to často.

Máte veľa práce, ako to stíhate? Aj spíte?

Nestíham, ale snažím sa. A čo to i pospím. Ak nemám čo robiť, tak neobsedím a frflem. Keď to s prácou preženiem, tak tiež frflem.

Daniel Fischer v Ruských denníkoch so Zuzanou...
Daniel Fischer v Ruských denníkoch so Zuzanou Fialovou. Autor: ROBERT TAPPERT

Koľko trvá urobiť hudbu do predstavenia?

Toľko, čo skúšobný proces, asi dva mesiace. Väčšinou sa s režisérom stretneme ešte oveľa skôr, pred začatím skúšania a premýšľam nad tým aj dlhšie. Je iné písať pre kapelu ako do divadla. V kapele si môžem písať, čo len chcem a môže mi to trvať tak dlho, ako len ja chcem. Termín premiéry mi toto neumožňuje. S režisérom zvyčajne rozoberáme hru a jej atmosféru. Keď niečo urobím, dostávam pripomienky a podľa toho pracujem ďalej. Všetko sa zrodí z diskusií. Keď sme napríklad s režisérom Jankom Luteránom robili Björnsonovu hru Nad našu silu, poslal mi konkrétnu muziku, aby mi priblížil atmosféru, ktorú chcel v inscenácii docieliť. Ten text je pre mňa ako báseň, povedal. A toho som sa chytil. Lyriku som sa snažil podchytiť spevom a pre blížiacu sa katastrofu som zvolil bicie nástroje. Najlepšie sa mi však tvorí hudba, ak dostanem rovno na začiatku konkrétne obmedzenia. Aké nástroje, koľko atď. Napríklad v inscenácii Túžba po nepriateľovi si režisér so scénografom vymysleli sadu organových píšťal. Takéto obmedzenia mi paradoxne dávajú väčšiu slobodu.

Ku skladaniu hudby pre divadlo ste sa dostali náhodou?

Odmalička som spieval, hral na gitare. Keď som šiel na strednú školu, nevedel som sa rozhodnúť, či hudba alebo herectvo. Nakoniec som to vyriešil tak, že som šiel na hudobno-dramatický odbor. Už počas štúdia som začal účinkovať v divadle a od muziky som viac-menej upustil. Keď som mal 19–20 rokov, bol som na festivale Dotyky a spojenia. Martinské divadlo hralo hru Štúrovci (koncert zrušený). Kapelu tvorili herci. Vtedy som si povedal, prečo i ja nemám kapelu. Každý zo spolužiakov vedel na niečo hrať. Tak vzniklo OJV – Orchester Jeana Valjeana a začal som písať prvé pesničky. Zloženie kapely sa priebežne menilo, ale OJV funguje stále. Čo sa týka hudby pre divadlo, do istej miery to bola náhoda. Za svoju naozaj prvú veľkú divadelnú príležitosť považujem hudbu k inscenácii Veľký zošit v nitrianskom Divadle Andreja Bagara. Režisér Janko Luterán chcel, aby som hercov naučil pracovať s looperom, keďže som s tým už isté skúsenosti mal. Looper je mašinka, na ktorú možno nahrávať či už nástroj alebo spev do slučiek, pracovať s nimi, vrstviť ich na seba. Hudba k Veľkému zošitu vznikla spojením živého herca a tejto mašiny.

Nemusíte byť skromný, veď za svoju scénickú hudbu k Túžbe po nepriateľovi ste už pred dvoma rokmi získali aj cenu Doska.

Áno, tam som práve hral na tých organových píšťalách. Ale ako o hudobníkovi o sebe hovorím veľmi opatrne.

Považujete sa hlavne za herca?

Neviem, prečo som taký opatrný, veď hudbe sa venujem roky. Asi preto, že nie som študovaný muzikant, skôr taký intuitívny. Som hercom aj hudobníkom, ale je pravda, že som asi viac vnímaný ako herec.

Daniel Fischer v  Shakespearových Veselých...
Daniel Fischer v Shakespearových Veselých paničkách windsorských. Autor: Radovan Dranga

Keď vás režiséri obsadia do hry, rovno si povedia, že by ste mohli zložiť aj hudbu?

Neviem, čo si konkrétne povedia, ale zopár takých príkladov už bolo, hoci to nie je pravidlo. Stáva sa i to, že skladám hudbu a nehrám. Napríklad teraz v Astorke Revízor, alebo Ťapákovci v Trnave. Pred niekoľkými rokmi som zhudobnil s kapelou Shakespearove sonety v SND v inscenácii Veľa kriku pre nič. Raz ich hádam aj vydám. V Taxi Bratislava v GUnaGU využil Viliam Klimáček hudbu mojej kapely OJV. Myslím, že ho k niektorým témam inšpirovali aj moje pesničky.

Čo vás tento rok čaká vo vašom domovskom SND?

Zatiaľ viem, že budem v hre Hriech/Jej pastorkyňa. Poznám tituly druhej polovice sezóny, ale neviem ešte presné obsadenie, takže vám nedokážem poriadne odpovedať. Minulý rok som si dal od muziky pauzu, divadelnú hudbu som nerobil vôbec. Potreboval som od toho oddych a preto som sa venoval len herectvu. Tento rok možno bude, práve naopak, viac hudobný.

A ešte žiarite v humornom televíznom seriáli Delukse.

Moja postava je recepčný Viktor. Čoho sa chytí, to jednoducho domrví. Delukse sme točili asi pred dvoma rokmi. Odvtedy prešlo veľa času a hral som medzitým toľko iných postáv, že si už na veľa konkrétnych vecí až tak nepamätám. Keby som všetky postavy detailne držal v hlave, asi by som sa zbláznil.

Vy asi nemáte stavy smútku ako Rebeka Poláková, ktorá už pri premiére ľutuje, že sa skončilo skúšanie.

Za niektorými procesmi je človeku ľúto viac, za inými menej. Ale súhlasím s Rebekou s tým, že keď sa v skúšobnom procese stretnú priaznivé okolnosti, je človeku ľúto, že tie dva intenzívne mesiace zrazu skončili.

Chodíte aj na predstavenia kolegov? Čo hovoríte napríklad na Fyzikov, ktorí sú tiež nominovaní na cenu Dosky?

Nevidel som to, lebo to je dvojačka s Bakchantkami, hrajú sa súčasne. Snažím sa chodiť do divadla, ale vidím toho málo, lebo trištvrtinu z mesiaca po večeroch hrám v SND alebo inde.

A kino stíhate? Alebo pozeráte filmy doma?

Pozerám, ale skôr doma. Kupujem si DVD. Alebo sem tam nejaká streamovacia služba. Mám rád seriály a väčšinou ich mám rozpozeraných naraz niekoľko. Naposledy to bol Dark, Roky a roky, Černobyl. Je toľko úžasných a dobrých vecí, že sa to až nedá popri iných povinnostiach všetko pozerať.

Máte aj nejaké mimokultúrne záľuby?

Snažím sa občas si zacvičiť. Veľmi ma začalo baviť lezenie na umelej stene. Tam dokážem vypnúť hlavu. Nemyslím na prácu a fyzicky sa hýbem.

Stihli ste aj trochu cestovať cez leto?

Ani veľmi nie, bol som pracovne v Prahe. Hádam sa ešte niekam vyberiem. Chcel by som viac pochodiť Slovensko, lebo zisťujem, že som toho ešte veľa nevidel.

Daniel Fischer
Narodil sa 2. júla 1987 v Bratislave. Herectvo študoval na konzervatóriu a potom aj na VŠMU. Jeho domovským divadlom je SND, kde momentálne účinkuje v predstaveniach: Nad našu silu, Vysoká škola diváckeho umenia, Bačova žena, Veselé paničky windsorské, Apartmán v hoteli Bristol, Štvorec, Skrotenie zlej ženy, Ruské denníky, Bál a Bakchantky (za túto inscenáciu je nominovaný na Dosku za najlepší mužský herecký výkon). Túto sezónu bude účinkovať aj v predstaveniach Hriech/Jej pastorkyňa a Nevera. Venuje sa aj skladaniu hudby do divadelných predstavení (za hudbu do hry Túžba po nepriateľovi má Dosku za najlepšiu scénickú hudbu 2017). Hrá aj v GUnaGU a ďalších divadlách. Filmy: Nech je svetlo (2019), Čertie pero, Zázračný nos, Dom, Nedodržaný sľub. Seriály: Delukse, Semafor, 1890…

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#SND #herec #Daniel Fischer
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku