Zakladajúcim riaditeľom a človekom, ktorý divadlo budoval od základov nielen personálne, bol Ján Borodáč, jedna z najvýraznejších osobností slovenskej divadelnej histórie. „Druhý deň poobzerali sme si divadlo. Jediný výraz, ktorý je správny: vydrancované do základov. Len niekoľko žiaroviek ostalo vo veľkom lustri, inde nič. Všetky kulisy odviezli do Miškovca,“ spomína na prvé dni po príchode do Košíc v auguste 1945 Borodáč, ktorý aj v medzivojnovom období ako herec, režisér a umelecký šéf činohry SND, pravidelne hosťoval v košickom divadle. Základom vznikajúcich súborov sa stali niekoľkí dovtedajší profesionálni umelci zo Slovenského divadla v Prešove, ale aj bratislavského Slovenského národného divadla (SND), priebežne doplňovaní činohernými ochotníkmi a spevákmi hudobníkmi z amatérskeho a školského prostredia.
Ako svoju prvú premiéru uviedlo novovzniknuté divadlo 15. septembra 1945 hru Ivana Stodolu Marína Havranová v réžii vtedajšieho šéfa činohry Andreja Chmelka. „Prišiel deň, vlastne večer pätnásteho septembra. Je sobota, ráno ešte posledná generálka, popoludní krátky odpočinok, a poďme odkliať tú košickú Táliu! Tréma, slávnostný prejav má povereník Laco Novomeský. Nepochybujem, že sa toto divadlo otvára už definitívne, navždy a nezdarené pokusy z predmníchovskej republiky sa nezopakujú!“ spomínal na prvú premiéru Chmelko, ktorý sa po odchode Jána Borodáča z Košíc v roku 1953 stal druhým riaditeľom divadla.
Foto: Joseph Marčinský
Ako píšu Šutaj a Heldáková, na výborne zvládnuté predstavenie sa pozrel aj Andrej Bagar, ktorý sa vtedy presvedčil o finančných a materiálnych problémoch, ktoré VND aj napriek veľkému a rýchlemu rozletu zažívalo, keď sa za dva mesiace rozšírilo zo 4-členného súboru na 90-členný. „Divadlu chýbalo drevo, uhlie, ale aj byty pre členov divadla. Bagar musel podľa informácií z tlače prespať v kancelárii divadla na stoličke a aj riaditeľ VND Borodáč sa vo svojom byte podelil o miesto s inými uchádzačmi o byt. Finančné ťažkosti pretrvávali aj naďalej. Peňažný balíček na rok 1946 pre celé slovenské divadelníctvo bol 24 mil. korún a z rozhovoru s Jankom Borodáčom zo 17. apríla 1946 je zrejmé, že sa financie prerozdeľovali nerovnomerne. Z troch štátnych divadiel bratislavské divadlo dostalo 16 miliónov, košické 6 mil. korún a zvyšné 2 milióny putovali do Martina. Platy košického divadelného personálu boli na začiatku 2000 Kčs. Aj napriek finančným, personálnym a materiálnym problémom sa podarilo rozbehnúť všetky tri časti košického divadla. Košice tak v roku získali 1945 fungujúce divadlo, ako jednu z najdôležitejších kultúrno-osvetových inštitúcií košickej spoločnosti. Počas prvej divadelnej sezóny divadlo odohralo 227 predstavení,“ uvádzajú Šutaj a Heldáková.
Prvou premiérou operného súboru bola 6. októbra 1945 opereta Oskara Nedbala Poľská krv v réžii Vladimíra Vránu a hudobnom naštudovaní Radovana Fest-Spišiaka a prvou operou bola 1. decembra 1945 La Traviata Giuseppe Verdiho v réžii Alberta V. Pagáča a hudobnom naštudovaní Radovana Fest-Spišiaka. Balet mal svoju prvú premiéru v roku 1947, kedy v réžii Stanislava Remara uviedol balety Sylfidy, Morská Panna a Polovecké tance. Počas sedemdesiatich piatich sezón uviedlo Štátne divadlo Košice 987 premiér rôznych divadelných žánrov, z toho opera 311, činohra 552, vrátane viacerých muzikálových titulov a balet 124 premiér.
Východoslovenské národné divadlo so sídlom v Košiciach vzniklo necelé dva mesiace po oficiálnom skončení druhej svetovej nariadením Slovenskej národnej rady z 3. júla 1945. V rokoch 1946 – 1955 nieslo názov Národné divadlo v Košiciach a od roku 1955 sa etablovalo ako Štátne divadlo Košice. Pod týmto názvom, s výnimkou trojročného obdobia experimentu so zlúčením košického a prešovského divadla v rokoch 1996 – 1999, pôsobí dodnes ako jedno z dvoch trojsúborových divadiel na Slovensku.
