Som rada, keď môžem odísť od Gaby Dzuríkovej

Ohnivé kučeravé vlasy a hlas, ktorý pozná väčšina z nás. Vraj aj vtedy, keď má na hlave lyžiarsku prilbu a okuliare. O to viac si Gabriela Dzuríková vychutnáva, keď môže byť v spoločnosti inkognito. Kedy herečku nespoznali a v ktorom seriáli ju opäť uvidíme?

22.02.2020 06:00
Gabika Dzurikova Foto: ,
Gabriela Dzuríková
debata

V novom seriáli Bola raz jedna škola hráte podnikateľku Justínu. Aká je?

Je to svojrázna žena, pracovitá samoživiteľka. Má zavedenú, dobre fungujúcu mäsovýrobu, firmu na "párečky”, ktorá jej vynáša. Je na seba hrdá, veď ku všetkému, čo má, prišla vlastnými silami. Je finančne zabezpečená a má pocit, že vďaka peniazom vybaví všetko, aj zabezpečí dcére Lujze pohodlnejší život. Tým, že sponzoruje školu, povie riaditeľovi viac ako iní rodičia. <OT>Vaše doterajšie seriálové postavy boli veľmi rôznorodé. Ktorá vám bola najbližšia? <A>Nastúpila som do prvej série seriálov, hneď po revolúcii. Ordinácia v ružovej záhrade, Mafstory, Odsúdené, Kukučka, Chlapi neplačú. Nebolo ich veľa, ale bola to taká šnúra seriálov za sebou. Každú postavu som mala veľmi rada. Nezabudnuteľná pre mňa, a pre väčšinu divákov, je Pipina. Samozrejme, tiež Magorka z Odsúdených. Veľmi ma teší, že si tieto seriálové postavy ľudia pamätajú aj po rokoch.

V novom seriáli Televízie JOJ Bola raz
jedna... Foto: TV JOJ
Dzurikova serial V novom seriáli Televízie JOJ Bola raz jedna škola hrá podnikateľku Justínu.

Pomohla vám Pipina, Magorka alebo Cilka aj k úlohám v divadle?

Vôbec nie. V divadle hrám diametrálne odlišné postavy od tých v seriáli – kde hrám vtipné ženy alebo sexuálnu dračicu. Naopak, pre niektorých hercov je účinkovanie v seriáloch na škodu. Aj my starší herci si niekedy pri skúšaní navzájom zo seba uťahujeme a vravíme: Nehraj toho alebo tú zo seriálu. Seriálové postavy ubližujú divadelnému herectvu mladých študentov, sú doslova pokazení štúdiovým, rýchlym herectvom. Nemajú skúsenosť z divadla a ten moloch, rýchla továrenská výroba seriálov ich naučí zlozvykom. V divadle začnú hrať tak ako v telke – rýchlo, nerozmýšľajú. Je to však všetko otázka skúseností. Nikto nespadol z neba učený.

Keď porovnáte prvé porevolučné seriály s tými dnešnými – zlepšila sa ich kvalita?

Zlepšili sa, aj práca na nich. V seriáli Bola raz jedna škola sme sa až tak veľmi nenaháňali. Tento štýl nakrúcania mi veľmi vyhovoval. Keďže na pľaci boli aj deti, výroba sa nemohla uponáhľať.

Kedy vám zavoňalo divadlo?

Odmalička som chcela byť herečkou a speváčkou, moja sestra – dvojvaječná dvojička Alenka zase baletkou. Už v materskej škole som hrala zlú čarodejnicu. V kostýme, ktorý mi ušila mama. A na prázdninách u babky sme celé leto hrali divadlo. S rodičmi, ale aj so školou sme chodili často na činohru, balet aj na operu. Páčil sa mi balet Doktor Jajbolí aj opera Aida a Carmen. Neskôr, keď som bola trochu staršia, som bola unesená z predstavenia Mandragora. Až tak, že som si povedala, že vyskúšam herectvo.

Po VŠMU ste však boli rok na voľnej nohe, ostýchali ste sa podať si prihlášku do SND.

V tom čase sa v SND ukončili predstavenia, v ktorých som účinkovala od prvého ročníka VŠMU. Vo štvrtom ročníku som hrala už len vo dvoch a hovorila som si, že nemám právo prihlásiť sa na prvú divadelnú scénu. Do chvíle, kým mi Martin Huba nepovedal: Môžeš už konečne podať tú prihlášku?

Kto prvý raz ocenil vaše herectvo?

Ak nerátam mamu, tak to bolo ešte pred VŠMU. V rámci hudobno-dramatického krúžku sme chodili na rôzne súťaže a ja som vyhrala celoslovenské kolo v etudách. Robila som tam nejakú nezmyselnú vločku – vodu, ktorá menila skupenstvá. To dokáže len bláznivé dieťa, ktoré sa nehanbí. Gratulovali mi Ida Rapaičová aj Peter Bzdúch. Bola som z toho hotová.

Máte rada herecké výzvy – nové inscenačné a režijné postupy?

Vítam režiséra, s ktorým som nikdy predtým nerobila, ktorý má celkom iný spôsob práce, než na aký som zvyknutá. Vďaka ktorému vybočíme zo stereotypu – dva týždne čítačky, potom javisko, a potom tvorba postavy, viac-menej v mojej produkcii. Som veľmi rada, keď môžem odísť od Gaby Dzuríkovej niekam celkom inde.

Kedy sa vám to stalo naposledy?

Myslím, že nielen ja, ale aj ostatní kolegovia mali tieto pocity pri predstavení Fyzici – hre švajčiarskeho dramatika Friedricha Dürrenmatta. Jeho režisérom bol Poliak Jan Klata. Práca s ním, rovnako ako so slovinským režisérom Diegom de Brea, bola úplne iná skúsenosť. Veď zahraj pravdivo a rob pritom grimasy a šokujúce výpady!

Vkomédii Fyzici ako hlavná sestra Marta... Foto: Radovan Dranga
Fyzici Lubos Kostelny Gabriela Dzurikova Vkomédii Fyzici ako hlavná sestra Marta Bollová, vedľa Ľuboš Kostelný.

Vzniká potom aj v súbore iná chémia, atmosféra?

Samozrejme! Skúšky Fyzikov sme začínali pohybovou prípravou. Všetci sme cvičili pilates, aj Emil Horváth. Bolo to zábavné.

Kto sú vaši priatelia? Sú to herci alebo aj ľudia z inej brandže?

Aj ľudia z brandže, a chvalabohu tiež takí, čo s divadlom nemajú nič spoločné. Niekedy nás zahriaknu: Môžete už konečne prestať rozprávať o divadle? No len čo sa vzdialia, v sekunde sme späť, v divadle. Každý herec sa potrebuje vyrozprávať z atmosféry, z toho, čo videl, čo prežíva, porovnáva si svoje zážitky a skúsenosti s druhými hercami. Veď nie nadarmo sa vtipkuje: Stretnú sa dve herečky a neohovárajú…

Ste veľmi výrazná herečka. Už sa vám stalo, že vás niekto nespoznal?

Samozrejme, koľkokrát! Je to veľmi dobrý pocit. Prvýkrát sa mi to stalo dokonca v ére Mafstory, Ordinácie, Odsúdených. V čase, keď ma ľudia spoznávali na svahu aj s prilbou a lyžiarskymi okuliarmi. Bez toho, že by som otvorila ústa. Ten človek ma nepoznal preto, že vôbec nepozeral televízor. Bolo to niečo úžasné. Je to dobrá skúsenosť, pretože nás hercov vráti na zem.

Oddeľujete prísne divadelný a nedivadelný svet alebo ste naučili svojich kamarátov chodiť do divadla?

Áno, začalo sa to pred rokmi. Z partie, kde chodím už roky cvičiť, som viaceré kamarátky pritiahla do divadla. Boli nadšené.

Ako Eurydika s Richardom Autnerom (Haimón) v... Foto: Ctibor Bachratý
Antigona - Richard Autner Haimon Gabriela Dzurikova Eurydika Ako Eurydika s Richardom Autnerom (Haimón) v tragédii Antigona.

Aký typ predstavenia majú diváci radi?

Na odľahčenie svojho ťažkého života chcú určite vidieť predstavenie, ktoré ich neubije viac ako doba, v ktorej žijeme, ako všetko, čo sa okolo nás deje. Nemusia to byť len komédie na prvú, úspech majú aj smutno-smiešne a vážnejšie tituly. Aj niektoré náročnejšie predstavenia majú význam. Diváci si v nich nájdu svoje boliestky, čo je vlastne princíp divadla. Prijať katarziu predstavenia na seba. V mnohom im to aj pomôže.

Cítili ste niekedy už pri skúšaní titulu, že nebude divácky úspešný?

Zvláštne sú tituly, v ktorých nenachádzame príbeh, poučenie, názor, posolstvo. Hry, pri ktorých cítime, že ich divák nebude chcieť, lebo ani my herci sme sa s nimi celkom nestotožnili. Možno to bola nešťastná konštelácia celého pracovného tímu. Povedzme si otvorene, ani v divadle nie je vždy nedeľa. Musím priznať, že sa to stalo, ale na prekvapenie nás hercov diváci mali toto predstavenie nakoniec radi. Niečo sa udialo. Fantóm divadla zaúradoval. Niečo sa zlomilo, aj v nás, a zafungovalo to. Sú však tituly, ktoré nefungovali vôbec, od začiatku do konca.

Čo potom s tým pocitom márnosti?

To je na tom najhoršie. Každé predstavenie, ktoré má derniéru krátko po premiére, bolí. Koľko energie do nacvičovania herci vložia! A potom sa predstavenie nehrá často a rýchlo sa stiahne z repertoára… Na druhej strane, načo trápiť hercov na javisku a divákov v hľadisku?

Viete čítať diváka, predvídať, ako bude reagovať?

Absolútne nie! Divák je taký nevyspytateľný… Nielen divadelný, ale aj televízny. Funguje to aj v živote. Naše správanie je nepredvídateľné. Jeden deň sa mi šaty v obchode páčia, a keď ich vidím v tom istom obchode na druhý deň, sú príšerné. Len preto, že som sa zle vyspala.

Shakespearovka Veselé paničky windsorské
a... Foto: Peter Chvostek
Vesele panicky windsorske - Gabriela Dzurikova Alice Fordova Branislav Bystriansky Falstaff Shakespearovka Veselé paničky windsorské a komediálny talent Gabriely v úlohe Alice Fordovej (s Branislavom Bystrianskym).

Máte ženskú divadelnú úlohu, ktorá je vašou výzvou?

<A>Nemám takú. Nemám vysnívanú úlohu. S mojím hlasom a vizuálom sa mi krásne princezné vyhýbali. Som rada, že aj menšie postavy, ktoré som v SND hrala, mali ohromný príbeh. Koľkokrát som bola vďačná za to, že nehrám hlavnú postavu… K stému výročiu SND pripravujeme hru Hriech/Její pastorkyňa. Jednoaktovky z pera Tajovského a Gabriely Preissovej sa spojili v jednom predstavení. Majú podobný príbeh, ale úplne iný postoj k nemanželskému dieťaťu. Jedna hovorí o tom, že aj s hanbou sa dá žiť, v druhej je nechcené dieťa veľký problém. Budeme to hrať paralelne, obe predstavenia sa stretnú na záver. Hrám peknú postavu – Boru, matku v Hriechu a mojím tragickým protipólom bude Danka Košická ako Kostelníčka.

Čo ste si mysleli o herečkách vo vašom veku, keď ste ešte netušili, že raz budete jednou z nich?

Keď som bola malá, obdivovala som ich. Zbierala som pohľadnice s podpismi, boli to bohyne. U nás doma visel podpis karty Sone Valentovej, Vladimíra Durdíka, Božidary Turzonovovej, Jozefa Adamoviča…

Strácajú herečky s prichádzajúcim stredným vekom príležitosti?

Buď sme mladé Aničky alebo babičky. Úlohy pre ženy v strednom veku sú v repertoári divadiel skutočne zriedkavé. Určite je viac hier pre našu generáciu, len sa dramaturgia musí viac posnažiť a pohľadať ich. Aj v divadle GUnaGU, v predstavení Poslední hrdinovia, budem hrať dôchodkyňu v Domove Babie leto. Vtipnú Barboru Hegedüšovú na vozíčku. Po tých ťažkých úlohách v SND si to užívam.

Na scéne GUnaGU s Viktorom Horjánom v novej hre... Foto: Archív GUnaGU
gunagu Na scéne GUnaGU s Viktorom Horjánom v novej hre Poslední hrdinovia.

Ako ste sa popasovali s celkom inou poetikou divadla GUnaGU?

Som šťastná, že v tomto divadle môžem hrať. Vyhovuje mi smutno-smiešna poetika Viliama Klimáčka. Nastúpila som do hry Herečky za Zuzku Šebovú, ktorá otehotnela. Hrám so Zuzkou Kronerovou, s Darinou Abrahámovou a Viktorom Horjánom. Je to krásne predstavenie, ktoré vzniklo podľa skutočných zážitkov Viktora, keď pomimo školy vyučoval herectvo. Chodili k nemu frustrované ženy a každá z nich mala svoj príbeh. Moja postava poisťovacej agentky prichádza na hodiny herectva preto, lebo sa chce pomstiť svojmu frajerovi – hudobníkovi, ktorý ju okašľal. Chce sa naučiť robiť stand up, aby mohla prísť na jeho svadbu a vynadať mu ako stand up komička.

Hráte aj v predstavení Viliama Klimáčka Horúce leto 68 s podtitulom Ako sme utekali.

Kedysi sme boli s Ferkom Kovárom s hrou Oleanna o sexuálnom harašmente profesora a jeho žiačky v Toronte. U Majky Breinerovej, v divadielku Čechov a Slovákov. Spoznala som tam úžasných ľudí, ktorí o niekoľko rokov neskôr poprosili Vila Klimáčka, aby o nich napísal hru. Keď som začala čítať scenár, spoznala som hlavné postavy. Kruh sa uzavrel, ešte teraz mám z toho zimomriavky. Na predstavenie chodia diváci, ktorí si pamätajú tú dobu, a je plné sĺz. A mladí ľudia boli zase prekvapení, čo všetko museli vtedy ľudia kvôli túžbe po slobode podstúpiť.

Nemáte rada uzatvorené priestory, pred chvíľou ste radšej šliapali po schodoch, akoby ste nastúpili do výťahu. Malé javisko vám problém nerobí?

Veď práve. Mám klaustrofóbiu. Urobím dva kroky a som na konci javiska. Prvé, čo som sa Viktora opýtala, bolo, kde je v tom divadle únikový východ…

Čo všetko sa dá na javisku, tentoraz veľkom, národnom, oklamať?

Veľa – osobné smútky, bolesti, aj fyzické. Herec príde na javisko a nie je mu nič. Občas sa to však nepodarí. Pred rokmi, deň pred premiérou Sekretárok, čo je predstavenie, v ktorom sa veľa spieva, sme boli na kačici. S veľkou chuťou som zjedla pečienku, na to som si dala ešte pražené mandle. Na druhý deň som bola zelená a prosila som kolegyne, že keď bude zle a ja budem musieť odbehnúť, nech to za mňa odspievajú. Väčšinu predstavenia som strávila na toalete, a keď sa po premiére išlo žúrovať, smutná som kolegyniam len kývala.

Gabriela Dzuríková

Narodila sa 18. marca 1973 v Košiciach. Po gymnáziu vyštudovala herectvo na VŠMU v Bratislave. Od skončenia VŠMU je členkou Činohry SND. V televízii začínala v pôvodnom televíznom seriáli o slovenských drotároch Ako divé husi. Vytvorila v ňom hlavnú ženskú postavu Johanu od dievčaťa až po ženu v zrelých rokoch. Televízni diváci si slovenskú herečku pamätajú zo seriálov Mafstory, kde hrala Pipinu, z Ordinácie v ružovej záhrade, kde predstavovala sestričku Majku. Účinkovala aj v seriáli Odsúdené, kde stvárnila Editu Beňovú (Magorku), v seriáli Chlapi neplačú si zahrala Cilku. V najnovšom seriáli TV JOJ Bola raz jedna škola bude hrať podnikateľku Justínu. Na pôde SND hrá herečka momentálne v niekoľkých predstaveniach – Pohreb alebo svadba – čo skôr?, Antigona, Ako sa Lomidrevo stal kráľom, Tak sa na mňa prilepila, Veselé paničky windsorské, Fyzici, Apartmán v Hoteli Bristol a Rodáci. V apríli bude mať na scéne SND premiéru v predstavení Hriech/Její pastorkyňa.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #SND #seriál #herečka #Gabriela Dzúriková #Bola raz jedna škola