Beďo bol ako člen rodiny pre všetkých divadelníkov

Rukami tohto divadelného mága ste prešli vy, ktoré muzikály s vami inscenoval?

Naše prvé stretnutie bolo v muzikáli Dracula, ktorý prišiel v roku 1998 do Bratislavy. Tu som stvárnil úlohy kňaza a Stevena. Potom sme sa stretli v roku 2000 pri Monte Cristovi – bol som Edmont Dantes a gróf Monte Cristo a o sedem rokov neskôr nasledovala Angelika, kde som hral Joffreyho de Peyraca.

Režisér Bednárik, alebo Beďo ako mu väčšina hercov hovorila, bol špecifický so svojimi maniermi teatrali… Aké spomienky sa vámvynárajú, keď sa spomenie jeho meno?

Naozaj bol veľmi špecifický (smiech), ale práve preto bol taký fenomenálny. Som veľmi rád, že ma ako prvý do ruky dostal po hereckej stránke práve on. Na javisku mi vysvetľoval veci „per huba“, vybehol za mnou – tá malá gulička, ponadával mi a presne mi povedal a vysvetlil, čo a ako mám robiť. Tam som ani nestíhal na to reagovať, že by som sa urazil alebo niečo iné, pretože v tom momente to tak malo byť a bolo… Vďačím mu za to, že som mohol aj v budúcnosti čerpať z jeho režijných pokynov a pripomienok. Beďo bol jedinečný a takto jedinečný už nikdy nikto nebude.

Beďo bol okrem iného známy tým, že nepríjemné veci hovoril narovinu. V umeleckom svete ale občas treba byť diplomatický, opatrný, umelci sú citlivé duše… Režiséri majú rôzne charaktery a nálady, ale človek si musí zvyknúť. Ráno sa zobudíte, nemáte svoj deň, niekto vás naštve, potom trpí celý súbor. S Beďovým prístupom som bol ale veľmi spokojný, hoci bol svojský. Myslím, že je dobré, keď sa herec režiséra trošku bojí, a teda má uňho rešpekt. Herec musí prísť pripravený a neflákať to tak, že nevie texty alebo niečo, nedajboh, nedokáže zaspievať. Veľmi si vážim, že som bol vždy ako na tŕní a všetky jeho pripomienky som si zobral k srdcu. Keď to raz tak nebolo, nasledoval „pucung“ pred celým súborom a to neprajem nikomu!

Ovplyvnil vás Bednárik natoľko, že si pri iných režiséroch poviete „Ale Beďo by to robil inak?“ – alebo počúvate a akceptujete ich režijný zámer?

Beďo by to určite robil inak, to je jasné! Ale rešpektujem každého režiséra, preferujem otvorenú komunikáciu. Pretože mám už niečo za sebou, tak chápu aj moje výstrelky, keďže ich majú nielen režiséri, ale aj ja. V poslednom čase to , našťastie, vždy dopadne dobre, predtým som sa s režisérmi hádal a dopadlo to veľmi zle. Nakoniec sa začneme rešpektovať a nájdeme strednú cestu a riešenie.

Napriek špecifickému štýlu a prístupu Bednárika k hercom a spevákom na neho spomíname s rešpektom, úctou a láskou. Čím to je, že všetci na neho spomínajú len s úsmevom, jednoducho, že nám chýba?

Pretože to bola osôbka, ktorá – ani to neviem vyjadriť… Bol to charakterný človek, ktorý vám od srdca vynadal ako otec, potom pohladil ako mama. Bol akoby člen rodiny všetkých divadelníkov. Jemu ste dovolili, aby vám povedal úplne všetko a nemohli ste sa uraziť. Beriem ho ako učiteľa a dodnes používam niektoré jeho hlášky a bonmoty.