Vedela sa nadchnúť, pracovať a žiť naplno, no vedela byť veľmi prísna a kritická, nielen k ostatným, ale predovšetkým k sebe. Neuspokojila sa s priemernosťou, všetko robila na sto percent. Okrem herectva mala Monika aj ďalší veľký talent – hudobný. Jej hlas bol nenapodobiteľný, zamatový, melancholický.
Rovnako ako v herectve, aj v speve vedela meniť žánre a štýly. Monika bola navyše nesmierne sčítaná, milovala ruskú literatúru a priťahovali ju nejednoznačné, komplikované postavy. Bavilo ju analyzovať, skúmať aj najmenšie odtiene, detaily, motivácie postáv či celého príbehu. V práci bola vždy puntičkárska, poctivá, pracovitá. Divadlo bolo jej život, oddávala sa mu celá, telom aj dušou.
Moniku som prvýkrát videl ako Mášu v školskej inscenácii Troch sestier, neľahká úloha. Okamžite ma uchvátila, postavu nielenže naplnila širokou škálou emócií, ale bola aj dokonale presná, s nadhľadom balansovala na hrane drámy a čiernej komédie. Každú jednu repliku vedela pointovať so skúsenosťou profesionálky.
Keď sme sa potom stretli a chcel som sa jej poďakovať a pochváliť ju za predstavenie, takmer ma nepustila k slovu. Začala okamžite rozprávať, analyzovať svoj výkon aj celú inscenáciu, rozprávala s obrovským zápalom a celý čas mi automaticky tykala. Práve som hľadal predstaviteľku židovského dievčaťa Myriam do inscenácie Podvolenie v Divadle Aréna. Myslím, že už vtedy som vedel, že je na túto úlohu dokonalou predstaviteľkou. Mladá študentka, ktorá sa zaľúbi do staršieho profesora, no kvôli rasovej otázke musí opustiť Francúzsko a odísť do Izraela.
Monika neskôr dokázala dať postave Myriam nielen kúzlo mladej, možno trochu naivnej i nešťastnej lásky, ale obsiahnuť aj druhý, oveľa závažnejší plán: To, že ako pre Židovku už pre ňu v Európe nie je bezpečne a musí všetko obetovať, aby zachránila seba a svojich rodičov.
Druhýkrát sme sa stretli, keď mala prevziať úlohu Jany Eyrovej, už ako Členka činohry Slovenského národného divadla. Inscenácia sa vtedy hrala už asi dve sezóny a Monika mala nastúpiť do rozbehnutého vlaku. Prišla dokonale pripravená, bolo vidno, že postave Jane rozumie a znova je to rola, ktorá dokonale vyhovuje jej naturelu.
Jana Eyrová je na začiatku mladé dievča, stratená sirota zmietaná okolnosťami a drsným životom v studenom Anglicku na začiatku 19. storočia. V závere sa z nej stáva sebavedomá mladá žena, schopná vzdorovať mužom a presadiť si svoje. Aj Jana sa rozhodla obetovať svoj život pre pomoc iným a po celý čas si v srdci uchovávať jedného muža – opäť oveľa staršieho, búrliváka a šľachtica Edwarda Rochestera.
Jana Eyrová nie je len dievčenský román, postavy tu rozmýšľajú o živote po smrti, o viere a Bohu, o svojom poslaní na tomto svete. O postavení žien a možnosti sebarealizácie v systéme, ktorý im nepraje. Monike táto postava dokonale sadla, porozumela jej za rekordne krátky čas a i keď ju zahrala len párkrát, dokázala ju naplniť na sto percent.
Naša posledná, najťažšia a najintenzívnejšia spolupráca prišla pri inscenovaní dramatizácie románu Leva Nikolajeviča Tolstého Vojna a mier pre Činohru SND. Znova komplikovaná a nejednoznačná postava, navyše z ruskej literatúry, ktorú milovala.
Nataša tu začína ako štrnásťročná, dospieva v priebehu deja, mení sa nám pred očami, zažíva prvú fatálnu lásku k staršiemu vdovcovi Andrejovi, svoje zlyhanie až po stratu vôle žiť a pokus o samovraždu. Monike ste uverili úplne všetko, na javisku nehrala, odžila si každú jednu situáciu, naplno a autenticky.
Keď sa zjavila na scéne alebo v zábere kamery, všetko stíchlo, čas sa zastavil. Na jeden moment z tejto inscenácie nikdy nezabudnem a mám ho už dva dni pred očami. Monika vojde zlomená, len v nočnej košeli, sama na obrovské javisko a sadne si ku klavíru. Jemne zatlačí pár klávesov a opatrne, tichučko začne spievať pieseň o vojakovi, ktorý sa vracia ranený z frontu. Pieseň končí slovami „…a nastal raj..
