Tanečníkov Dolinských balet spája po meči

, , 11.01.2020 14:00
Jozef Dolinský starší a Jozef Dolinský mladší
Tanečníci Jozef Dolinský starší a Jozef Dolinský mladší Autor: ,

Slovenské národné divadlo sa v jubilejnom roku 2020 popýši aj úspešným baletným súborom. Patrí doň aj tandem Dolinských. Otec a syn, obaja Jozefovia, venovali divadlu desiatky rokov života. Balet majú v rodine aj v krvi. V stej sezóne Jozef starší, čerstvý osemdesiatnik, účinkuje v inscenácii Tulák Chaplin a Jozef mladší je riaditeľom Baletu SND. Obaja nám porozprávali, čo pre nich tanec znamená.

Jozef Dolinský starší: Chodím na všetky balety

Jozef Dolinský sa narodil v Prešove 26. novembra 1939. Jeho mama bola biletárka v Divadle Jonáša Záborského, a tak už v detstve dôverne spoznal herecké prostredie. Pre talentovaného chlapca to bol podnet.

"Mal som štrnásť rokov, keď ma vzali ako eléva a začal som tancovať v operetách, napríklad Žobravý študent, Poľská krv. Divadlo ma doslova ohúrilo. Náš súbor mal dvanásť členov, boli sme štyria chlapci, osem dievčat. Po roku mi baletný majster Jozef Bernatík, bývalý sólista SND, ponúkol prihlášku na Štátne konzervatórium v Bratislave. Išiel som na prijímacie skúšky, zobrali ma, a tak som od roku 1955 do roku 1960 študoval tanec.“

Po konzervatóriu išiel Jozef Dolinský na vojenčinu a po nej rovno do SND. V tom čase, bolo to v roku 1962, nastal boom, prichádzali absolventi zo škôl, súbor sa omladzoval, zväčšoval, repertoár sa rozširoval a úroveň rástla. "Táto tendencia pokračovala aj naďalej a vďaka vybudovanej kvalite začali po roku 2000 prichádzať do SND aj zahraniční interpreti a nadväzujú sa medzinárodné kontakty,“ komentuje to tanečník.

Jozef Dolinský starší v balete Slovanské tance...
Jozef Dolinský starší v balete Slovanské tance v roku 1966. Autor: archív SND

Luskáčik prvý aj posledný

Dnes je teda už situácia celkom iná, ako v začiatkoch Jozefa Dolinského staršieho. Vtedy nebola odborná škola samozrejmosťou.

"V divadle účinkovali veľké talenty, ktorí mali rôzne prípravky. Napríklad absolventi tanečnej školy Elly Fuchsovej. Odtiaľ prišla aj Gusta Herényiová-Starostová. Mňa učila na konzervatóriu ruská pedagogička, sólistka Magdaléna Panovová. Už počas štúdia sme účinkovali v divadle. V roku 1956 som tancoval v Luskáčikovi s dvoma dievčatami Pastorále. To je tanec v druhom dejstve. Neskôr som účinkoval v rôznych menších detských úlohách, ale Luskáčik je pre mňa niečo mimoriadne: bol prvý pre mňa ako pre tanečníka a aj posledný, to som robil choreografiu.“

Jozef Dolinský dostával v národnom divadle sólové úlohy, bolo teda len prirodzené, že išiel na VŠMU a vrátil sa maximálne vzdelaný v odbore. Pýtame sa, či nevznikala generačná rivalita medzi tanečníkmi v súbore, práve kvôli rozdielnej príprave.

"Mladí sa majú vždy čo naučiť od starších. Aj my sme sa učili. Technika bola samozrejmá, ale učili sme sa od nich remeslu a hereckému umeniu. Skvelí sólisti boli napríklad Jozef Zajko, Vladimír Marek, Henrich Volejníček, Tomáš Ivan, Ján Haľama, Titus Pomšár a ďalší. Bolo sa čo od koho učiť!“

V tých časoch sídlili v historickej budove divadla na Hviezdoslavovom námestí všetky súbory – opera, balet aj činohra. Tak to bolo na tom mieste tradične – ešte pred výstavbou dnešnej honosnej historickej budovy stálo na tomto mieste jednoduchšie Mestské divadlo. Postupne však ľudí v divadle pribúdalo – zaujíma nás, ako sa o priestor delili. Neprekážali si medzi sebou súbory?

"Išlo to. A to sa každý deň hralo. Niekedy boli aj dve predstavenia denne! Baletnú sálu sme ale mali v neďalekej Redute. Až keď postavili prístavbu so suterénmi, tak sme tam mohli cvičiť. Neviem, či boli nejaké spory, my sme si robili svoje. S vedením sme do styku ani neprichádzali. Často sme boli na zájazdoch. Napriek železnej opone sme pochodili celú Európu. Náš umelecký šéf Karol Tóth mal dobré kontakty, takže sme chodili s predstaveniami po západnej Európe, celé Taliansko sme prešli odhora až dole. A dnes? Je to problém. Hosťovanie je otázka financií. My sme mali vtedy vlastné autobusy, teraz sa to už nedá. Činohra chodí na zájazdy, lebo predstavenie zahrajú hoci aj piati, ale my potrebujeme orchester a ten je mohutný. V balete je veľa účinkujúcich. Bolo by ale dobre tento súbor ukázať vonku.“

Láska prišla z ordinácie

Manželku si našiel Jozef Dolinský tiež cez balet, hoci bola zdravotnou sestrou u zubára. Mala však v SND súrodenca, primabalerínu Žofiu Červenákovú. Keďže baletka mala malé dieťa, sestra jej prišla pomáhať do divadla.

"Tak sme sa zoznámili. Máme dve deti. Staršia dcéra pôsobí na tanečnom konzervatóriu a syn, Jozef Dolinský ml., je šéfom Baletu SND.“

Mal vôbec syn šancu robiť niečo iné? Viedli ho doma k tancu? "Keď mal Jozef desať rokov, zdal sa nám zavalitejší, chceli sme, aby sa viac hýbal, tak sme vyskúšali tanečné konzervatórium. Mal som ho v ročníku, lebo som tam učil. Bolo ich asi šesť chlapcov a – on sa chytil.“

Mladý Dolinský mal síce rád aj hokej s loptičkou, ktorý hrával s chlapcami na sídlisku v Ružinove, ale na konzervatóriu si začal uvedomovať, aký je balet zaujímavý a náročný. Vyžaduje si pevnú vôľu a disciplínu.

Konzervatórium skončil, išiel na vojenčinu a hneď ho vzali do SND, kde ho čakalo veľa príležitostí. A tak boli v rodine zrazu dvaja sólisti! Ako sa to prejavovalo? Boli rovnakí? Líšili sa? Nepoučovali sa navzájom?

"Trochu som synovi radil, ale dal som mu voľnú ruku. To, čo on tancoval, som ja tancovať nemohol, lebo syn má vysokú postavu. Má 193 centimetrov a ja 170, takže princovia neboli nič pre mňa. A vlastne, keď prišiel syn do divadla, ja som už netancoval. Začal som robiť choreografie. A aj on pomaličky prestával tancovať. Chcel sa vzdelávať. Študoval umenovedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského a potom na Akadémii umení v Banskej Bystrici réžiu a dramaturgiu.“

V rodine Dolinských sa teda posúvali intelektuálnejším smerom a objavovali nové možnosti. Choreograf siahal po originálnych projektoch, naštudoval napríklad Suchoňove Metamorfózy.

"Pripravil som aj svetovú premiéru inscenácie Tri karty od Molčanova, čo je podľa Puškinovej Pikovej dámy, potom jednoaktovky Coppélia, Zázračný mandarín alebo Revízor. Boli to také modernejšie veci, u nás nezvyklé. Chodil som pracovať aj do Banskej Bystrice – tam som robil napríklad Jánošíka, do Brna a Olomouca.“

Jozef Dolinský starší, Augusta Herényiová a...
Jozef Dolinský starší, Augusta Herényiová a žiačky Tanečného konzervatória Evy Jaczovej na skúške. Autor: Peter Brenkus

Jozef Dolinský bol teda tanečníkom, pedagógom a choreografom. Je to asi zákonitý vývoj. "Choreograf musí mať zásobu pohybov, krokov, musí byť vzdelaný hudobne. To všetko treba pospájať a dať tomu charakter. Mal som bohatú prax, čo bol dobrý predpoklad pre túto činnosť, ktorá ma veľmi baví. Choreograf musí to, čo vymyslí, tanečníkovi ukázať a tanečník by ho mal pochopiť.“

A k čomu dospejú? V čom vlastne môže byť balet nový a priekopnícky? "Základ je klasika, to je nosič. Nič lepšie sa už nedá vymyslieť, no stále je čo rozvíjať, zdokonaľovať. To sa dá s dobrými sólistami – a tých teraz v divadle máme. Súbor je špičkový a repertoár vynikajúci. Niektoré inscenácie sa síce nehrajú stále (kvôli tantiémam), ale sú pripravené na návrat na javisko. Napríklad Nižinskij – Boh tanca, alebo predstavenie Za hranicami hriechu/Bratia Karamazovci. Odložený je aj Korzár. Teraz sa úspešne hrá nový Don Quijote a stále je aktuálny Luskáčik, Labutie jazero, Z rozprávky do rozprávky, Giselle a ďalšie. Klasika sa drží na programe stále a diváci chodia aj z Viedne, celé autobusy.“

Chaplina pozná od detstva

Na scénu sa nedávno vrátil Jozef Dolinský v balete Tulák Chaplin. Bol to aj darček k jeho osemdesiatke. Hrá tam 83-ročného Charlieho, ktorý si preberá Oscara.

"To som nemohol odmietnuť. Celý život som bol na javisku, ale už som mal dlhú pauzu – naposledy som tancoval v roku 2011 – a tak som sa tešil. Anglický tím, ktorý vytvoril balet o Chaplinovi, som poznal. Oni vymysleli, že tam budem účinkovať. S dirigentom Carlom Davisom sme sedeli spolu na jednom predstavení, on na mňa pozerá a zrazu povie: Vy budete robiť Chaplina! Potešil som sa. To predstavenie vyrozpráva Chaplinov životopis. Musí sa ale špekulovať, ako na to, aby bol balet zrozumiteľný. Toto predstavenie sa hrá iba v Bratislave. Sme unikátni. Kedysi som bol fanúšik grotesiek – chaplinoviek. Chodili sme na ne do kina. Mali sme aj doma premietačku na filmy osmičky a radi sme pozerali Zlaté opojenie. Dívali sme sa naň ako decká a obdivovali sme Chaplina. Ten prežije všetko!“

Jozef Dolinský starší ako 83-ročný Charlie...
Jozef Dolinský starší ako 83-ročný Charlie Chaplin v balete Tulák Chaplin. Autor: Peter Brenkus

O tanci sa hovorí, že to je jedno z mála povolaní, kde ešte muži zostávajú mužmi v tom tradičnom chápaní: vedú ženu, správajú sa k nej galantne, doslova ju nosia na rukách. Požaduje sa tam sila, ale aj ladný pohyb, čo je výnimočná kombinácia. Láka takéto špecifické povolanie dosť dnešných chlapcov? "Kto na to nemá, tak to robiť nebude, ale ak ho to baví, neodíde. Niektorí študenti baletu po škole nejdú tancovať, ale študujú ďalej niečo výnosnejšie, lebo toto povolanie nie je finančne atraktívne. Je však jedinečné. Nevedel by som bez neho žiť ani teraz. Rád cez deň počúvam vážnu hudbu, čítam severské detektívky, mám záľuby, ale – chodím na každé baletné predstavenie do divadla. Robil som réžiu a choreografiu Luskáčika, pozorujem predstavenie, pozerám, ako tancujú, stále ma to veľmi zaujíma. A tak s potešením sledujem všetky tituly.“

Jozef Dolinský mladší: Krása spasí svet

Jozef Dolinský je riaditeľom Baletu SND. Ako už vieme z rozprávania jeho otca, po skončení sólovej kariéry sa venoval štúdiu na vysokých školách. Sám sa raz vyjadril, že rád otvára dvere poznania a my sa pýtame, či ho to ešte stále láka, alebo už má ako riaditeľ iné starosti.

Jozef Dolinský mladší, šéf Baletu SND.
Jozef Dolinský mladší, šéf Baletu SND. Autor: Ľuboš Pilc, Pravda

„Teraz už tak netúžim niečo teoreticky poznať, skôr sa učím praxou. Zisťujem, aké zaujímavé je vnímanie sveta a spoločnosti cez to, čo človek robí. Ak sa majú veci dariť, človek musí byť otvorený vedomostiam, ale mal by byť aj praktický a zručný! To je údel umelca. Ale aj manažéra či vedúceho pracovníka. Ten, ak má víziu, nemôže ostávať na pozíciách, ktoré mu v tom konkrétnom čase vyhovujú. Musí byť o krok vpredu, o myšlienku pred ostatnými. Musí sa strategicky pozerať aj do budúcnosti a to nejde bez vedomostí, ale ani bez skúseností,“ odpovedá Dolinský mladší.

Divadlo je rodina

Iste sa mu zídu aj otcove skúsenosti. Pýtame sa, ako to vlastne bolo, keď pracovali s otcom v jednom súbore. Bolo v jeho okolí viac podobných dvojíc, alebo boli – a sú – raritou? "Vo svete umenia je podobných dvojíc určite veľa. Nájdu sa celé dynastie umelcov, ale ja som sa nad tým ani nezamýšľal. Veľmi si vážim históriu a všetkých ľudí, ktorí boli predo mnou v Slovenskom národnom divadle. Celý divadelný svet vnímam ako rodinu, všetci sme si blízki. Takých bláznov, ktorí sa totiž v súčasnej dobe venujú umeniu, musí niečo spájať: sú to idealisti a až rodinne spriaznení ľudia.“

Jozef Dolinský mladší v balete Luskáčik v roku...
Jozef Dolinský mladší v balete Luskáčik v roku 1992 ako Princ, Nora Gallovičová ako Máša. Autor: archív SND

Ako je známe, Jozef Dolinský mladší spočiatku na tanec nepomýšľal. Mal rád šport a darilo sa mu v hokeji. Neoľutoval nikdy, že ho otec vzal na konzervatórium a objavil v ňom talent pre balet? "Myslím si, že v ľudskom živote to nie je tak, že by sme sa mali do tridsiatky rozhodovať, čo budeme robiť. Ja som mal vtedy desať rokov a vložil som sa do tancovania naplno. Bolo to dobre. Ak totiž rozhodovanie človek naťahuje a premešká rozhodujúcu chvíľu, môže sa z neho stať človek, ktorý nevie, čo by chcel, stále skúša a nič nedosiahne.“

Jozef Dolinský mladší v balete Magnificat v...
Jozef Dolinský mladší v balete Magnificat v roku 1993 ako Sila, Nora Gallovičová ako Láska. Autor: Pavel Kastl

To však nebol prípad mladého Jozefa Dolinského. Aj vďaka impulzu od otca bol už teda v desiatich na konzervatóriu, ale – bolo to aj tak na poslednú chvíľu! "Áno, stihol som, ale bolo už neskoro. Preto nevydržím s kariérou tak dlho ako otec. On ide na javisko v osemdesiatich, ja už netancujem teraz, v päťdesiatke.“ A prečo je taký rozdiel medzi otcom a synom? Zdá sa mu nedôstojné vo funkcii šéfa aj tancovať, alebo sa mu už jednoducho nechce?

„Som spokojný so svojou kariérou, s tým, čo som ako interpret pre ňu urobil. Nemám nesplnené sny. Len občas sa mi pritrafí, že naďabím na fotografiu z histórie, spoznám sa tam ako tanečník a len sa čudujem – fúha! Táto cesta sa vyčerpala. Keby som bol v budúcom živote výtvarný umelec, musel by som maľovať obrazy neustále. To by ma uspokojovalo, to absolútne obdivujem. Tam taký prerod nie je možný. Umeleckej tvorbe sa musíte venovať stále, no ak máte začať riadiť, musíte zabudnúť na to, že ste boli umelec. Musel som na to zabudnúť, a to do takej miery, aby som nehodnotil veci iba zo svojho pohľadu, ale aby som posudzoval objektívne.“

Kontakty núkajú šancu

Jozefovi Dolinskému teda zmenilo život aj to, že sa stal šéfom baletu. Zrazu pred ním stáli celkom nové úlohy, možnosti. Mohol využiť svoje praktické skúsenosti aj vzdelanie v prospech divadla. Mal aj veľa kontaktov v zahraničí, ktoré znamenali pre súbor nové šance.

"Mal som možnosť cez osobné priateľstvá presvedčiť významné osobnosti, aby pochopili, že aj pre nich bude prínosom spolupracovať s Baletom SND. Keby ale súbor nebol na takej úrovni ako je, tak by žiadna osobnosť neprišla a nevenovala inscenáciu do Bratislavy. Za úspechmi je teda aj veľa roboty, ktorá nie je mojou zásluhou, ale pravdou je aj to, že prvotná idea môže byť akákoľvek skvelá – ak ju neviete realizovať, je zbytočná. Som rád, že naše divadlo to dokáže.

Jozef Dolinský mladší v balete Don Quijote v...
Jozef Dolinský mladší v balete Don Quijote v roku 2004 ako Basilio s Nikoletou Stehlíkovou ako Kitri. Autor: archív SND

Teší ma, že počas môjho pôsobenia na poste riaditeľa baletu sa nám podarilo dostať do Bratislavy také významné osobnosti ako napríklad duo Vasilij Medvedev – Stanislav Fečo, ktoré pripravilo balety Esmeralda, Don Quijote, Korzár. Podobných projektov je viac – má s nami spolupracovať napríklad choreograf Michael Corder z Londýna, spolupracoval s nami Daniel de Andrade s hudobným skladateľom Carlom Davisom. Týchto ľudí pritiahla do Bratislavy kvalita. Je to skvelé, lebo noví členovia nášho baletného súboru sú veľmi kvalitní tanečníci a treba im dať príležitosti. Zvládnu všetko – súbor je flexibilný, vie pracovať v klasických i moderných inscenáciách. Na všetko je u nás príležitosť.“

Klasika musí byť

Ale predsa – v repertoári prevažuje klasika. Je to aj kvôli tomu, že divadlo má jubilejnú stú sezónu a klasika je slávnostnejšia?

"Kladieme dôraz na históriu. Ak berieme do úvahy súčasný divácky potenciál, vieme, čo publikum očakáva: chce, aby predstavenie bolo krásne, farebné a teší sa, že uvidí krásnych ľudí. Okolo nás je málo rozprávkových príbehov, absentuje pozitívny vzťah k umeniu, k histórii, k tomu, čo bolo a my si to chceme všímať. Je to prvoradá úloha národných divadiel – pestovať vzťah k umeniu. Naše divadlo bolo pred sto rokmi zriadené kvôli niečomu a to poslanie platí stále: udržiavať tradíciu, robiť hodnotnú, vysokú kultúru, umenie, jednoducho – aj týmto spôsobom oslovovať spoločnosť.

Z pohľadu dejín národných divadiel na celom svete je klasika jednoducho to, čo v repertoári musí byť. Klasika je všade na svete rovnaká, je to systém. Vidíte na javisku interpretov, ktorí sa nepohybujú ako bežní ľudia. Klasika je vysoko štylizovaná. Potrebuje prípravu, nedá sa naučiť za päť minút. Sú to roky driny a tanečníci, ktorí tým prejdú, môžu byť sólistami v ktoromkoľvek divadle na svete. V Rusku, v Japonsku, u nás, to je jedno. Pôsobia všade.“

Určite u nás silno zapôsobí aj Prokofievova Popoluška, ktorú má robiť v SND – k storočnici – práve Michael Corder. Ide o verziu Anglického národného baletu z roku 1994, ale budú k nej nové kostýmy a nový scénický dizajn, ktorý pripravuje Mark Bailey. Jeho tvorbu poznáme práve zo spomínaných inscenácií Tulák Chaplin a Nižinskij – Boh tanca. V novembri 2020 uvedú v SND aj pôvodný balet na motívy Bulgakovovho románu Majster a Margaréta, ku ktorému hudbu skomponoval Peter Breiner a kde réžiu a choreografiu bude robiť sólista Mariinského divadla v Petrohrade Jurij Smekalov. To tiež určite zaberie.

Má okrem cudzincov o balet záujem aj naša mládež? Sám Jozef Dolinský vedie baletnú prípravku, v ktorej je 37 detí. Talentov je vraj dosť, ale rodičia ich potláčajú a vedú deti skôr k podnikateľským či právnickým kariéram. Talenty sa teda čoraz ťažšie zháňajú a aj chlapčenské detské úlohy tancujú často dievčatá.

„K tomu môžem povedať len toľko, že ak chcú rodičia, aby ich deti boli šťastné, nemali by im brániť, ak majú talent pre tanec. Patrí síce k zamestnaniam, ktoré v dnešnej dobe veľa nevynášajú, ale mali by naučiť deti aj to, že peniaze nie sú všetko.“

Pýtame sa ešte Jozefa Dolinského, či si občas niečo namaľuje, keď tak obdivuje výtvarné umenie. "Nie, ale mal som v živote veľmi blízko k maliarovi Jozefovi Bubákovi. Vtedy som ešte tancoval, videl ma a vybral si ma ako model pre svoju tvorbu. Počas tých hodín, čo ma maľoval, rozprávali sme sa, a v tých rozhovoroch ma naučil veľmi veľa o divadle a umení. Dozvedel som sa viac ako z múdrych kníh. Toto sú veci, za ktoré vďačím umeniu. Priviedlo ma k ľuďom, od ktorých som sa dozvedel a naučil krásne veci. Verím, že to umenie ponúka každému. Som optimista a verím, že krása spasí svet.“

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo, rozhovory, komentáre, reportáže, videá, ďalšie užitočné a praktické informácie ako aj čítanie a obsah pre zábavu a voľný čas.

Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#SND #Jozef Dolinský #balet
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku