Režisér Rastislav Ballek sa cez dramatizáciu románu britských autorov Roberta Ickea a Duncana Macmillana vyjadruje najmä k témam manipulácie jednotlivca vyššou mocou, hovorí o jeho malosti v konfrontácii so silou politického systému, potláčania subjektívneho úsudku a bezvýslednosti akejkoľvek vzbury. Teda pracuje so všetkým, s čím pracuje aj Orwellova predloha.
Autori divadelného prepisu však nie sú originálu verní v absolútnej miere. Ide im skôr o prenos esencie pôvodného diela, než o zachovanie kauzálnosti románu. Lenže nedramatickosť divadelnej transkripcie sa stala úskalím slovenského naštudovania.
K výstižnému javiskovému zobrazeniu davu beznázorovo spĺňajúceho príkazy vládnuceho režimu Ballekovi dopomáha najmä výtvarné riešenie. Juraj Poliak vytvoril scénu obkolesenú masívnym múrom, ktorý by z diaľky mohol pripomínať luxusné mramorové obklady. No v skutočnosti sú to ošúchané sivé betónové panely, ktoré homogénne zvierajú centrálny priestor javiska, až na priesmyky medzi nimi, ktorými herci prichádzajú na scénu.
Režisér Rastislav Ballek pracuje so všetkým, s čím pracuje predloha Georgea Orwella 1984.
Akoby museli zmeniť skupenstvo a „prejsť cez stenu“, aby sa dostali do epicentra choroby zvanej individualizmus, ktorá napadla Winstona Smitha. Na týchto nepríťažlivých masívnych kvádroch sú umiestnené písmená, ktoré v logickom poradí nedávajú žiaden význam. Ak však zmeníte ich následnosť, vyjde vám slovo Shakespeare – autor, ktorého vláda Veľkého brata spolu s desiatkami iných zavrhla. Veď jednou z ústredných tém textu i réžie je aplikovanie nového jazyka – newspeaku, slúžiaceho na eliminovanie protirežimových myšlienok. Ten rozložil aj takú trvácnu hodnotu svetovej kultúry, akou bol anglický dramatik.
Jednotu bezpríznakovej ľudskej masy podporili aj kostýmy Kataríny Holkovej. Tá skupinu hercov obliekla do oranžových väzenských uniforiem, vyzliekanie ktorých je prísne zakázané. Povolené to majú iba predstavitelia moci (ale pre svoju agentskú činnosť sa ani oni neštítia na seba vziať oranžový overal, aby nenápadne splynuli s davom). Výtvarnej koncepcii výborne dopomáha aj videoprojekcia Mila Fabiana, ktorá po „zmiznutí“ postavy pred našimi očami vymazáva jeho osobu z dobových fotografií.
Režisér pracuje najmä s atmosférou cyklickosti. V mechanickom konaní sa životné a pracovné úkony davu opakujú, neprekáža, že nejaká postava „zmizla“, jej činnosť preberá bez mihnutia oka niekto iný. Lenže zámerná monotónnosť výstupov (či v štylizovanej polohe, alebo pri scénach, kde vyhráva psychologické nad mechanickým) má za následok neproduktívnu javiskovú jednotvárnosť.
S málokrvnosťou výstupov, ktorú neprehlušujú ani dramatické príbehové zvraty, sa podarilo bojovať hereckému súboru. Kolektív účinkujúcich podáva vyrovnaný výkon. V dave vyniká najmä trojica ústredných postáv, ktoré majú na rozdiel od ostatných viac ako len typologickú predurčenosť. Winston Smith Tomáša Mischuru je racionálnym mužom, pozorne sledujúcim deviácie okolia. Iba v jeho pozornom pohľade, ktorý vybočuje z uniformity ostatných, badáme, že nezadržateľne začína vybočovať z masy. Marek Geišberg ako O'Brien je na rozdiel od emočného Mischurovho Winstona v každej situácii sebavedomým pragmatickým stoikom. Júlia Jany Kovalčíkovej nie je len upätá straníčka a v civilnom živote eruptívna ženská bytosť stvorená pre lásku. Herečka dokáže v ustriehnutých senzitívnych dávkach premiestiť oba tieto póly v jeden celok.
Inscenácia 1984 je v predvolebnom čase nepríjemne aktuálna. Ale pre znalca predlohy je to príliš nevzrušivá cesta k pointe príbehu i inscenácie.
