Slovenské národné divadlo oslávi prvú storočnicu

, , 01.03.2020 11:00
SND Hana Melickova
Hana Meličková ako Salome v inscenácii hry Oscara Wilda v roku 1926. Autor:

Nie Hubička ako pred sto rokmi. Namiesto Smetanovej komickej opery Slovenské národné divadlo uvedie v nedeľu 1. marca pri príležitosti svojho okrúhleho výročia galavečer Tak sme my... "

Nič patetické. Pripomenieme ale kľúčové obdobia našej inštitúcie a chýbať nebude ani humor," povedal riaditeľ SND Peter Kováč. „Pripravujeme prekvapenie, takže prezradím len, že na javisku sa stretnú všetky tri umelecké súbory – činohra, opera i balet,“ doplnila dramaturgička Miriam Kičiňová.

Múry historickej budovy v nedeľu 1. marca rozžiari hodinu pred začiatkom slávnostného programu videomapping, aby pripomenul mená 9 300 ľudí, ktorí boli v priebehu storočia zamestnancami našej prvej divadelnej scény. Zvedavosť okoloidúcich vyprovokuje aj video busking. Tajomstvom pre všetkých, čo sa nedostanú do hľadiska, nezostane ani program. Jednotka RTVS ho odvysiela v nedeľu od 21.30.

Začiatok slovenského profesionálneho divadla

Koniec februára a začiatok marca 1920 bol pre Slovensko prelomový najmä z dvoch príčin: 29. februára sa v Československu k volebným urnám po prvý raz dostali ženy, a deň neskôr, 1. marca, bola operou Hubička od Bedřicha Smetanu slávnostne začatá činnosť Slovenského národného divadla. Operu uviedla Východočeská spoločnosť pod hlavičkou SND. Na čele divadla stál riaditeľ Východočeskej spoločnosti (Východočeského divadla) Bedřich Jeřábek.

O potrebe slovenského profesionálneho národného divadla sa začalo hovoriť už na oslavách 50. výročia položenia základného kameňa na stavbu pražského Národného divadla v máji 1918, na ktorých sa zúčastnila slovenská delegácia na čele s Pavlom Országhom Hviezdoslavom.

Zvláštnosťou nášho divadla bolo od počiatku najmä to, že nevznikalo z rozhodnutia dvora, ako kedysi napríklad vo Francúzsku alebo v Poľsku, ani nemalo romanticko-nacionalistický základ, ako to bolo v prípade Nemecka, nevzniklo ani ako výsledok dlhodobej osvietenej túžby ľudu po osvete. Vzniklo ako politické rozhodnutie, pretože Vavro Šrobár, minister pre správu Slovenska, si veľmi dobre uvedomoval, že bez divadelnej ustanovizne s národným dosahom nebude žiadny národ ani štát existovať.

Spolu s ním to dobre vedeli aj zakladatelia Družstva Slovenského národného divadla, ktoré sa spoločne s Družstvom Slovenskej filharmónie a Hudobnou školou pre Slovensko usilovali povýšiť hudobný a divadelný život na ideový základ dobre fungujúcej spoločnosti.

Paríž na Dunaji

Vznikom SND sa divadelný a hudobný život na Slovensku, samozrejme, nezačal. Ak sa malo národné divadlo stať národným aj v tom zmysle, že sa vypracuje na teleso rovnocenné s divadlami iných krajín a národnú kultúru začlení do medzinárodného kontextu a úrovne, bolo svojím spôsobom prirodzené, že vzniklo v Bratislave. Mnohojazyčné mesto s menšinou slovenského obyvateľstva síce myšlienku slovenského divadla veľmi nevítalo a nebolo ani slovenské publikum, ktoré by ho ocenilo, na druhej strane sa práve táto multikultúrnosť stala predpokladom, že slovenské divadlo sa nebude ďalej vyvíjať ako skanzen uzatvorený pred mestskou európskou kultúrou. Ako napísal umenovedec Ján Bakoš, Bratislava bola pre rozvíjajúcu sa slovenskú bohému niečím ako malým Parížom a svojou polohou na európskom veľtoku mohla slovenskej kultúre ponúknuť podstatne širšie obzory ako dovtedajšie neveľké národné centrum Turčiansky sv. Martin.

To si, pravdaže, nemyslel každý: za Martin ako hlavné politické a kultúrne centrum horlilo viacero intelektuálov – aj preto, že Bratislavu si ako akési cudzorodé mesto kedysi v centre, teraz na periférii nového štátu nechcelo priveľa Slovákov obľúbiť. Preto ak slovenské inštitúcie vrátane národného divadla vznikali „proti“ pretlaku maďarských a nemeckých, vznikali aj „vďaka“ nim: divadelné a hudobné tradície mesta, kde pôsobili napr. Max Reinhardt, Bruno Walter, Franz Liszt, Alexander Albrecht alebo Béla Bartók boli základom, na ktorom sa aj slovenská kultúra mohla oslobodiť z odvekého diktátu krpcov a získať aj mestskú európsku úroveň.

Po uvedení Hubičky slávnostne otvorila Slovenské národné divadlo hneď na druhý deň aj dráma Maryša od bratov Aloisa a Viléma Mrštíkovcov. Dnes historická budova SND, postavená podľa plánov viedenských architektov Hermanna Helmera a Ferdinanda Fellnera, bola vtedy Mestským divadlom, v ktorom sa striedali nemecké a maďarské predstavenia. K nápisom „Stadttheater“ a „Városi színház“ teraz pribudol ďalší: „Mestské divadlo“. Budova bola však v čase uvedenia Smetanovej opery stále len prenajatá.

Šaľapin v Bratislave

Slávny český skladateľ Oskar Nedbal, ktorý sa riaditeľom SND stal v roku 1923, bol doma na všetkých hudobných scénach. Po rozpade monarchie však bol v Prahe vyvrhnutý ako kozmopolitný, pre milovanú Viedeň sa stal „Čechom“ a bratislavské pomery preňho boli primalé. Ale Slovensko mu vďačí za veľa: usiloval sa uvádzať svetový repertoár a len vďaka nemu v Bratislave hosťovali umelci ako Fiodor Šaľapin či Ema Destinnová.

Tvorilo sa v provizórnych pomeroch, profesionálni herci pracovali v neprofesionálnych pomeroch, divadlo nebolo štátne a nemalo peniaze ani na kostýmy, slovenské obecenstvo na predstavenia nechodilo, divadelné hry sa prekladali narýchlo. Klasické diela Jána Palárika, Jána Chalupku, Jonáša Záborského už málokoho zaujímali. Postupne začal pre SND písať Ivan Stodola a jeho hry Čaj u pána senátora či Bačova žena boli uvedené v roku 1928 a vystupovali v nich okrem iných Oľga Borodáčová a Janko Borodáč, ktorý sa stal aj profesionálnym režisérom. Pribúdali klasické divadelné hry od Shakespeara, Moliera či Ibsena. V svetoznámej maďarskej klasike Tragédia človeka od Imreho Madácha sa predstavila Hana Meličková. Ešte väčší problém ako nedostatok financií, repertoáru či kostýmov však predstavoval fakt, že na náročný repertoár slovenské publikum nechodilo. To všetko sme sa učili, a stále sa učíme, už sto rokov.

Gérard Philipe ako Cid, keď s parížskym...
Gérard Philipe ako Cid, keď s parížskym Théâtre national populaire hosťoval v Bratislave. Autor: GEJZA PODHORSKÝ

A čo Gérard Philipe?

Slávny francúzsky herec Gérard Philipe sa v roku 1955 ubytoval v hoteli Carlton – mal odtiaľ len na skok do divadla, v ktorom s parížskym Théâtre national populaire hral v divadelnej hre Pierra Corneilla Cid. V polovici 50. rokov nastal politický odmäk aj v divadle a opäť malo prísť dlhšie obdobie napredovania aj medzinárodných kontaktov. Aj Philipova návšteva bola toho dôkazom. Voči mnohým osobnostiam, ktorým vďačíme za to, že naše národné divadlo úspešne prežilo sto rokov a ktorí ho začlenili do veľkého svetového diania, bola politika a spoločnosť priveľmi nevďačná. Počas vojny a mnohokrát aj po vojne pri všetkých dejinných zmenách. Divadlo sa stalo akýmsi barometrom našej životaschopnosti: rovnako ako my je stále tu, hoci to nie je vždy ľahké.

Maryša po sto rokoch

Chce pre ňu „len to najlepšie“. Ona sa podvolí iba preto, „aby sa nepovedalo“. Mladá hrdinka drámy Maryša, čo v zúfalstve otrávi manžela – staršieho bohatého vdovca, ktorého si musela vziať. Najznámejšie dielo bratov Mrštíkovcov uviedlo naše Národné divadlo už druhý deň po otvorení. „Keďže túto hru momentálne nemáme v repertoári, oslovili sme kolegov z Prahy,“ spomenul Peter Kováč.

Novú intepretáciu českej klasiky Maryša s...
Novú intepretáciu českej klasiky Maryša s Pavlou Beretovou v hlavnej úlohe uvedie v SND Národné divadlo Praha. Autor: ND/Martin Špelda

„Možno je príbeh o Maryši viac bojom o osobnú slobodu a zrkadlom despotických predstáv o tom, čo by malo naše okolie správne robiť,“ povedal režisér Jan Mikulášek. Inscenáciu plnú napätia, ktorá oslovuje otvoreného a hĺbavého diváka, naštudoval v pražskom Národnom divadle. Netradične dnes večer ju – ako pripomienku svojich začiatkov – predstaví Slovenské národné divadlo.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#100 rokov SND
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku