„Mala som pocit, že veľmi dlho sa nič nezmenilo a spôsob herectva i réžie, ktorý priniesol, tu pretrváva veľmi dlho,“ hovorí režisérka Júlia Rázusová. Na príbeh divadelníka vrhá jeho život politický tieň.
Očarila ho atmosféra Slovenského štátu, aj réžiami pritakával antisemitizmu, neskôr sa pružne stotožnil so socialistickým realizmom. Na javisku si našiel aj celoživotnú partnerku a manželku Oľgu. Pôvodná inscenácia, ktorú dnes uvádza vo svetovej premiére Štátne divadlo Košice, predkladá rôzne pohľady na Borodáčovu kľúčovú, no kontroverznú osobnosť.
Autori Karol Horák, Michal Ditte a Michal Baláž sú predstaviteľmi rôznych generácií aj poetík. Prvý v spomienkach oživuje jeho detstvo v jednej z najchudobnejších prešovských štvrtí, z ktorej odišiel študovať herectvo na pražské konzervatórium. Druhý autor rozvíja motívy muža, pohybujúceho sa medzi Bratislavou, v ktorej písal významné kapitoly SND, a Košicami, kam ho po vojne „odporučili“, aby obnovil zničené divadlo. A tretí autor sa venuje línii divadelníkovho osobného a manželského života.
„Ako lepšie môžeme zachytiť príbeh režiséra, ako ho nechať režírovať,“ pokračuje Júlia Rázusová v rozprávaní pre Pravdu. V režijnej knihe a poznámkach k Čechovovej hre Tri sestry, ktorú inscenoval v košickom divadle v roku 1952, našla paralely. Každá zo sestier podľa nej inak pomenúva motívy Borodáčovej životnej púte. „Cez Oľgu pozorujeme kariérny život a osud manželstva bez detí. Máša konfrontuje Borodáča v jeho konzervativizme a ťažkopádnych postojoch v umení. A Irina otvára tému odchodu do hlavného mesta,“ vysvetľuje režisérka.
Cez štyri dejstvá Troch sestier nasvecuje vzostup aj pád kariéry divadelníka, ktorý sa – ako v americkom sne – vypracoval zo zapadákova na jednu z najprominentnejších osobností svojho odboru, až sa dostal do čítaniek. Divák sleduje vznik divadelnej inscenácie od prvej čítačky až po výsledný tvar. „Nie je to rekonštrukcia Borodáčovho predstavenia Troch sestier. Štruktúru hry sme použili práve na to, aby sme cez rôzne etapy jeho života vyrozprávali v dejinnej skratke príbeh slovenského divadla. A konfrontovali ,staré divadlo' s novým divadelným jazykom,“ vysvetľuje Júlia Rázusová.
A keďže hrdinom je režisér, pohráva sa aj s priestorom, v ktorom sa príbeh odohráva. Spoza režijného pultu umiestneného v hľadisku komentuje dianie na javisku. Medzi divákmi sa odohrá aj scéna z netradičnej inscenácie Čechova. Zahrá si aj lóža číslo šesť, z ktorej divadelný workoholik každý večer sledoval každé predstavenie. „Hľadali sme, čo pôvodné a autentické sa z tých čias zachovalo. Je to luster, ktorý sa nachádza nad javiskom, čiže pohrali sme sa s rôznymi prvkami a priestormi,“ dodáva režisérka.
