Ako sa performatívne umenie adaptovalo na novú situáciu? Ako umelci reagujú?
Keď sme festival začali pripravovať, nevedeli sme, aké budú obmedzenia a súvisela s tým aj otvorená výzva pre umelcov. Hľadali sme projekty, ktoré istým spôsobom reagujú na pandemickú situáciu. Počas karantény sa realizovali hlavne livestreamy alebo on-line diskusie. Neobjavilo sa mnoho inovatívnych foriem pre virtuálne prostredie, preto sme chceli vyprovokovať umelcov, aby nazbierali energiu a skúsili prísť s niečím novým. Napokon sa ukázalo, že Kiosk bude mať aj predstavenia pre väčšie publikum, no špecifické budú predstavenia pre jedného diváka či väčšia performance vo verejnom priestore. V rámci nej na jednom žilinskom sídlisku staviame byt otvorený všetkým pohľadom a obyvateľom. Obyčajné divadlo pre Limbovú z nás vedomých či náhodných divákov urobí pozorovateľov zdanlivo každodenných situácií a sme zvedaví, ako na túto interakciu mesto zareaguje.
Foto: archív Michaely Paštrékovej
Ako si predstaviť predstavenia pre jedného diváka?
Sú to najmä audio-performatívno-vizuálne projekty, ťažko špecifikovať, či ide o predstavenia, alebo inštalácie, niečo medzi tým. Nechcem prezrádzať, aký zážitok na diváka čaká, aby som nepokazila prekvapenie. Pre tvorcov bola výzva, ako vytvoriť dielo pre jedného, uvažovať nad tým, aký zážitok a obsah mu sprostredkovať, akým spôsobom s ním komunikovať.
Aké koncepcie a nápady vaša otvorená výzva podnietila?
Predstavenia, kde človek pobudne v akomsi mimopriestore, bezčasí, v istej izolácii, nie však karanténnej. Reagovať na karanténu či pandémiu nebolo podmienkou. Máme diela, kde dôjde k stíšeniu, ponoreniu sa do seba. Ponúkneme zvukovo-obrazovú performance Petra Mazalána a Andrása Cséfalvaya, ktorí sa pohybujú naprieč viacerými médiami. Jeden z projektov pripravili napríklad výtvarníčky Simona Gottierová, Martina Mäsiarová a Dana Tomečková, a zaoberajú sa vzťahom človeka k priestoru, pobývaním na špecifickom alebo možno aj úplne obyčajnom mieste. Pre Kiosk je príznačné, že nie je čisto divadelný či tanečný festival, ale presahuje naprieč viacerými umeleckými druhmi a to sa odráža aj v projektoch pripravených pre jedného diváka.
Na aké nové miesta diváka vezmete?
Neboli sme si istí, v akej forme sa bude môcť festival realizovať, preto máme viacero exteriérových projektov. Jedným je diskusná prechádzka Mesto, krajina: mesto. Počas prechádzania mestskými priestormi sa budeme zaoberať vzťahom tela a mesta, ale aj tým, ako udalosti posledných mesiacov ovplyvnili naše správanie v meste, ako sa zmenili každodenné mestské choreografie. Hudobná vedkyňa Dominika Moravčíková bude hovoriť o tom, či mesto počúvame inak, čo sa so zvukom mesta dialo počas karanténnych opatrení.
Prečo festival instantného divadla a tanca?
Vifonka je najčastejším jedlom počas festivalového zhonu. Instantné produkty majú dlhú trvanlivosť, sú ľahko prenosné, a keď si ich pripravíš, potrebuješ už len jednu ingredienciu, ktorá vie z prášku urobiť plnohodnotné jedlo. Museli sme byť pripravení na všetky možné varianty, teda sme mali pripravené vrecúška a čakali sme, či budeme môcť a vedieť chýbajúcu ingredienciu, ktorou je buď divák, alebo samotní, najmä zahraniční, umelci, pridať. Na festivale budeme mať záverečnú diskusiu o tom, čo pre umelcov obmedzené podmienky znamenajú, či ich vyprovokovali k nejakým novým divadelným formám alebo naopak. Pýtať sa budeme, aká je dnes funkcia divadla, či sú preň diváci vôbec potrební.
A sú fyzicky prítomní diváci nevyhnutní?
Divadlo vzniká v realizácii, v styku s divákom, v živej interakcii s publikom, a teraz sa živý divák vytráca, jeho prítomnosť na predstavení je obmedzená. Keď sme zvažovali, ako urobiť festival v obmedzených podmienkach inak, snažili sme sa vyhnúť virtuálnemu prostrediu, aj keď jednu performatívnu prednášku budeme vysielať on-line.
Aké témy v umelcoch aktuálne rezonujú?
Hlavnou témou tohto ročníka sú patológie a zvolili sme ju ešte pred pandémiou. Vyplynulo to z vlaňajšieho ročníka, kde sme tematizovali vyhorenie a ukázalo sa, že aj počas uplynulej divadelnej a tanečnej sezóny rezonovalo ponáranie sa do temných tém ako vyčerpanie, chorobné stavy či vyrovnávanie sa so stratou a smrťou. Neznamená to však, že predstavenia sú smutné či bolestivé. Častokrát je to skôr naopak. Bude sa počas nich hrať tenis či spievať karaoke. Hlavných šesť projektov sme mali vybraných už pred karanténou a patologické bolo prítomné v predstaveniach ešte pred pandémiou.
