V Divadle Andreja Bagara ste naštudovali v réžii Mariána Pecka zaujímavú hru Banalita lásky. Kto by si pomyslel, že aj ju postihne karanténa! Koľko predstavení ste odohrali?
Ani nie desať! Premiéra hry izraelskej autorky Savyon Liebrechtovej (v preklade Jany Juráňovej) Banalita lásky bola u nás v divadle koncom novembra, ale, žiaľ, tento rok už veľa príležitostí nemala. Bola to pre mňa veľmi zaujímavá práca, síce náročná, ale obohacujúca. Iste aj pre divákov.
Ide o neobyčajnú „filozofickú“ lásku medzi Martinom Heideggerom a Hannah Arendtovou. Poznali ste ich príbeh?
Nie, musela som si veľa načítať a aj samotný text hry, keďže je o dvoch významných osobnostiach filozofie a politológie, bol pre mňa nesmierne náročný. Denne som mu venovala, okrem skúšok, najmenej dve hodiny, a to po celých osem týždňov skúšania.
Foto: Collavino
Máte pocit, že to vyšlo nazmar?
Také niečo nemôže vyjsť nazmar. Práca celého tvorivého kolektívu určite nebola márna, inscenácia sa podarila. Máme za sebou skoro desať repríz a už tie potvrdili, že hra zapôsobila.
Autorka Savyon Liebrechtová rozobrala v hre z roku 2009 vzťah filozofa Martina Heideggera a jeho mladej židovskej študentky, budúcej významnej politickej analytičky. Na čom vystavala drámu? Sústredila sa na ich city, či na ich intelekt?
Znalcom modernej filozofie sa môže táto hra zdať trochu zjednodušenou analýzou nesmierne komplikovaného vzťahu. Ale je to len zdanlivé, hra veľa hovorí: profesor Heidegger bol charizmatický človek, študenti ho uznávali, Hannah patrila k jeho najšikovnejším študentkám a tiež ho veľmi obdivovala. Písal sa rok 1925, keď sa začali obdivovať, boli jeden druhým uchvátení.
Zvláštne, že im to vydržalo celý život napriek tomu, že ich osud rozdelil. Ako to?
Vzťah vznikol napriek tomu, že Heidegger bol ženatý a Hannah bola jeho študentkou. Samozrejme, neskôr, v roku 1933, keď známy filozof vstúpil do Hitlerovej strany, sa ich kontakt na mnohé roky prerušil. Heidegger sa dal k nacistom vo viere, že len takto sa mu podarí uskutočniť reformy potrebné v školstve.
Hannah musela ako Židovka opustiť Nemecko, v Amerike sa stala uznávanou politologičkou, žila si svoj život. Neprestala ho milovať?
Aj po rokoch, keď Heidegger nemohol prednášať, lebo bol obvinený zo spolupráce s Hitlerom, sa mu snažila Hannah pomôcť. Získavala pre neho peniaze cez jeho publikáciu Bytie a čas, ktorá aj dnes patrí k skvostom modernej filozofie. Hannah Arendtová stále veľmi oceňovala jeho schopnosti, myslenie. Uznávala najmä jeho teóriu autentickosti. (Na Youtube sú na túto tému skvelé prednášky profesorky Anny Hogenovej, odporúčam ich každému, kto chce pochopiť genialitu Martina Heideggera.) Skrátka, celý život, aj napriek tomu, že mali iných životných partnerov, vzťah trval, a to najmä formou listov. Po ich smrti boli listy publikované. Hlavne vďaka Hannah Arendtovej, ktorá si listy – na rozdiel od neho – odkladala.
Vy hráte Hannah Arendtovú v staršom veku. V mladosti sa táto drzá študentka stretávala so svojím profesorom na chate, bavilo ju nielen zbližovať sa, ale aj provokovať. Ako sa k svojej láske stavia Hannah v zrelom veku?
Myslím, že na začiatku vzťahu prevládal u nej obdiv k umu profesora, k jeho vzdelaniu, ale neskôr, keď nastali problémy s jeho manželkou, vzťah nabral iný rozmer. Mladú Hannah hrá v našom predstavení veľmi talentovaná mladá herečka Nikolett Dékányová. Ja stvárňujem Hannah v zrelom veku a tesne na konci života. V tom čase rekapituluje celý tento vzťah, jeho plusy a mínusy. Veľmi otvorene hovorí nielen o šťastí, ale aj o bolesti a smútku, o sklamaní, ktoré jej Martin Heidegger spôsobil, a to najmä svojím trojmesačným pôsobením v Hitlerovej strane, za ktoré sa, mimochodom, nikdy neospravedlnil. Pozoruhodné je, že aj napriek týmto negatívam mu Hannah verejne vyjadrovala podporu a obdiv. Zastávala sa ho pred kritikmi a tvrdila, že Heideggera pre jeho výnimočnú schopnosť myslieť nemožno s nikým porovnávať. Hovorila o ňom ako o jednom z najväčších predstaviteľov modernej filozofie.
V ktorej fáze vývoja príbehu je vám táto žena najbližšia? Čo vám je na postave sympatické?
Je mi blízka triezvosť uvažovania Hannah Arendtovej. Jej racionalita, originalita, nekonvenčnosť. A najmä jej vzdelanosť a inteligencia. Myslím si, že to bola silná, vzdelaná žena. A tiež bola veľmi obľúbenou profesorkou medzi študentmi.
Aj vy ste mali zaujímavých profesorov na vysokej škole. Napríklad Karola Zachara, Viliama Záborského. Obdivovali ste niekedy nejakého svojho učiteľa? Prípadne – boli ste študentsky zaľúbená?
Mala som skvelých profesorov. K. L. Zachara, Viliama Záborského a skvelý pedagóg bol aj Dušan Jamrich. Myslím si, že osobnosť učiteľa, ktorý formuje mladú osobnosť, je nesmierne dôležitá. Dôležité sú jeho vedomosti, rozhľad, ale aj jeho ľudská hodnota. Aj v tomto smere som mala, myslím, šťastie. Čo sa ale týka podobnosti so vzťahom Hannah a Martina, tak také niečo som nezažila. Možno z úcty k veku mojich pedagógov, ale musím povedať, že pán profesor Zachar veľmi ovplyvnil moje videnie sveta, vnímanie divadla a mňa v ňom.
V čom to spočívalo?
Naučil ma chodiť s otvorenými očami, všímať si krásu, oddeliť veci podstatné od nepodstatných, uvedomovať si potrebu umenia, potrebu duchovna a nepripisovať až takú váhu svetu materiálnemu. Aj po jeho smrti na neho s láskou spomínam a myslím si, že by sa za mňa nemusel hanbiť, či už v divadle, alebo v živote.
Foto: Ľuboš Kotlár
Nezlomila vás ani karanténa. Ako sa herci udržiavajú v kondícii, aby nevypadli z formy? Vaše divadlo vyšlo v ústrety divákom – malo to efekt?
Po premiére Banality lásky som naskúšala ešte jednu, podľa mňa skvelú inscenáciu. Je to hra Anny Saavedra na motívy Lorcovej drámy Dom Bernardy Alby v réžii Mariána Amslera. Naše divadlo oslavuje túto sezónu 70. výročie svojho vzniku a Dom Bernardy Alby v réžii Jozefa Bednárika bola kedysi naozaj slávna inscenácia! Aj takouto formou sa teda vraciame a pripomíname úspechy. Je to po štyridsiatich rokoch opäť tento Lorca. Nie je ale rekonštrukcia inscenácie, ale nový prepis hry, ktorý pripravila česká autorka Anna Saavedra. Opäť to bola skvelá spolupráca so skvelým tímom tvorcov. A mali sme šťastie v nešťastí, že sme inscenáciu stihli uviesť 6. a 7. marca. Deviateho marca sme začali skúšať inscenáciu Jane Austenovej Láska slečny Elliotovej s mojím obľúbeným režisérom Ľubomírom Vajdičkom, no na druhý deň boli divadlá uzavreté. Prišla súčasná koronakríza a prestali sme hrať.
Chýba vám divadlo? Robíte niečo náhradné?
Nikto z nás nepredpokladal, že to bude trvať tak dlho a zo začiatku sme čítali on-line rozprávky pre deti, divadlo v pondelok prinášalo záznamy našich inscenácií, aby diváci nestratili s nami kontakt. Iste to má efekt, aj keď si myslím, že divadlo naživo, emočný zážitok tu a teraz sa nikdy nedá preniesť on-line na diváka. Nikdy to nie je také, ako v divadle. Ja som akčný typ, a áno, priznávam, chýba mi práca a ľudia. Zároveň si však uvedomujem nevyhnutnosť krokov vlády a poctivo rešpektujem nariadenia.
Čím sa zaoberáte?
Viac čítam, počúvam hudbu, pozerám videá, filmy, na ktoré bežne nemám čas a keďže je, našťastie, jar, chodím s otvorenými očami a srdcom do prírody a vnímam krásu navôkol. Jar je naozaj prenádherná a možno teraz práve mám vzácnu možnosť si to ešte hlbšie uvedomovať ako doteraz. Vírus otvoril srdcia dokorán.
Aj viac uvažujete? Inšpirovali vás Heidegger a Arendtová k nejakým myšlienkam o našom živote?
Po tom, čo som si prečítala jeho teóriu autentickosti, premýšľala som o nej. Autentický človek vidí za obzor a snaží sa dopátrať podstaty veci, nie je povrchný, veci duchovné sú mu bližšie ako materiálne atď. To je veľmi jednoducho povedané, ale podstatu to obsahuje. Pospytovala som si v tomto duchu svoje vnútro a zistila som, že mi je to blízke. Aj ja sa snažím tak správať, hoci si to ani neuvedomujem. Žijeme v prebulvarizovanej krajine, kde sa známkuje outfit, vyčísľujú sa ceny kabeliek, hodiniek, handier, ale nikto neskúma obsah hlavy a srdca jednotlivých ľudí. A tak sú často na obálkach, a na očiach verejnosti, ľudia "neautentickí“, ktorých užitočnosť je pre spoločnosť otázna.
Foto: Ctibor Bachratý
Vaše divadlo má sedemdesiat, ale aj vy máte tento rok jubileum. Ste len o desať rokov mladšia. Nad čím uvažujete v týchto súvislostiach?
Jubilejný rok mi priniesol poznanie, že život strašne rýchlo letí. Kedysi bol pre mňa človek v mojom veku starý, ale ja si tak vôbec nepripadám. V jednej hre som mala v texte, že „Som na vrchole a teda mám najlepší výhľad. Som už dosť stará, aby som bola aspoň trochu múdra, ale v žiadnom prípade to neznamená koniec!“ Tú skúsenosť a múdrosť by som nemenila za mladosť – pochabosť. Páči sa mi v tomto veku žiť, uvažovať, sledovať svet a čerpať z prežitého. To nažité mi často automaticky vyskočí zo srdca a duše a pomáha zvládať situácie s rozvahou a rozumom. Som emotívny človek, navyše optimista. Napriek rôznym skúsenostiam verím v dobro, lásku, láskavosť. Verím v zdravý sedliacky rozum. Mala som tiež šťastie na ľudí, ktorých som stretla, na prácu, rodinu, priateľov. Vážim si to.
Narodili ste sa v Košiciach, do Nitry vás povolalo samo divadlo. Neľutujete? Čo je v Nitre jedinečné? Čo nie je nikde inde?
Moje rodné mesto Košice bude navždy v mojom srdci. Žijú mi tam ešte rodičia. Ocko má 92 rokov, maminka 86. Pri každej návšteve si uvedomujem, akú cestu ku kráse mesto prešlo. V centre je park, fontána, nádherná história! V Košiciach žije veľa skvelých ľudí, s ktorými sa pri mojich návštevách stretávam. Je to naozaj európske mesto, kde to vrie vo dne aj v noci. Nitra je mojou druhou srdcovkou. Žijem tu od roku 1983. Prišla som do Nitry kvôli skvelému divadlu. Nikdy nezabudnem na báječné prijatie, na kolegov, z ktorých sú mnohí už v nebi, ale v mojom srdci žijú stále a ja na nich spomínam s veľkou láskou. Množstvo krásnych rolí a významných predstavení ma denno-denne utvrdzuje v tom, že moje rozhodnutie venovať sa po VŠMU divadlu bolo správne. A nikdy, naozaj nikdy som tento krok neoľutovala. Nikdy som kvôli chorobe nezrušila predstavenie, nikdy som nezmeškala skúšku a vždy som bola do práce ako drak. Na to som aj patrične pyšná. Divadlo v Nitre patrí na Slovensku k tým najzaujímavejším. Všade žijú ľudia, ktorí túžia po kultúre, emóciách, zážitkoch, nielen v Bratislave by teda táto ponuka mala byť kvalitná.
Foto: Collavino
Pomáha vám rodina? Vaša dcéra Katka, známa ako Katarzia, sa stala speváčkou. Beriete ju ako kolegyňu?
Moja rodina, manžel a dcéra, sú ďalším dôvodom mojej hrdosti. Pri náročnom povolaní "vydržať“ s niekým 36 rokov je zázrak. A je zázrak stretnúť človeka, ktorý dokáže byť vyše polovicu večerov roka doma sám s dcérou, kým som v práci. Deliť sa o dobré aj zlé je už dnes vzácnosť. A keďže výchova sa nikde nevyučuje, je radosť mať dieťa, ktoré dokáže stáť na vlastných nohách a ktoré si našlo vlastnú cestu. Cestu ťažkú, ale krásnu – hudbu. Dcéra má dobré srdce, snahu pomáhať druhým a zachraňovať celý svet. To je asi môj najväčší úspech. Máme s Katkou jednu spoločnú pieseň z jej začiatkov. Volá sa Mama a tak trochu vypovedá o našom vzťahu. Katka žije v Prahe. S manželom sme jej veľkými fanúšikmi, lebo hudbu a texty si skladá sama. Navyše si robí aj produkciu, čo je náročné. Som naozaj pyšná, že dokáže stáť na vlastných nohách, už bez našej pomoci.
Ide vám už kríza na nervy?
Krízu zvládam so zdvihnutou hlavou. Mám aj smútky, ale ďalšie dni sa už budím do akčného módu. Nemôžem robiť svoju prácu, nestretávam ľudí, ktorí sú ako moja druhá rodina. Nie je to jednoduché, ale uvedomujem si nutnosť opatrení, správam sa zodpovedne k sebe aj k druhým, snažím sa byť aj v tejto situácii užitočná. Je to situácia, ktorá možno každého núti trocha prehodnotiť priority, vzťahy, ciele. Je to doba, ktorá potvrdila aj správnosť niekoľkých mojich snažení. Mala by nás priviesť k väčšej zodpovednosti, k zlepšeniu vzťahov a životného prostredia. Možno nás táto doba presvedčí, že k životu netreba toľko vecí, ale viac citu.
Eva Pavlíková
Narodila sa 17. septembra 1960 v Košiciach. Absolvovala prírodovedné gymnázium a štúdium herectva u profesorov Karola Zachara a Viliama Záborského na VŠMU v Bratislave. Prvé divadelné skúsenosti získala v košickom Malom divadelnom štúdiu, v roku 1983 nastúpila do hereckého súboru DAB v Nitre, kde stvárnila niekoľko desiatok divadelných rolí. Okrem iného pravidelne spolupracovala s režisérom Jozefom Bednárikom, predstavenia, v ktorých hrala, presiahli hranice regiónu a stala sa všeobecne známou a uznávanou herečkou. Hosťovala aj v iných divadlách – napríklad v Divadle Aréna, na Novej scéne, účinkovala v televíznych projektoch. V roku 1997 získala Cenu literárneho fondu za postavu Plánky v rovnomennej inscenácii, s ktorou DAB hosťovalo aj v Bratislave a Pavlíková bola nezabudnuteľná. Bodovala aj v divadelných Doskách a oceňovaná bola aj za filmovú a rozhlasovú tvorbu. Diváci ju mohli vidieť napríklad vo filmoch Stretnutie pod starou píniou, Noc pred Kračúnom, Tábor padlých žien a Ako divé husi. Hrala aj v televíznych seriáloch (napríklad Alžbetin dvor, Ordinácia v ružovej záhrade, Búrlivé víno). Žije v Nitre, jej dcérou je speváčka a hudobníčka Katarzia.
