„Fascinujúce bolo sledovať, ako niektoré inscenácie zasiahli návštevníkov. Svojou témou či formou, alebo vysoko profesionálnym stvárnením,“ skonštatovala riaditeľka medzinárodného divadelného festivalu Darina Kárová.
Najväčší aplauz a najviac obdivných slov zožala hudobno-vizuálna smršť Sternenhoch. Ponúkla naozaj jedinečný zážitok. Operný debut Ivana Achera, ktorý sa v Národnom divadle Praha stal diváckym hitom, čo rovnako magnetizuje potetovaných pankáčov a tých skôr narodených, obdivujúcich Verdiho. Hudba pripomínala skôr rockový koncert, strhujúce spevácke i herecké výkony, originálna scénická výprava, ktorá ani v najmenšom neprezrádzala, že nestála (ako býva zvykom) „majland“. "Východiskom bola síce braková základná zápletka strhujúceho románu Ladislava Klímu.
V inscenácii sme však skombinovali pochybnú literatúru s filozofiou, horor s groteskou a ich prostredníctvom sa rozhodli zmocniť krásy," povedal autor libreta i hudby, ktorému Strernenhoch vyniesol prestížnu Cenu divadelnej kritiky. „Aby nemuseli návštevníci lúštiť zmysel slov, zvolil som esperanto, ktoré svojou spevnosťou pripomína taliančinu. A keďže inscenáciu nechceme hrať len na esperantských zrazoch, rozhodli sme sa pre titulky,“ pokračoval Ivan Acher.
Kontroverzná Svätá Špageta
Na poetiku komiksov odkazuje vizuálne sýty muzikál Svätá Špageta. Hlavný hrdinom je bulteriérka, ktorá dostala od zazobaných a znudených manželov meno Špageta. „V inštitucionálnom prostredí by podobné predstavenie nevzniklo,“ pripustila režisérka Agnieszka Smoczyńska, ktorá inscenáciu naštudovala v nezávislom varšavskom divadle Komuna.
„Od začiatku sme vedeli, že robíme muzikál. A veľmi vulgárny, pretože svet je taký,“ prezradil autor textu Robert Bolesto. Od začiatku úzko spolupracoval s autorkou hudby a piesňových textov Zuzanou Wrońskou. Príbeh vyrozprávali očami sučky, nechceného daru, o ktorý sa nikto z manželského páru nechce starať.
„Text je veľmi poetický a vulgárny zároveň,“ povedala režisérka. Inscenácia totiž spája výstredné sexuálne praktiky s posvätnosťou náboženstva. K veriacim však nepatrí párik malomeštiakov, ale Špageta, ktorá postupne podlieha učeniu psej cirkvi. Stáva sa nezvládnuteľnou, konflikty medzi ňou a jej pánmi stále narastajú, až sa stáva neovládateľnou. Napokon psia viera jej prikazuje, aby svojich pánov zabila. Kladka, klietka, kameň a farebné neóny.
Na minimalistickej scéne sa rodia a zanikajú jasne čitateľné obrazy plné symbolov a farieb. A ako zareagovalo na kontroverzný a provokatívny muzikál katolícke Poľsko? „Do nášho divadla chodia ľudia, ktorí našu poetiku poznajú a majú ju radi. Svätá Špageta preto nenarazila na odmietanie kritikov ani veriacich. Tí k nám jednoducho nikdy nezavítajú,“ dodal scenárista, spisovateľ a dramaturg Robert Bolesto.
Perverzita moci
„Keď priniesol filmový režisér scenár Človeka z Podoľska do Hollywoodu, odmietli ho. Vraj by to nikto nepochopil, pretože niečo také niečo sa v Spojených štátoch nikdy nemôže stať,“ spomenul Igor Stam. Druhý režisér inscenácie a herec absurdnej komédie Človek z Podoľska, ktorú na festival priviezol moskovský nezávislý Teatr.doc. V Rusku sa stala divadelnou udalosťou minulého roka.
Čo som urobil? Pýta sa mladý novinár Nikolaj, ktorý sa znenazdajky ocitol na policajnej stanici. Neboj sa, my na to prídeme," opakujú mu policajti. A predstavitelia štátnej moci mu stále kladú úplne nezmyselné otázky. Z celkom obyčajných situácií vyrastá neustále sa stupňujúce psychologické násilie. Svojvôľu a perverzitu moc z čias panovania komunizmu diváci z bývalého východného bloku dobre poznajú. Vedia, čoho všetkého je schopná. V Rusku aj dnes vládne občianska neistota, pretože zákony (nielen) tam možno ohýbať podľa ľubovôle.
„Nechceme, aby bol divák len čumil, ale stal sa svedkom, ktorý je spoluzodpovedný. Za to, čo sa odohráva nielen na scéne, ale aj v živote. Publikum je neustále pod dohľadom,“ pokračoval Igor Stam. Aj preto je svetlo nielen na minimalistickej scéne, ale aj v hľadisku. Keď ktorémusi divákovi spadol mobil, jeden z policajtov okamžite zakročil. „V Teatre.doc sú dôležité texty a herci. Práca so súčasným materiálom. Nie mikrofóny, hudba, scénografia či kostýmy, len ich prvky. Ale najmä divadlo v hlave,“ vysvetlil predstaviteľ jedného z policajtov a režisér, ktorý dokončil inscenáciu po smrti Michaila Ugarova.
Sloboda voľby
Podtitul 27. ročníka medzinárodného festivalu Divadelná Nitra znel podoby slobody. O rôznych podobách neslobody hovorila každá z dvanástich inscenácií hlavného programu. V medzinárodnej konkurencii sa nestratila ani tvorba slovenských divadelníkov. Divácku spoluúčasť ponúkala výtvarno-hudobno-pohybová meditácia eu.genus nezávislého súboru Med a prach.
Vstup do podsvetia, v ktorom vládne manipulácia s informáciami, otvárala monodráma Moral insanity, monodráma ozdobená šiestimi nomináciami na prestížne divadelné DOSKY. „Bez pečiatky sa odtiaľto nedostaneš,“ pripomínala Hellerova divadelná adaptácia jeho kultového románu Hlava XXII, ktorú priestorovo invenčne inscenoval Ján Luterán s nitrianskom Divadle Andreja Bagara. Viac otáznikov vyvolali Príbehy stien Bratislavského bábkového divadla či Biblia bratislavského Divadla Aréna.
Ostalo na divákovi, s akým zážitkom z predstavenia odíde. „K mnohým podobám slobody, ktoré sme v hlavnom i sprievodnom programe ukázali, pribudla počas festivalu aj sloboda publika,“ dodala Darina Kárová. O silné divácke zážitky nebola ani tento rok na Divadelnej Nitre núdza.
