Divadelný mág Jozef Bednárik by oslávil 73. narodeniny

, 17.09.2020 06:00
bednarik posledne foto 2013
Zrejme posledná fotografia Jozefa Bednárika zo 17. 8. 2013. Zľava Jakuba Šeniglová , Lucia Lužinská , Eva Seniglová Jozef Bednárik. Autor:

Jeden z najväčších zjavov slovenskej divadelnej scény, herec, režisér, cestovateľ, gurmán, zaslúžilý umelec, človek s veľkým srdcom. Dvořákovu Rusalku videl ako šesťročný, Fausta o dva roky neskôr a divadlu sa upísal na celý život. Na jedinečného Jozefa Bednárika, ktorý by sa 17. septembra dožil 73 rokov, zaspomínali veľmi osobne a emocionálne jeho kolegovia, priatelia a spolupracovníci.

Jozef Bednárik režíroval doma v Zelenči, Bratislave Nitre, Brne, aj v Prahe, ako hosťujúci režisér sa zúčastnil festivalov v Nemecku, Rakúsku, Francúzsku, Bulharsku, Anglicku, ale aj v Izraeli či Japonsku. Pod jeho režisérskou taktovkou vznikli jedinečné divadelné, operné, dokonca baletné predstavenia a, predovšetkým, úžasné muzikály. Stihol aj úlohu porotcu v tanečných súťažiach v televízii a jeho bonmoty sú nesmrteľné.

Eva Šeniglová, sólistka opery Slovenského národného divadla

Moje prvé stretnutie s Beďom a následná spolupráca sa viaže ku Komornej opere v Bratislave, kde v roku 1987 prišiel režírovať svoju absolútne prvú operu „Maniere teatrali“ od Gaetana Donizettiho.

Skúšky boli vždy plné emócií, plaču, hystérie, smiechu a tvorivosti

Boli sme skupina mladých operných spevákov a tak ako pre nás, tak aj pre neho, čo sa týka opery to boli akési „učňovské roky“. Šťastena bola veľkorysá, keď nám na začiatku kariéry dala režiséra jeho kvalít – maximálna pripravenosť, zanietenosť, človeka ktorý poznal každé jedno slovo vášho textu, každú hudobnú frázu, človeka ochotného predohrať, zaspievať, dokonca niekedy aj zatancovať, človeka prísneho, chápajúceho, nesmierne vtipného, z ohňostrojom nápadov, neskutočnou vitalitou no najmä schopnosťou zapáliť celý súbor pre dobro veci.

Skúšky boli vždy plné emócií, plaču, hystérie, smiechu a tvorivosti. Všetci sme prepadli nadšeniu v dobrý výsledok a ten sa aj dostavil. Beďo priniesol nový pohľad na inscenačné prevedenie opery. Už sme neboli len operní speváci, ale aj plnokrvní herci i tanečníci.

Dodnes si rada spomínam na skúšobné obdobia všetkých opier a projektov, ktoré som mala možnosť pod jeho vedením absolvovať, či už to bolo v Komornej opere, Opere SND, divadle Aréna, televízii. Za to všetko mu patrí veľká vďaka. Tak ako je prvé stretnutie, je aj posledné. V sobotu, 17. augusta 2013 po záverečnom galakoncerte „Zlatých tančekov“ v Turčianskych Tepliciach som ho zašla pozdraviť do zákulisia. Tu počas nášho rozhovoru spomenul, že nedávno bol v Rakúsku na opere „Don Carlos,“ a plynule prešiel k spomienkam na svoju inscenáciu tejto opery v SND, kde som spievala aj ja. Bolo to také nostalgické spomínanie. Stále mi v ušiach znejú jeho slová: „Vieš, Šeniglica, to bola posledná operná inscenácia, kde som sa mohol vyšantiť, vtedy ešte na to boli peniaze a tá sa mi ozaj podarila.“

S tým, že je unavený a na posedenie nepôjde, ale dá sa zaviesť do Bratislavy, sme sa rýchlo odfotografovali, rozlúčili a ešte si povedali „Skoro sa uvidíme…“

České speváčky Monika Absolonova a Leona...
České speváčky Monika Absolonova a Leona Machálková s Jozefom Bednárikom. Autor: Archív Martina Broniša

Peter Mikuláš, sólista opery Slovenského národného divadla v Bratislave

Písať o Beďovi pár slovami sa nedá. Nie je to jednoduché, pretože čo už napísať o režisérovi, ktorý bol na javisku čertom, aj anjelom zároveň. Keď som s ním napríklad skúšal a neukázal mu gesto, nedopovedal ho, nezaspieval slovo, ktoré malo silu a obsah, bolo zle. Veľmi zle, veru aj krik bol… Ale bol aj anjel. Dobrý, zlatý, najmä vtedy, keď som po dlhých útrapách na skúšobni konečne pochopil, čo odo mňa chce. A veru, nebolo toho málo!

Som rád, že som žil čas Jozefa Bednárika a dúfam, že raz o ňom vyjde kniha spomienok úplne všetkých, ktorí ho poznali.

Eva Pavlíková, herečka Divadla Andreja Bagara v Nitre

Už to bude sedem rokov, čo odišiel a sedem rokov chýba, sedem rokov je tu bez neho smutno – drahý Beďo, môj guru.

Na základe jeho ponuky som v roku 1983 nastúpila do Divadla Andreja Bagara v Nitre. Na základe Bednárikových predstavení Dom Bernardy Alby a Titus Andronicus. Na základe túžby pracovať s nim a robiť také divadlo ako on. Tento krok som nikdy neoľutovala. Bol nielen mojim režisérom, ale aj pedagógom, ktorý ma po škole ďalej viedol. Upozorňoval na nedostatky, vysvetľoval, učil. Vedel byť prísny, ale aj láskavý.

Hovoril: Čítajte, vzdelávajte sa. Nie je nič horšie, ako sprostá herečka.

Mal cit pre hudbu, výtvarno, emóciu, cit pre krásu a krásno. Bol veľký „makač” a tvrdú prácu vyžadoval aj od nás.

Bol vtipný, ale aj prísny, vedel nás rozosmiať, ale aj rozplakať. Ale vždy som rozumela, že je to pre dobro veci. Na premiérach mal veľkú trému, ale vždy sme mali veľký úspech. Bol dôsledný, nič nenechával na náhodu, vždy nesmierne pripravený, náročný k nám, ale aj k sebe. Veľmi sa vzdelával – čítal, pozeral filmy, počúval hudbu, chodil po divadlách po Európe (čo vtedy také samozrejme nebolo), rozprával nám zážitky a dojmy a vravel: „Čítajte, vzdelávajte sa. Nie je nič horšie, ako sprostá herečka.“

Spoznával krajiny, zvyky, jedlá, ľudí. Vďaka jeho rozprávaniu som navštívila Istanbul, kde mi napísal presný itinerár, kde čo vidieť a ešte aj to, ako sa povedia po turecky fašírky. Bol veľký gurmán života a jedla.

V divadle som s nim urobila okolo 25 inscenácií a v televízii už ani neviem koľko. Naučil ma neodfláknuť prácu (lebo je to vidieť), herecky rozmýšľať pri budovaní postavy, plakať alebo smiať sa, keď sa človeku chce. Tešiť sa zo života, lebo je krásny – so všetkým dobrým aj zlým. Milovať umenie, divadlo, lebo zušľachťuje človeka a robí ho lepším… Že sme tu len krátko a každá minúta je vzácna… Že hudba je pohladenie srdca a duše a plno iných krásnych veci…

Aj vďaka nemu som, aká som – umelecky aj ľudsky…

Ostalo po ňom veľké prázdno. Som ale veľmi rada, že sme sa v živote stretli, a že som mala to šťastie s nim pracovať a byt jeho kamarátka. Často na neho myslím a snažím sa žiť a robiť svoju prácu tak, aby sa tam hore nemusel za mňa hanbiť. Už to bude sedem rokov, čo odišiel na večnosť. Nech odpočíva v pokoji.

Snímka z muzikákového festivalu Jozefa...
Snímka z muzikákového festivalu Jozefa Bednárika: zľava ocenený Marián Vojtko, organizátor festivalu Ján Kubiš, ocenený Felix Slováček a skladateľ Zdeněk Barták. Autor: René Miko

Ľudmila Várossová, kostýmová výtvarníčka

Jozef Bednárik si pozorne a s farebnými akcentmi zapisoval do svojho diára všetky pracovné termíny a schôdzky, ale sviatky a spomienkové výročia nemal rád.

Mal originálny humor, svojskú filozofiu, rodinné cítenie, sčítanú hlavu a predovšetkým talent.

Tak či onak – bol tak jedinečný, že s nami blízkymi kolegami a kamarátmi, bez ohľadu na dátumy a výročia, kráča ďalej.

Mal originálny humor, svojskú filozofiu, rodinné cítenie, sčítanú hlavu a predovšetkým talent. Vo svojich réžiách nemal zábrany búrať konvencie a so svojim zmyslom pre poriadok si až chlapčensky naliehavo klásť otázky a zároveň na ne hľadať odpovede. Bol umelecky výbušný vtedy, keď veľmi svojim divákom pripomínal ostražitosť pred zlým a láskavý vtedy, keď spozornel pri dôležitosti lásky, morálky, či nádeje. Jeho rukopis vždy sprevádzal zmysel pre vtip a výtvarnú optiku.

Beďo mal krídla – kreoval divadelný svet, bol dominantný, kamarátsky, vyhľadávaný v tímoch aj medzi ľuďmi .Jeho vtipne komentované pracovné aj bežné situácie vyvolávali v nás oslobodzujúci smiech. Ale dokázal to tak rafinovane, že popri ňom sme „zľahka“ tvrdo pracovali a všetky jeho pripomienky zaujato spracovávali. Kričal, chválil, protestoval, uznával, plakal, smial sa, odpúšťal.

Napriek tomu bol solitér, neznášal obmedzenia. Veľmi rád bol sám – so svojimi knihami, filmami, cestovaním. Chvalabohu, veľkou lyžicou nám potom svoje zážitky posúval ďalej…

Ján Ďurovčík, choreograf, tanečník a režisér

Beďo, chýbaš nám. Chýbaš mne a chýbaš aj tomuto národu. Chýba tvoj humor a tvoje vždy presne mierené poznámky. Chýba tvoja emócia, tvoj krik a láskavosť zároveň. A hlavne chýba tvoje umenie. Často si vravím, čo by si povedal, keby si videl, čo všetko sa tu deje… Čo by si mi povedal na moju novú premiéru a akú premiéru by si urobil ty. Mám pocit, že som tu ostal sám. Ty aj Nosáľ ste odišli a mne nemá kto dať facku, radu či pohladenie. Facky, tie sa rozdávajú, ale od teba boli úprimné. A ešte chýba tvoja vôňa, ktorá sa vždy rozliala celým divadlom… Beďko, chýbaš!

Režisér Bednárik je pochovaný v rodnom Zelenči.
Režisér Bednárik je pochovaný v rodnom Zelenči. Autor: Martin Broniš

Vladimír Chmelo, slovenský barytonista

V Prahe sme v roku 1996 s Jozefom Bednárikom robili Rossiniho operu Turek v Taliansku, ktorú inscenoval, ako všetko, po svojom. Vymyslel to výborne, bolo to predstavenie, ktoré sa odohrávalo v talianskej pizzerii a bolo veľmi komické. Myslím, že sám Gioacchino Rossini mal dostatočne veľký zmysel pre humor, aby tento posun scény do pizzerie akceptoval.

Na Beďa, ako mu všetci hovorili, som sa veľmi tešil, hoci som mal z neho rešpekt. O jeho temperamente som veľa počul, lebo keď vybuchol, vedel pospomínať všeličo. Tradovalo sa o ňom, že nebol len slušne vychovaný chlapec zo Zelenča…

Každopádne tieto obavy sa nepotvrdili a môžem povedať, že sme sa stali veľmi dobrými kolegami a mali sme veľa spoločného. Vždy, keď sme sa potom neskôr stretli, sme sa spolu veľmi radi a úprimne rozprávali. Získal som v neho veľkú dôveru, pretože bol predovšetkým prvotriedny umelec, ktorého som obdivoval už ako herca a neskôr ako režiséra.

Mimochodom, obdobie Turka v Taliansku bolo pre mňa veľmi šťastným obdobím, po desiatich rokoch v stálom angažmáne v Brne to moja prvá hosťovacia sezóna v Štátnej opere v Prahe a Bednárikova prvá réžia na tejto scéne v Prahe. Keďže som bol vyškolený z Brna od profesorky Mrázkovej z JAMU, ktorá ma učila javiskový prejav a pohybovku, bol som schopný plniť jeho vysoké nároky a myslím, že mal vo mne v ansámbli oporu. Na každú skúšku s ním som sa naozaj veľmi tešil.

Beďa mám v sebe hlboko zakoreneného a počítam ho medzi svojich anjelov strážnych…

Snímka z muzikálového festivalu, zľava Monika...
Snímka z muzikálového festivalu, zľava Monika Kozelová, Ján Kubiš, sestra Jozefa Bednárika Rozália Sedláková. Autor: René Miko

Daniel Hůlka, český muzikálový a operný spevák a herec

Na režiséra Bednárika si spomínam rád, hoci s nostalgiou, pretože mi veľmi chýba, keďže už sedem rokov nie je medzi nami… Bol môj veľký učiteľ a veľký kamarát. Vždy som chcel s ním spolupracovať v opere, ale nakoniec bola naša prvá spolupráca na muzikáli Dracula. Skúšanie s ním bol pre mňa taký rýchlokurz herectva, ktorý mi Beďo vtedy dal. A som mu za neho doteraz neskutočne vďačný, pretože vždy hovorím, že všetko, čo dokážem na javisku, ma naučil on. Preto vždy hovorím, že Beďo je môj javiskový otec…

Monika Absolonová, česká speváčka a herečka

Keď niekde počujem meno Jozef Bednárik, vybavia sa mi okamžite veľmi vtipné a ironické poznámky, veľké nasadenie a vášeň pre vec, skvelé inscenácie. Beďo bol veľký malý muž – keď sa pri práci na mňa hneval, išla som sa prepadnúť do zeme a keď ma nedajbože pochválil, mala som pocit, že som získala zlatú medailu.

Som šťastná, že som sa s ním mohla stretnúť pracovne aj ľudsky, pozorovať ho pri práci, pretože bol výnimočný a originálny. S láskou si spomínam na to, ako ma vyhadzoval z javiska a hovoril mi, že som „Renault cez celé javisko a osemdesiata premiéra v Užhorode…” Mrzí ma, že už nikdy nebudem počuť: „Mona zalez, akože o tri štart…” Je mi za ním smutno…

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo, rozhovory, komentáre, reportáže, videá, ďalšie užitočné a praktické informácie ako aj čítanie a obsah pre zábavu a voľný čas.

Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#Jozef Bednárik
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku