Slovenské národné divadlo oslávi prvú storočnicu

02.01.2020 11:00

Veľký nemecký básnik a dramatik Friedrich Schiller povedal, že národ bude až vtedy veľkým národom, keď bude mať vlastné divadlo.

V Európe vznikali národné divadlá najmä v období od druhej polovice 18. storočia až po začiatok 20. storočia. Slovenské národné divadlo sa medzi ne zaradilo pred sto rokmi, v roku 1920.

Hana Meličková v hre Oscara Wildea ako Salome -...
Hana Meličková v hre Oscara Wildea ako Salome - 11. marca 1926. Autor: SND

Schiller mal očividne pravdu, hoci si to bežne asi málokto uvedomuje. Umenie, najmä literatúra a divadlo, ktoré sa väčšmi ako hudba viažu na konkrétny jazyk, je bytostne blízko aj idey národa v dnešnom ponímaní, ktorá sa rozvíjala predovšetkým počas 19. storočia. Zároveň je najpresvedčivejšou výkladnou skriňou štátu a toho najlepšieho, čo jeho ľudia dokážu na poli kultúry odovzdať sebe a ako kultúrne sa dokážeme javiť navonok voči svetu. Kvalitné a stále národné divadlo je teda presným zrkadlom toho, na akej kultúrnej a vzdelanostnej úrovni je krajina, ktorú reprezentuje. Slovenské národné divadlo to nemalo ľahké pri svojom vzniku a nemalo to ľahké ani počas sto rokov svojej činnosti. Z poloamatérskej organizácie vytvorenej hŕstkou nemnohých nadšencov sa však stalo profesionálnou inštitúciou, ktorá dostala slovenskú kultúru na svetovú úroveň. A hoci bývajú politici ku kultúre často ľahostajní či priam opovržliví, divadlo je hlavnou ustanovizňou, ktorá drží chrbticu republiku rovno.

Členovia činohry o opery SND v sezóne 1920-1921.
Členovia činohry o opery SND v sezóne 1920-1921. Autor: SND

Myšlienka národného divadla zväčša vyplývala z pocitu marginalizovaného národa, ktorý sa potreboval ukotviť medzi politicky stabilnými štátmi, vzdelávať, zušľachťovať národ a reprezentovať, a to aj vo sfére politiky. Pravdepodobne prvým európskym divadlom v zmysle národného divadla bola parížska Comédie Française, založená v roku 1680, aj napriek tomu, že nevznikla z potreby národa, ale iniciatívy Ľudovíta XIV., ktorý zlúčil niekoľko divadiel. Za prvé národné divadlo, ktorého zmyslom bolo zjednotiť nejednotnú integritu roztriešteného národa, vzniklo na vlne rozvíjajúceho sa nemeckého nacionalizmu v Hamburgu v roku 1767 a jeho dramaturgom bol slávny dramatik Gotthold Ephraim Lessing. K podobnému procesu dochádzalo v oblasti strednej Európy, kde bola a je národnostná otázka výrazne zložitejšia, počas 19. storočia: u nás v Uhorsku vzniklo národné divadlo v maďarskom jazyku v roku 1837, v Poľsku takisto, v Rumunsku 1852, v Srbsku 1869, v Chorvátsku 1895, České národné divadlo dostávalo pevnejšie tvary od roku 1883.

Skladateľ Oskar Nedbal, riaditeľ SND od roku 1930.
Skladateľ Oskar Nedbal, riaditeľ SND od roku 1930. Autor: Divadelný ústav, SND

Ťažké začiatky

Absurdne nemožnú a neprajnú situáciu, v akej sa zakladalo Slovenské národné divadlo, sa dá už asi len ťažko predstaviť. Na Slovensku najmä vzhľadom na maďarizáciu neexistovala tradícia divadla v slovenskom jazyku a pretože divadlo bolo hlavne záležitosťou meštianstva, nie každý si uvedomoval kľúčovú potrebu jeho vzniku: chýbal dostatok po slovensky uvažujúcich mešťanov. Preto, ako spomínala napríklad spisovateľka Zuzka Zguriška, nemal na slovenské predstavenia spočiatku ani veľmi kto chodiť.

Stavebným pilierom SND bolo na začiatku Družstvo národného divadla, ktoré v roku 1919 založil minister s plnou mocou pre správu Slovenska Vavro Šrobár. Na založenie divadla však chýbalo všetko: dostatok vlastných a preložených zahraničných drám, budova aj repertoár. Z pochopiteľných dôvodov sa teda spočiatku uvádzali české diela. SND bolo slávnostne otvorené za pôsobenia prvého riaditeľa Bedřicha Jeřábka uvedením opery Hubička od Bedřicha Smetanu 1. marca 1920 a o deň neskôr drámou Maryša od bratov Aloisa a Viléma Mrštíkovcov, už v budove Mestského divadla, ktoré je dnes historickou budovou SND, postavenou v eklektickom štýle v roku 1884 (po tom, čo bola divadelná budova z roku 1776 na dnešnom Hviezdoslavovom námestí zbúraná). Budova bola však v čase uvedenia Smetanovej opery stále len prenajatá.

Vznik SND sa do veľkej miery opieral o český vzor, ale aj o Slovenský spevokol, ktorý vznikol v roku 1872 v Turčianskom Sv. Martine a ako najlepší ochotnícky súbor uvádzal aj divadelné hry. Takzvaná zakladateľská generácia slovenského divadelníctva, ktorá pri divadle ostala trvalo, prišla až so vznikom kočovnej skupiny SND II (tzv. Maršky) v sezóne 1921 – 1922. Keď sa riaditeľom SND v roku 1923 stal slávny český skladateľ Oskar Nedbal, angažoval čoraz viac slovenských umelcov. Členmi činohry sa vtedy stali napr. Janko Borodáč, Oľga Országhová-Borodáčová či Andrej Bagar, neskôr prišla Hana Meličková a Emília Wagnerová.

Profesionáli v neprofesionálnych pomeroch

Oskar Nedbal, ktorého pozícia sa v rodnej Prahe aj milovanej Viedni po rozpade monarchie zásadne zmenila, zásadne pozdvihol bratislavské divadlo a hudobný život na Slovensku. V Prahe vyvrhnutý ako „kozmopolitný“, vo Viedni ako „český“, do malých bratislavských pomerov bol „odložený“, zato však Bratislava a Slovensko mu vďačia za veľa. Tvorilo sa v provizórnych pomeroch, profesionálni herci pracovali v neprofesionálnych pomeroch, divadlo nebolo štátne a nemalo peniaze ani na kostýmy, slovenské obecenstvo na predstavenia nechodilo, divadelné hry sa prekladali narýchlo, resp. sa poslovenčovali z iných prekladov. Klasické diela Jána Palárika, Jána Chalupku, Jonáša Záborského nikoho nezaujímali.

Plagát uvedenia Beethovenovej opery Fidelio.
Plagát uvedenia Beethovenovej opery Fidelio. Autor: SND

Postupne začal pre SND písať Ivan Stodola a jeho hry Čaj u pána senátora či Bačova žena boli uvedené v roku 1928 a vystupovali v nich o. i. Oľga Borodáčová a Janko Borodáč, ktorý sa stal aj profesionálnym režisérom. Pribúdali klasické divadelné hry od Shakespeara, Moliera či Ibsena. V svetoznámej maďarskej klasike Tragédia človeka od Imreho Madácha sa predstavila Hana Meličková. Ešte väčší problém ako nedostatok financií, repertoáru či kostýmov však predstavoval fakt, že na náročný repertoár slovenské publikum nechodilo. Tido Jozef Gašpar, ktorý bol prvým dramaturgom činohry, v knihe svojich spomienok píše, ako Zuzka Zguriška vyčítala slovenským návštevníkom divadla, že viac energie vkladali do vypískavania maďarských predstavení, ako návštev slovenských diel.

Kríza na burze aj v divadle

Svetová obchodná kríza 1929 nevyhnutne zasiahla aj chod tak či onak ťažko skúšanej scény SND. Oskar Nedbal, ktorý divadlo umelecky povzniesol, ako obchodník sa však neosvedčil, na Štedrý večer 1930 spáchal v Záhrebe samovraždu a jeho miesto zaujal podnikateľ Antonín Dračar, pejoratívne prezývaný „plantážnik z Olomouca“, pretože sa orientoval výlučne na profit a umenie ho nezaujímalo. Obmedzil činnosť baletného súboru a sústredil sa na operetu, ktorá mala priniesť zisk. Keď v operete Ples v hoteli Savoy mala vystúpiť maďarská diva Gitta Alpárová, predstavenie musela prerušiť polícia, divadlo bolo plné – ale len preto, že väčšina divákov prišla protestovať proti maďarskej hre.

Od sezóny 1932 – 1933 pôsobili v divadle dve činohry, česká a slovenská, pričom česká, ktorá mala svoje publikum, mala prinášať zisk, a slovenskú viedol Janko Borodáč, ktorý na národnej scéne odmietal cudzojazyčnú činohru. Bojoval však s nízkym záujmom. Oveľa viac ako na diela svetových klasikov sa sústredil na diela slovenskej klasiky a súčasných autorov, ale aj ruskú drámu. Koncom 30. rokov sa súbor rozšíril aj o absolventov Hudobnej a dramatickej akadémie pre Slovensko, ktorá sa cez vojnu stala Konzervatóriom; zásluhou rozvoja prekladu sa obohatil repertoár a práve vtedy, keď krízy vyvrcholili do nacizmu, začalo divadlo skutočne umelecky prosperovať. Režiséri Ján Jamnický a Ferdinand Hoffmann však počas šesť rokov trvajúceho fašistického štátu v divadle ani raz neuviedli propagandistic­kú hru.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#SND #Salome #Hana Meličková #Fidelio
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku