Nebola len herečka, pôsobila aj ako moderátorka, spisovateľka, aktivistka a politička. Na Slovensku sa v posledných rokoch asi najvýraznejšie zviditeľnila ako kandidátka v prezidentských voľbách Českej republiky v roku 2013. Podľa mnohých najlepšia kandidátka, akú kedy Česko malo. Kým v otázkach politiky mohla vyvolávať búrlivé pozitívne i negatívne reakcie, málokto ju neuznával a nevážil si ju ako umelkyňu. Zvláštnosťou možno je, že ani jej umelecké aktivity nikdy neboli celkom apolitické, v mnohom presahovali do spoločenských sfér. Takými boli napríklad jej moderovania televíznych adventných koncertov, čomu sa venovala spoločne s Martou Kubišovou a Janom Kačerom.
Láska k divadlu i zanietenie pre spoločenské dianie si priniesla asi už z domu. Jej otec Jan Fischer bol divadelný režisér, ktorý bol pre svoje politické postoje v roku 1941 deportovaný do Terezína, matka baletka mala podobný osud.
Táňa Fischerová sa narodila v Prahe, ale študovala v Brne na Janáčkovej akadémii múzických umení, odkiaľ nastúpila do pražského Činoherného klubu, v ktorom pôsobila až do roku 1973. Prvé veľké príležitosti tu dostala najmä v postavách diel ruskej klasiky – napríklad Ujo Váňa, Na dne, Višňový sad. Normalizácia postihla aj ju – z Činoherného klubu ju vyhodili. „Činoherný klub a celá tá éra boli pre mňa strateným divadelným rajom, ktorý sa už nikdy nevrátil,“ spomínala neskôr v knihe rozhovorov Nežít jen pro sebe pre Danielu Brůhovú.
Na filmovom plátne sa objavila po prvý raz ako štrnásťročná v roku 1961 v dráme Kohout plaší smrt, ktorú režíroval Vladimír Čech a ktorá bola straníckym propagačným dielom obhajujúcim kolektivizáciu na vidieku, zároveň však aj skvelou špionážnou drámou. Ešte na začiatku svojej dráhy v 60. rokoch sa Táňa Fischerová objavila v poviedkovej detektívke Zločin v dívčí škole (1965) a režisér Antonín Máša ju obsadil do svojho kultového filmu Hotel pro cizince (1966).
Počas normalizácie však herečka mala z politických dôvodov len obmedzené možnosti presadiť sa vo filme a v televízii. Po nútenom odchode z Činoherného klubu účinkovala do roku 1977 v pražskom Divadle Jiřího Wolkera. Od roku 1977 bola ako herečka v slobodnom povolaní, hosťovala napríklad v známom projekte Laterna magika (predstavenia Černý mnich, Rváč) alebo v Divadle Viola (Punčochář). Príležitosť jej ponúkli aj mimopražské scény, jednou z nich bolo napríklad Městské divadlo Kolín. Z politických dôvodov mala problémy presadiť sa aj vo filme a v televízii. Hrala napríklad vo filme Juraja Herza Den pro mou lásku (1976), Prodloužený čas v réžii Jaromila Jireša (1984), filme o živote Leoša Janáčka Lev s bílou hřívou (1986) či vo filme Skřivánčí ticho (1989).
Po revolúcii sa čoraz väčšmi angažovala v politike. K svojim problémom s bývalým režimom sa často nevracala – vravievala, že dôležitejšie je venovať sa problémom súčasnosti. V Poslaneckej snemovni patrila medzi najaktívnejších a „najzelenších“ poslancov – ekologické témy považovala za kľúčové v politike pre budúcnosť a v roku 2006 kandidovala za hnutie Zelení. Presadzovala zákon o registrovanom partnerstve, podieľala sa na príprave zákona o rozhlasovom a televíznom vysielaní, patrila k tým, ktorí sa zasadzovali za zákaz predaja v hypermarketoch počas sviatkov a v noci. Okrem toho sa po Anne Šabatovej stala šiestou predsedníčkou Českého helsinského výboru a angažovala sa aj v Amnesty International.
V júli 2012 sa rozhodla kandidovať na post prezidentky Českej republiky. Do druhého kola však vo voľbách 2013 neprešla. Osobnosť Táne Fischerovej v posmrtnom článku zhrnul člen jej volebného tímu Tomáš Tožička: „Najdôležitejšou Táninou vlastnosťou bola láska k ľuďom a dôvera v nich. Aj vtedy, keď väčšina ľudí strácala nádej a uchyľovala sa k obviňovaniu či aspoň k sarkazmu, Táni zostával zdravý optimizmus. Nie naivná bezbrehá vidina lepších čias, ale prostá dôvera v poctivú prácu, ktorá prináša výsledky. A tým nám dodávala silu: možno sa nám to nepodarí teraz, ale musíme pripravovať cestu tým, ktorí prídu po nás; ukazovať, že to ide aj inak.“
