Autor hry, evanjelický kňaz Jozef Hollý, sa narodil v Skalici v roku 1879. Už pred rokmi ma prekvapilo, keď mi výtvarníčka Elena Holéczyová povedala, že je Hollého dcérou a že mu upravovala hru Kubo. Bolo mi čudné, že hovorím s niekým, kto pracoval na rukopise Kuba, lebo už vtedy sa mi zdalo toto dielo predpotopné. Kubo patrí do umeleckého panteónu, ale stále je svieži. Hollý ho písal pre ochotníkov, ku ktorým aj sám patril, a tak sa trafil, že sa hra dostala aj do repertoáru k storočnici SND!
Voľba mnohých potešila, priam zajasali, lebo Kubo je obľúbená postavička. V národe žije najmä prostredníctvom Jozefa Kronera, ktorý ho hral v Martine a potom aj v televíznom filme Martina Ťapáka. Každý priaznivec Kuba si hneď vybaví aj známu repliku „Anča, ja mám nožík“! Tú vraj však Hollý nikdy nenapísal. Dramaturg Miro Dacho upresňuje, že prvýkrát zaznela ústami Jozefa Kronera v martinskej inscenácii v roku 1949 a odtiaľ sa dostala o šestnásť rokov neskôr aj na televíznu obrazovku. Citovanie býva dôkazom úspešnosti diela a ak sa cituje dokonca niečo, čo doň nepatrí, je to rarita. (Možno až v duchu Járu Cimrmana.)
Temná dedina
Nožík však nie je jediná „návykovka“, ktorú v Kubovi publikum očakáva. K tejto hre tradične patrí svetlo, biele rukávce, biele gate, pestrofarebné výšivky, drevenice, kabanice, krpce, čepce, veselosť, bujarosť, driečnosť, zapáranie, prekáranie, usmievanie. Niečo z toho sa objavuje aj v novej inscenácii, ale celkovo je oveľa vážnejšia, temnejšia. Obraz švitorivej slovenskej dediny prehlušil dojem monarchistického temna. Zaznievajú známe ľudové melódie, ale ich účelom nie je dojímanie, skôr pranier. Ukazuje sa napríklad, že ženy nie sú až také nevinné, ako by sme čakali, a mládenci si radi prihnú. Sám Kubo je tiež iný. Má síce stále rád makové buchty, ale čosi mu zachutí viac. Je to možnosť ovládať ostatných, vrátiť im to, čo robili jemu. Režisér Lukáš Brutovský a dramaturg Miro Dacho Kuba očisťujú od nánosu minulých realizácií a posielajú ho, cynickejšieho, k dnešnému divákovi: Ajhľa, Kubo 2020! Všetky postavy príbehu sú z lepšie situovaných rodín a ich konanie je tomu podriadené. Chcú svoje majetky zväčšiť, získať ďalšie pozemky, sú rafinovaní a sebeckí. Nútia do nechcených sobášov, ale tvorcovia inscenácie idú ešte ďalej – odhaľujú ich pôžitkárstvo, alkoholizmus, bezcharakternosť. Na javisku je aj živá kapela, tanečníci, spieva sa, krepčí sa, ujúka, ale hudba nevyjadruje len krásu duše, ale aj jej temnejšie stránky. Až primitívnosť. A to aj u Aničky (Jana Kovalčiková), mamičiek, gazdov, junáka Paľa, teda postáv, ku ktorým tradične patrí určitá idealizácia.
Chce viac než buchty
Jozef Kroner hral Kuba tak, že vzbudzoval sympatie, súcit, uvoľnenie. Niečo také, o čo sa dnešná diktatúra korektnosti vlastne tiež usiluje: slabší človek by nemal byť obeťou manipulácie silnejších. Tento náš nový Kubo už nestojí o súcit, bojuje sám za seba. Snaží sa odkukať maniere silných, aby mal rešpekt. Aj on si chce všeličo uchmatnúť – aj buchty, aj sex, ale nakoniec ukradne niečo nebezpečné a ohrozuje svoje okolie. Na záver máme teda na javisku peknú metaforu: hrozbu (moc) v rukách hlupáka. Milan Ondrík v úlohe Kuba má vyzerať nebezpečne, má vstupovať do svedomia, má to byť výkrik, chladná hrôza.
Ale nie je to celkom tak, lebo aj z tohto aktuálneho Kuba trčí len ten starý. Kubo, ktorý nemá rozum a dá sa opiť rožkom. Vzbudzuje účasť, diváci sa smejú na Ondríkovi, bavia sa na jeho híkaní, hopkaní, detskosti. Berú ho po starom. To je sila tradície, darmo si povieme, že kedysi bol Kubo nemehlo, teraz je memento, podstata zostáva: Kubo prebúdza v duši súcit, ľudia túžia po odľahčujúcom smiechu, lebo utrpenia je na svete veľa. Dodajú si ho aj do tejto inscenácie, aby ľahšie strávili to ostatné.
Bonusom predstavenia je stretnutie s bardmi, ktorí v predstavení účinkujú – Dušan Jamrich, František Kovár, Emil Horváth (jeho otec tiež kedysi hral Loveckého), Anna Javorková. A ako sa Jana Oľhová prevtelila do strojnej Evy Kristinovej! Mnohé režijné a hudobné nápady sú originálne, hra pôsobí na veľkom javisku primerane a dôstojne, o čom sa asi samotnému Hollému ani nesnívalo. Však vtedy, keď Kuba písal, sme ešte ani nemali divadlo. Tobôž nie toto nové, v ktorom sa Kubo hrá.
