Milada Horáková má iba symbolický hrob. Scenár procesu (aj s trestami) bol vopred daný, radili zahraniční „experti“. Horor. Vraj aj Klement Gottwald sa zachvel, keď sa dozvedel, že má byť popravená táto uznávaná, noblesná a múdra dáma.
Takto ju hrá aj herečka Vladena Škorvagová v dokumentárnej dráme Matúša Bachynca Milada, ktorá mala nedávno premiéru v SND. Herečka svojím talentom vzkriesila nielen silného ducha Milady Horákovej, ale – vďaka tomu, že sa na ňu veľmi podobá – aj jej osobný šarm a podmanivosť.
Škorvagová sa na javisku vyníma, je urastená, má vztýčenú hlavu a zvučný hlas. Slová, ktoré hovorí, sa divákov dotýkajú, ako keby k nim prehovárala sama Milada. Vyvolávajú silné pocity vďaka pôsobivej interpretácii, ale najmä preto, že ide o – len mierne upravené a do slovenčiny preložené – citácie zo súkromných listov. Odsúdená ich písala svojim blízkym na rozlúčku tri dni pred smrťou. (Dostali sa k nim s veľkým oneskorením, ale teraz sú dokonca na javisku!)
Foto: Braňo Konečný
Spoveď aj analýza
Listy prezrádzajú nielen jej štylistickú úroveň, ale aj to, aké vyznávala Horáková hodnoty. Vyjadruje sa veľmi jednoducho, bez hystérie a pátosu, hoci hovorí o základných veciach života a smrti. Z listov vidno, ako jej charakter a intelekt pomáhali nezlomiť sa pred šialeným tribunálom a vyrovnať sa s absurdným trestom. Z listov cítiť aj vieru, že jej obeť má zmysel, že celý jej život má zmysel a raz sa to ukáže.
Zmariť sa nedá ani láska, ktorú cíti – nepatetická, nedramatická, priam všedná. A tým práve pravdivá a umelecky zaujímavá. Keby Horáková písala banality, nestačilo by to na hru. Vďaka jej originalite, otvorenosti a schopnosti formulovať je to dojímavá a aj prekvapujúca spoveď.
Milada píše listy síce jednoducho, ale sú v nich jej bohaté životné príbehy, ktoré sa náhle popravou končia. Snaží sa nielen rozlúčiť s blízkymi, ale urobiť si poriadok v živote, všetko uviesť na pravú mieru. Šestnásťročnej dcére dáva rady do budúcnosti, povzbudzuje ju, že sa k nej vráti vo vnúčatách, ak im dcéra bude o nej a jej názoroch rozprávať.
Otcovi píše, že ju iste chápe, lebo je celá po ňom, aj v tom, ako politicky žila, sestru a švagra prosí, aby sa postarali o jej dcéru Janu. Svokre pripomína, že síce na seba občas aj narážali, ale všetko to bolo pre lásku a pre Miladinu činorodú povahu.
Foto: Braňo Konečný
V listoch samu seba Milada Horáková vlastne analyzuje, čo tvorcovia predstavenia dokázali v pútavej forme dostať na javisko. A bez filozofovania. Je to hra o láske k demokracii, k Masarykovi, k vlasti, k Bohu, o láske k slobode, ale to všetko by nebolo dosť presvedčivé, keby to zároveň nebola aj hra o Milade matke, sestre, neveste, dcére, ale aj o milenke. V listoch sa manželovi vyznáva aj z vášne, ktorá dokonca dokázala prehlušiť aj jej vášeň pracovnú.
Manželov osud
Zaujímavé je, že postava manžela Bohuslava nie je na javisku síce priamo prítomná, ale nesie silný motív. Dej sa odohráva v obývačke s dečkami, klavírom, okolo jedálenského stola sa pohybujú príbuzní, dokonca sa tam (v predstavách) ocitá aj Milada, ale Bohuslav chýba. Aj v liste, ktorý mu Milada píše, spomína, že nevie, kde muž práve je.
Keď totiž prišli Miladu zatknúť, manžel (tiež už nepohodlný komunistickému režimu) ušiel cez záhradu, aby ju varoval u nej v práci. Prišiel neskoro, Miladu už odviedli, a on sa viac domov vrátiť nemohol. Neskôr aj emigroval.
To sú motívy, ktoré si divák po zhliadnutí podnetného predstavenia určite ešte doštuduje. Dozvie sa ďalšie zaujímavé fakty nielen o rodinnom živote Horákovcov, ale o celej vtedajšej dobe. Chvályhodné však je, že režisér Bachynec sa sústredil práve na intímny portrét obete procesov a dobu nechal len ako tušený smútočný rámec tohto príbehu. Vďaka tejto koncepcii vyniklo, aká dôležitá je viera v seba, aby sa človek dejinami len nepotácal. Horáková mala cieľ a napĺňa ho aj po smrti.
V závere oslepí divákov z javiska silný reflektor. Tak oslepovali obžalovaných a Milada tým mimoriadne trpela. Divák zdieľa pocit jej bolesti, ale zároveň je to svetelná metafora: Každá doba a ideológia sa snaží ľudí aj oslepovať.
