Aký bol váš prvý kontakt s Jozefom Bednárikom? Stretli ste sa predtým v opere alebo bol pre vás úplne neznámy?
S pánom režisérom Bednárikom som sa stretol ešte pred Draculom v divadle niekoľkokrát, ale nikdy sme spolu nepracovali. Obdivoval som ho a veľmi som si želal s ním spolupracovať. Vraj ste niekoľko pozvánok na konkurzy Draculu dokonca odmietli… Je pravda, že som niekoľko pozvánok na konkurz odmietol, pretože som bol v opere spokojný a netúžil som robiť muzikál. Potom mi ale zavolal môj spolužiak z Akadémie múzických umení Ľubo Fritz, ktorý robil vtedy Bednárikovi asistenta réžie, že už je celý muzikál obsadený a chýba len hlavná úloha. A že ma Beďo veľmi prosí, aby som prišiel na dodatočný konkurz. To bola výzva, ktorú som musel minimálne zo slušnosti poslúchnuť.
Ako ste prežívali premiéru Draculu v októbri 1995? Bol režisér Bednárik po premiére s výkonmi účinkujúcich spokojný? A bol spoojný s vami?
Na premiére sme už boli všetci pokojní, pretože sme mali za sebou asi desať verejných generálok a trinásť predpremiér, takže to pre nás bola v podstate 14. repríza. Beďo premiéru nevidel, sedel celú dobu v divadelnom klube, ale spokojný bol.
Mali ste na skúškach ako predstaviteľ hlavnej úlohy výhody alebo to medi vami a režisérom iskrilo ešte viac?
Na skúškach Draculu na mňa bol Beďo úplne najtvrdší a prvýkrát ma pochválil až po poslednej skúške, než sme šli na javisko. To ale neznamená, že by na mňa bol zlý. Jednoducho ma učil, čo je to javisko a ako sa má hrať. Bol to pre mňa rýchlokurz herectva a skúšali sme vždy s kopou smiechu.
Napriek špecifickému štýlu a prístupu režiséra Bednárika k hercom o ňom všetci hovoria s pokorou, úctou a láskou… Čím to je, že všetci na neho spomínajú len v dobrom, že nám tak stále veľmi chýba?
To je veľmi jednoduché – bol to úžasný človek, skvelý kamarát a fantastický umelec, ktorý nás všetkých inšpiroval, mal nás rád a my sme mali radi jeho. Vďaka svojej charizme a umeniu mal prirodzenú autoritu, takže si ju nemusel – tak, ako niektorí iní – vynucovať násilím.
