Na tlačovke deň pred premiérou herci priznali, že ste svojím príchodom rozjasnili atmosféru v divadle. Akú na to máte metódu?
Martin Kukučka: Jednoduchú: dostať hercov do nálady, keď sa začnú cítiť ako malé deti a objaví sa čistá detská kreativita. Keď sa spojí s ich hereckou skúsenosťou, môže vzniknúť niečo neopakovateľné.
Ako konkrétne to robíte?
MK: Najskôr predostrieme koncepciu a potom hercom dáme čas, aby ju prijali, pochopili a pýtali sa. Je to dlhý proces, treba zodpovedať každú, aj banálnu, otázku. A navyše treba ľuďom dať pocit, že javisko je akési ihrisko – tu je jedna preliezačka, tu druhá, tretia. Necháme ich blázniť sa, len im včas povieme: toto viac a toto menej. Ide o vytvorenie vzájomnej dôvery.
Foto: Ctibor Bachratý
Vo vašom duu máte rozdelené úlohy – Martin je viac na pohyb, Lukáš viac pracuje s textom?
Lukáš Trpišovský: Z diaľky pozorujem, či naše ihrisko dáva zmysel aj divákom, nielen tým, čo lozia po preliezačkách. Martin je viac odtrhnutý z reťaze, ja som ten tichý intelektuál, ktorý sa občas zdvihne z hľadiska, vtedy všetci spozornejú, že prichádza myšlienka… Ale niekedy je to banálna myšlienka. Navzájom sa vyvažujeme. Myslím, že nám to veľa režisérov závidí. Réžia je totiž osamelá práca, režisér musí vzbudzovať dojem, že v každom okamihu pozná odpoveď na všetko, čo nie je možné. Niektorí režiséri sa o to aj pokúšajú, ale vieme, že všetci sme len ľudia. Občas nás nejaká otázka aj vykoľají a vtedy je dobré, keď je tam aj ten druhý a môže prevziať prácu. Keď sa nejaká situácia nahadzuje na javisko po prvý raz, tak ten druhý koriguje zmysel diania na javisku. Korekcia u samostatného režiséra totiž prichádza až príliš neskoro, takže v tomto to my ako dvojica máme pohodlné.
Ako ste prišli na to, že vám bude práca v tandeme vyhovovať?
MK: Lukáš raz dostal zadanie od produkcie jedného hudobného festivalu, aby inscenoval úvodný koncert z Prokofievovho Petra a vlka. Ako študent druhého ročníku DAMU sa na to ešte necítil, tak si zavolal mňa, či by som mu nepomohol. Robili sme si poznámky pri generálke a zistili sme, že sú identické. Takže od tej chvíle si nemusím písať poznámky, je to výhodné.
Kedy ste prvýkrát čítali Bulgakovov Divadelný román?
LT: Prvé, čo som čítal od Bulgakova, bol Majster a Margaréta. Autor ma tak zaujal, že som prečítal všetko, čo u nás od Bulgakova vyšlo. Keďže ruštinu, bohužiaľ, neovládam, bol som odkázaný na preklady do češtiny. Vzápätí som teda čítal aj Divadelný román, bolo to ešte na gymnáziu, to som vôbec netušil, že budem niekedy robiť divadlo. Divadelný román som čítal znova aj na DAMU, to už som trochu prenikol do divadelného procesu a videl som, ako výstižne je román napísaný. Pochopil som, že čitateľ či divák Divadelného románu nemusí byť divadelník, pamätám si, aký zážitok som z tej knihy mal ešte na gymnáziu. Mám akýsi toplist vecí, ktoré sa podľa mňa nemajú robiť ako divadlo. A jeden z nich je Bulgakov – okrem Majstra a Margaréty aj Divadelný román, alebo tiež Vianova Pena dní atď.
Foto: Ctibor Bachratý
A nakoniec ste urobili ako divadlo nielen Penu dní, ale aj Divadelný román!
LT: Áno, ten zoznam sa postupne stáva akousi výzvou: nejako to predsa len musí ísť aj na javisko.
Čo na tom zozname ešte máte?
MK: Malého princa alebo Alenku v ríši divov, tak to som zvedavý. Keď o tom takto Lukáš rozpráva, som zvedavý, čo nás ešte v budúcnosti čaká.
Vo vašom spracovaní Lorcovej Krvavej svadby či baletu Orfeus so slávnymi bratmi Bubeníčkovcami sme videli účinkovať Csongora Kassaia. Je to váš obľúbený herec?
MK: Csongor je v poslednom čase jeden z našich najobsadzovanejších hercov, je famózny. Nielenže je schopný naučiť sa jazyk tak, že dokáže vystúpiť v činohre pražského Národného divadla v Kytici a recitovať Erbenove verše tak, že si ho vážia aj bardi Národného divadla, ale vládne neuveriteľnou, až autistickou precíznosťou, ktorá je v divadle veľmi dôležitá. Je nesmierne otvorený človek a zvláda neuveriteľné spektrum vecí – od slova cez pohyb, prácu s predmetom, klauniádu, cirkusové prvky až po spievanie a všeličo iné. Zároveň sa naňho môže celý kolektív spoľahnúť, pretože keby padala scéna, tak Csongor ich všetkých zachráni. Je neuveriteľná bytosť a pritom skromná. Keď niekoho takého objavíte, nesmiete sa ho vzdať.
Foto: Ctibor Bachratý
Našli ste aj v SND mimoriadne pohybovo nadaných hercov?
MK: Tu sme pohyb toľko neakcentovali. V Kytici v Prahe Csongor hral Vodníka, tam sme potrebovali bizarnú bytosť, čo Csongor zvláda. Vedel som, že v Bratislave sú šikovní ľudia, len som s nimi nikdy nepracoval. Teraz ma prekvapilo, ako veľmi sú šikovní. Nie vždy sa dobrí činoherci dokážu napojiť na náš spôsob práce, lebo okrem vystavania si roly vyžaduje práve aj pohybovú precíznosť. Takže by som mohol menovať jedného šikovného herca za druhým. Napríklad sme povedali Danovi Heribanovi, či by s nami nehral tu na akordeóne, tam na bicích a zrazu – on to zahral v rámci roly! Aká precízna v každom detaile dokáže byť Táňa Pauhofová, ako nám Diana Mórová režijnými poznámkami – ale veľmi správnymi – do toho stále „kecala“, aby všetko bolo zrozumiteľné. Mala pod palcom aj účinkujúcich študentov. Tá pracovitosť Alexandra Bártu, ktorý nezlezie z javiska. A Janka Oľhová, ktorá so svojím krehkým humorom dokáže priniesť na scénu Jelenu Bulgakovovú nie tým, že by odrozprávala jej život, ale dostala tam jej krehkosť. Niekto proste vycíti, čo hľadáme – Janka Oľhová je neuveriteľne empatická. Nebol tu jediný herec, kde by sme si povedali: jáj, no nič to. A to je vzácne.
Foto: Ctibor Bachratý
Lukáš, vy ste vraj študovali akrobaciu, je to pravda? Vraj ste boli akýsi cirkusový ročník.
LT: Akrobaciu sme na DAMU museli absolvovať obaja. Bolo to šesť hodín týždenne, začalo sa kotúľom a končilo sa saltom. Ja som sa však k saltu nedostal, stále som skúšal stojku, ale našťastie mi dekanka uznala, že ako režisér salto asi nebudem potrebovať. V prvom ročníku školy sme však absolvovali prácu v cirkuse, to bolo veľmi zaujímavé. Viete, prvákov režisérov stretávate s vínečkom v ruke, ako sa rozprávajú o hereckých metódach v divadle, všetci sú veľkí intelektuáli a chodia na predstavenia ani nie do Prahy, ale do Viedne a do Berlína, lebo v Čechách sa nerobí zaujímavé divadlo… a my sme ako prváci boli hodení naozaj do pilín k ťavám. Ale práve v cirkuse sme sa naučili, že ak nebudeme v istej chvíli presní a nezapneme si správne karabínu, tak spadneme z visutej hrazdy. Precíznosť práce je veľmi dôležitá. A tiež sme sa tu naučili napojiť sa na iných ľudí. Práca v cirkuse nám dala viac ako hodiny akrobacie.
Martin, vaša mama viedla v Martine folklórny súbor Váh a vy ste vraj chceli byť choreografom ľudových tancov, áno?
MK: Vyrastal som takto v kulturáku, s mamou som chodieval na etnografické výskumy, lebo som žil len s mamou. Stal sa zo mňa taký amatérsky etnograf. Milujem poéziu ľudovej piesne, jej rozmanitosť. Postupne som začal robiť aj choreografiu spoločne s mamou. Keď už som sa hlásil na vysokú školu, vedel som, čo je javisko, čo sú svetlá a čo znamená doviesť ľudí k tomu, aby to na javisku fungovalo. Slovenský folklór je veľmi nákazlivý, takže sme so súborom precestovali pol Európy a naučil som sa obhájiť si to svoje na javisku. Nesmierne veľký talent mojej mamy akoby sa na mňa preniesol, len som si ho musel rozvinúť v divadle.
Foto: Ctibor Bachraty
Je pravda, že vždy chcete prepašovať folklór do vašich predstavení?
MK: Lukáš vždy prepašuje Becketta a ja vždy nejakú ľudovú pesničku. Zdá sa, že to má od seba ďaleko, ale vôbec nie. Tá skratka v ľudovej piesne a Beckettov jazyk – oboje má zvukomalebnosť, priťahuje sa to. Sú to piliere našich inscenácií. Objavíte v nich trebárs horehronský dupák, čo je odkaz, interný fór pre moju mamu. Tá už je dnes v Prahe so mnou, pracuje ako inšpicientka v Divadle ABC.
Vložili ste odkaz pre mamu aj do Divadelného románu?
MK: Samozrejme, príďte sa pozrieť.
Aj vy ste do diela dostali svojho Becketta?
LT: (Váhavo) Áno. Keď sme mali prvú skúšku, prihlásila sa Táňa Pauhofová a hovorí: Ale ja nespievam. Hovorili mi, že keď sa skúša so Skútrami, vždy sa spieva.
Foto: TASR/Pavol Zachar
Ako prebiehalo skúšanie?
LT: Strávili sme tu dva mesiace, atmosféra bola naozaj kamarátska a po tom skúšaní by som vôbec nemal problém zavolať kohokoľvek na kávu, keď prídeme do Bratislavy.
Kdesi sme čítali, že s Lukášom sa absolútne nezhodnete na rozdelení Československa…
MK: My sme obaja akoby Čechoslováci, ale vieme sa pohádať o dôvodoch a následkoch rozdelenia. Človek si myslí, že my Česi a Slováci sme spolu tak dlho žili, že sme si strašne podobní, ale zároveň sme aj strašne rozdielni. To s Lukášom presne napĺňame. Pri tejto otázke sa ukazuje, kto je pragmatický a kto emotívny…
Foto: TASR/Pavol Zachar
Emotívne pôsobíte asi vy, Martin.
MK: Trošku. LT: Predtým som si vôbec neuvedomoval, že sme v Československu ako Slováci a Česi odrástli na iných večerníčkoch. Niektoré sa vysielali iba na Slovensku. Napríklad naši poľskí kamaráti sa s Martinom veselo bavili o Mackovi Uškovi a ja som vôbec nevedel, o čom je reč. Alebo som bol celkom konšternovaný z toho, že Jiřina Bohdalová nenahovorila Křemínka a Vochomůrku po slovensky. Dospeli sme k tomu, že aj tieto drobnosti z detstva nás formujú.
Ešte vás niečo prekvapilo?
LT: S Martinom sa nemôžeme zhodnúť ani na tom, kde boli lepšie zásobované obchody. Ako rodený Pražan som každé leto chodil do Vysokých Tatier a pamätám si, že v obchodoch v Liptovskom Mikuláši som videl veci, ktoré sa v Prahe kúpiť nedali. Spoznal som, čo je hitparáda Eso. Ale Martin tvrdil, že sme boli lepšie zásobovaní v Čechách.
Martin, kde ste vyrastali vy?
MK: So mnou je to komplikované, narodil som sa v Martine, žil som krátko tam, v Krtíši, Trenčíne a najdlhšie v Púchove. Ale doma sa cítim na chalupe v Nízkych Tatrách.
Vieme, v čom sa nezhodnete, raz ste však vyhlásili, že nikdy nechcete robiť politické divadlo. Platí to?
MK: Do istej miery. Politické je v podstate každé divadlo, pretože hovorí o spoločnosti. Ale robiť priame politické divadlo, v zmysle, že by sme rozprávali, čo je a čo nie je dobré, to podľa mňa divadlu nesvedčí. Vždy som si myslel, že divadlo nie je žiadny edukatívny proces. Podobne ako si nemyslím, že bábkové divadlo by malo deti k čomukoľvek vychovávať, lebo to nie je výchovný organizmus, tak divadlo by nemalo vychovávať spoločnosť. Aj z politiky môže vzniknúť román, veď aj predstavenie Dopisy Olze, ktoré sme režírovali, sa zaoberá politikou, ale ide viac o drámu. Umenie by však k spoločnosti malo prehovárať hlavne tým, že rozvíja empatiu. Keď bude spoločnosť empatickejšia, teda keď vidím, že niekto sa nejako inak zachová a niečo inak vníma, ale rozumiem mu, tak je to dobré. Ale nie, že urobíme bábku opitého Andreja Danka, to nie je dobré divadlo.
Na Slovensku teraz vzniká veľa politických filmov – Sviňa, Amnestie, predtým Únos a podobne. Išli by ste na také filmy do kina, je vám to blízke?
LT: Je dôležité, aby spoločnosť debatovala o politických problémoch. Je to jeden z možných prejavov, možno ako divák sa na niečo podobné pôjdem pozrieť, ale ak sa o niečo chcem podeliť s divákmi ako umelec, tak riešim trochu iné veci – svoj osobný priestor, vnútorný svet. Nechcem sa deliť o to, akú stranu som šiel voliť. Na druhej strane asi nie náhodou tieto filmy vznikajú, ľudia majú potrebu o tom hovoriť. Asi až po čase uvidíme, či bol politický film symptómom doby, alebo to bola slepá ulička zaujímavá deň či dva.
MK: Aj politické divadlo môže byť správne, living theatre bolo veľmi inšpiratívne. Ale otázne je, kedy sa z toho stáva umenie. Môže byť veľa filmov o politike, ale potom príde film Marka Škopa Nech je svetlo, ktorý je vlastne veľmi politický, ale obsahuje krehkosť človeka – a zrazu to dáva veľký zmysel. Ide skôr o to, že my s Lukášom sa nechceme prvoplánovo vyjadrovať: toto je správne a toto nie. Ale krása divadla je v tom, že je slobodné a môže byť čokoľvek.
Ako dlho spolu vydržíte? Akú šancu si ako dvojica dávate? Máte niekedy aj individuálne plány?
MK: Každý deň sa môže niečo zmeniť, ale pokiaľ je tam dôvera a cítime, že sa máme čím inšpirovať… Je to aj pohodlné, keď sme na veci dvaja a môžeme prísť spolu pred pána Hubu, pani Vášáryovú či pána Horvátha. Keby prišiel jeden, je takto maličký, a keď sme dvaja – sme dvaja maličkí spolu, ale podržíme sa. Zatiaľ sme si stále vedomí toho, že Lukáš vie niečo, čo ja neviem, a ja zasa robím veci, do ktorých sa nechce Lukášovi. Nemáme spoločné ambície, napríklad text – na ten je Lukáš. A on zasa nemá ambíciu robiť choreografiu. Nekrížia sa nám ambície, ale dopĺňame sa. Takže pravdepodobnosť rozdelenia je teraz malá.
Robíte činohru, balet aj operu. Práve opera vás vraj ako žáner prekvapila najviac – prečo?
MK: Lukáš chcel robiť operu, ja som k nej predtým neinklinoval. Bol to veľký zážitok, pretože okolo opery je veľa klišé. Napríklad, že operný spevák nevie hrať. Človek, ktorý začne robiť operu, si teda povie: tak operného speváka nechám stáť na forbíne a urobíme obraz. A potom zistíte, že mnohí zo spevákov sú fantastickí herci a majú zmysel pre humor. Zažil som aj veľa hercov, ktorí si myslia, že len budú stáť a rozprávať text. U operných spevákov musí byť pohyb a herectvo trochu iné, lebo inak dýchajú a treba rešpektovať každú notičku aj pomlčku, ale mnohí sú veľmi talentovaní.
Lukáš, a vás čím lákala opera?
LT: Ja som divadlo spoznal cez operu, lebo ako malý som spieval v zbore Národného divadla, cestovali sme aj rôzne po Európe. Pre mňa opera bola najprirodzenejším prostredím, vyznal som sa v ňom oveľa viac ako v zložitej činohre. Opera je v niečom ťažká a v inom jednoduchá, lebo hudobný skladateľ už za vás temporytmus inscenácie vystaval. Ale niekde máte pocit, že by vám stačilo na situáciu päť sekúnd, ale hudba trvá osem minút a vy musíte niečo vymyslieť. Ale nakoniec, či už činohra, alebo opera, všetko je to divadlo, len používa iné prostriedky. Vždy spôsobujeme rozruch naším miešaním žánrov. Aj z baletu treba urobiť viac ako len krásnu choreografiu, musí to byť divadlo. My máme vtipnú povesť: v opere o nás hovoria, že to sú tí činoherní režiséri, v činohre sme zasa alternatívci, ale to je výhodné, vždy sa môžeme diviť tomu klišé a pýtať sa, prečo to tak musí byť. Často potom vytrhneme ľudí zo stereotypu. Aj diváci na opere Don Giovanni potom zistia, že sa môžu nahlas zasmiať, že to nie je zakázané, veď je to len divadlo.
MK: A ešte z toho pramení jedna vec: Človek napríklad zistí, že potrebuje choreografa alebo akrobata, a my ho môžeme zavolať. Aj s „baleťákmi“ bratmi Bubeníčkovcami sme sa bavili, že prizveme herca a už tam bol Csongor Kassai. Tu v Divadelnom románe sme zistili, že by sme potrebovali naspievať Mozartovu Lacrimosu, tak sme zavolali našej kamarátke Lade Bočkovej a ona nám to rada naspievala. LT: Niekedy v Prahe zoznamujeme hercov činohry s členmi baletu, lebo sa s nimi poznáme.
Čo čítate?
MK: Na čítanie potrebujem pokoj. Nebaví ma čítať si len tak, ale čítam si zložitejšie tituly, na ktoré sa treba sústrediť, nie len prečítať si niečo za pár minút v električke. Inak som generácia, ktorá nestihla Harryho Pottera. Zistil som, že istá generácia tam má svoje ikony, tak ho dodatočne čítam, pretože mám pocit, že mi chýba v rozhľade. LT: V poľskom divadle napríklad potrebovali rodinný titul, tak mi napadlo, že urobíme niečo o detskej krížovej výprave. Keďže ide o Poľsko, zároveň to môže vypovedať o náboženskom fanatizme. Čítam preto veľa stredovekej literatúry. Za veľký zážitok považujem to, že Olga Tokarczuk dostala Nobelovu cenu za literatúru. Je to jedna z mojich najobľúbenejších autoriek a vďaka tomu, že sme niekoľkokrát pracovali v Poľsku a mám priateľa z Poľska, viem trochu aj po poľsky a viem čítať v origináli. Keď teraz Olga Tokarczuk dostala cenu, mal som pocit, akoby som ju dostal ja – lebo som ju objavil a všetkým ju vnucujem, aj Martinovi. Zdravím Olgu Tokarczuk, ktorá je rodáčka z Vroclavu, kde práve budeme pracovať. Keby som sa s ňou stretol, tak asi omdliem.
SKUTR
Režijný tandem SKUTR tvoria režiséri Martin Kukučka (nar. 1979 v Martine) a Lukáš Trpišovský (nar. 1979 v Prahe). Spolupracovať začali počas štúdia na DAMU u profesora Josefa Kroftu a profesora Miloslava Klímu. Už ich absolventské predstavenia vzbudili záujem kritiky a ohlasy divákov, takže hneď po skončení štúdia na DAMU ich prizval na spoluprácu riaditeľ Divadla Archa Ondřej Hrab. Inscenácie SKUTR-u sa predstavili na festivaloch v Srbsku, Poľsku, Litve, Taliansku, Nemecku, Rumunsku, na Slovensku, v Číne či v Južnej Kórei. Ich predstavenie Plačky na festivale Fringe v škótskom Edinburghu v roku 2008 bolo nominované na Total Theatre Award a s inscenáciou Joke Killers reprezentovali Česko na výstave Expo 2010 v Šanghaji. Autorské predstavenia SKUTR-u kombinujú tanec, pohyb, akrobaciu, bábky, projekcie, svetelný dizajn, text a zvuk. Duo režíruje na popredných českých scénach vrátane Národného divadla v Prahe a v zahraničí. V SND najnovšie uviedli Divadelný román v ich réžii.
