Producentka hry Marta Šuleková povedala, že hru Milada chystali už na jar. Pôvodne sa mala hrať v kaplnke na Zvolenskom zámku, koronavírusová pandémia plány prekazila. Hru sa však podarilo preniesť do Modrého salóna SND.
Režisér Matúš Bachynec sa témam súvisiacim s komunistickou minulosťou našej krajiny venuje už od čias štúdia na VŠMU. Na nápade urobiť hru o Milade Horákovej sa zhodli aj s herečkou Vladenou Škorvagovou zo zvolenského Divadla J. G. Tajovského. Tá má totiž české korene, a keďže jej otec bol tiež dlhé roky komunistickým režimom stíhaný, rozhodla sa mu toto predstavenie symbolicky venovať.
V autorskom tíme boli aj dramaturgovia Daniel Majling a Alexandra Rychtarčíková. Keďže od vraždy Milady Horákovej uplynulo 27. júna presne 70 rokov, k výročiu vyšlo množstvo publikácií a štúdií, vysielali sa televízne dokumenty a tvorcovia inscenácie tak mali z čoho čerpať.
Foto: Braňo Konečný
Inscenácia v SND sa však na rozdiel od iných diel zaoberajúcich sa Miladou Horákovou opiera o jej skutočné listy, ktoré napísala tri dni pred popravou a lúči sa v nich so svojimi najbližšími. Tvorcovia mali k dispozícii desať listov, v hre použili fragmenty zo siedmich z nich.
„Iné inscenácie sa zameriavajú na politikum doby, ale my sme na to chceli ísť inak. Z listov vidieť, aké hrôzy hnedej aj červenej totality má Milada za sebou, to na hru celkom stačilo,“ povedal Bachynec. K listom už podľa dramaturgičky Rychtarčíkovej nebolo treba vôbec nič dodávať.
Daniel Majling doplnil: „Na spracovaní je silné to, že sa neusiluje rozpovedať celý život Milady, ale zameriava sa len na posledné dni a hodiny jej života. Vtedy sa Milada snaží dať rodinné vzťahy do poriadku. Páčil sa mi aj koncept iluzórnej rodinnej večere.“
Foto: Braňo Konečný
Kľúčovou v celej inscenácii je postava Milady, ktorá sa v predstavách ocitá v rodinnom kruhu. Pri písaní rozlúčkových listov má pocit, akoby bola doma v obývačke, kde sa prihovára jednotlivým členom rodiny. Najskôr dáva rady dcére Jane, ktorú hrá Petra Dubayová, sestru Věru v stvárnení Andrey Bučkovej prosí, aby aj so švagrom (Cyril Žolnír) namiesto nej boli rodičmi jej dcére Jane.
Otca (Vladimír Obšil) žiada, aby pochopil jej správanie a nakoniec sa snaží o zmierenie so svokrou (Anna Maľová). List píše aj manželovi Bohuslavovi, o ktorom netuší, kde sa nachádza, no jej lásku to neoslabí.
Zaujímavú scénu – byt plný obrazov, s pianom, na ktorom hrá striedavo dcéra Jana a sestra Věra, vytvorila Barbora Šajgalíková. Tá chcela zdôrazniť kontrast intímneho sveta Milady a monštruózneho systému, ktorý nakoniec Horákovú zničil. Autorom svetelného dizajnu je Jan Ptačin. Andrea Bučková sa tešila, že ako sestra hrajúca na klavíri mohla do inscenácie priniesť autorskú intímnu hudbu, ktorá vznikala priamo na javisku.
Ako upozornil Cyril Žolnír, herci stvárňujúci rodinných príslušníkov Milady museli hrať bez slov, a pritom preniesť emócie na diváka. Petra Dubayová dodala: „Ukazujeme, že Milada nebola len političkou, ale aj matkou, dcérou či sestrou. Rola dcéry, ktorá mlčí pri matkiných slovách, bola výzva.“
Zvládla to výborne, ale predsa je najpôsobivejšou v celej inscenácii predstaviteľka Milady. Herečka Vladena Škorvagová akoby jej z oka vypadla, možno aj preto, že pražská optika vyrobila kópiu Miladiných okuliarov. Zaujímavé je, že partnermi inscenácie sa stali advokátske kancelárie. Producentka Šuleková na záver ešte poďakovala Horákovej dcére Jane Kánskej, ktorá dala tvorcom súhlas na použitie maminých listov.
