Ide o klasiku, dalo sa teda očakávať, že jednoaktovky odohrajú po poriadku, jednu za druhou a že to bude pokojný retrozážitok.
Režisér Matúš Bachynec a dramaturg Daniel Majling však prekvapili: Z oboch textov urobili pôsobivú montáž, príbehy sa prelínajú a nadobúdajú novú kvalitu. Základná scéna sa počas predstavenia nemení, je spoločná pre oba príbehy, čo podnecuje fantáziu diváka a aktivizuje vnímanie.
Nie je to však žiadny hlavolam, divák všetko chápe a cíti sa príjemne, priam ako súčasť deja. Veď obecenstvo sedí z oboch strán javiska. A téma sa týka každého: láska a komplikácie, ktoré prináša.
Foto: TASR/AP
Silné ženy
Klasické texty nás vracajú do minulosti, môžeme sa porovnávať s predkami. Cez Tajovského a Preissovú napríklad zisťujeme, že sme oveľa racionálnejší. Na všetko máme prediskutované argumenty, všetko riešime podľa jednotných noriem, riadime sa vedou, právom, poznaním. V dobách, keď sa odohráva Hriech či Její pastorkyňa, museli byť ľudia, paradoxne, viacej sami sebou.
Každá rodina sa zhostila problémov podľa vlastného rozumu, skúseností a možností. Oporu pre svoje, neraz zúfalé, počínanie ľudia nachádzali vo viere. Režisér tento zaujímavý motív dobre využil a zdôraznil. Nad javiskom (aj života) stále bdie socha Bohorodičky, Panny Márie. Ženy aj muži padajú pred ňou na kolená, v snahe postupovať správne, ale – hriechy sa dejú aj tak. Človek je tvor slabý, dalo by sa ospravedlňujúco konštatovať, no režisér neponecháva príbeh napospas pokore. Sympaticky sa upriamuje práve na silu v hrdinkách príbehov.
Neškodný pátos, milý humor
V oboch rodinách, ktorých osudy sa na javisku stretli, sa na svet vypýta nezákonne splodené dieťa a nastáva okamih pravdy. V Tajovského časti sa z Ameriky vracia otec – paroháč a v hniezde ho čaká kukučie mláďa, vlastne prírastok, kým u Preissovej sa napĺňa tragédia zmaru, straty a zneuctenia.
Inscenácia rozkrýva intímne situácie, keď sú postavy samy so svojím svedomím, alebo v dialógoch s najbližšími. Odhaľujú svoje pocity a názory s veľkou úprimnosťou a miestami aj s trochou sympatického pátosu, čo k temným tónom tragédií pasuje.
Vydarené sú aj kostýmy (Ján Husár), scéna (Barbora Šajgalíková) a hudba (Daniel Fischer). Nábytok na šikmej dlážke pôsobí ako z kubistického obrazu, ale hodí sa, lebo zároveň je to akoby symbol šikmej plochy, na ktorú sa protagonisti dostali. Herci sa s nápadom šikovne pohrávajú a podfarbujú tak tragédiu na patričných miestach jemným humorom. Kostýmy sú jednoduché, vyjadrujú charaktery (výborne je odetá napríklad Kostolníčka).
Foto: Braňo Konečný
Vica Kerekes, ktorá sa úspešne zhostila svojej prvej úlohy v SND (hoci spočiatku sa príliš sústreďovala na výslovnosť) má dokonca možnosť ukázať sa – vo všetkej počestnosti – v podprsenke. To je asi vizuálna aktualizácia, lebo v tom čase sa ešte podprsenky u nás nenosili. Iba ak jej ju priniesol manžel z Ameriky (tam vraj prvú vyrobili v roku 1913), čo by dokresľovalo dej.
Foto: Braňo Konečný
Gabriela Dzuríková prináša na javisko vitálny šarm a zdravý sedliacky rozum, Dana Košická hrá matku, ktorá je zodpovedná, čestná, ale ničivo ambiciózna. Anežka Petrová v úlohe Jenůfy dokázala zahrať veľmi citovú postavu bez sentimentu. Rešpektuje tragickosť, ale nie je ufňukaná. To by sa dalo povedať vlastne o celej inscenácii, v ktorej sa blysli aj muži.
Tomáš Maštalír vytvoril neobratného manžela, ktorý sa pohybuje vo svojom manželstve ako slon v porceláne a nevie ani poriadne zaútočiť, ani potešiť. Jeho protihráčom je mladučký Matej Beniak v role Jana, ktorý šikovne hrá neviditeľného – najradšej by sa stratil.
Statný Roman Poláčik v úlohe zradného zvodcu je drsný sebec, ale vo chvíľach pokánia vie prejaviť cit a je prirodzený. Podobne nejednoznačný, citmi zmietaný, ale civilne zahraný, je aj Laca, verný nápadník nešťastnej Jenůfy v podaní Daniela Fischera. Fischer zložil k predstaveniu aj originálnu hudbu. Tá sa dotýka srdca a pomáha chápať chybujúcich.
