Heda Melicherová, ktorá sa narodila 20.mája 1932, bola a vždy aj zostane pýchou slovenského tanečného folklóru. Vstrebávala do seba klenoty našej ľudovej kultúry a doslova nimi reprezentovala Slovensko.
Diváci ju obdivovali v sólistických partoch, keď im zakrepčila tance: Dupák, Kresák, Drobná, Záletník, Žiarlivosť bez príčiny, Hviezdnatá noc, Vlachiko, Žartovný tanec z Myslavy, Povesť o Jánošíkovi a jeho hôrnych chlapcoch, Podpolianska mlaď či iné kúsky. Zatiaľ sa nijakej žene na Slovensku nepodarilo získať titul zaslúžilá umelkyňa v tanečnom folklóre okrem nej.
Jej tanec sa dostal medzi 10 najlepších scén sveta
V čom tkvela tá výnimočnosť? V mimoriadnom temperamente, nadšení a usilovnosti. Jej tanečné majstrovstvo bolo charakteristické sviežosťou a bezprostrednosťou tanečného prejavu, vynikajúcim zvládnutím techniky, jedinečným vykreslením charakteru tanečných postáv, ale najmä iskrivým temperamentom až šibalstvom, spojeným s kultivovaným hereckým prejavom. Preto jej vzácne danosti využili aj filmoví tvorcovia.
Český režisér Josef Mach chodil po Slovensku a hľadal vhodný typ tanečnice, až ho našiel v podobe Hedy Melicherovej. Ponúkol jej hlavnú ženskú postavu v prvom celofarebnom slovenskom filme Rodná zem. Jej tanec Veronky a ženícha z tohto hudobno-hraného filmu je zaradený k desiatim najlepším tanečným scénam sveta. Pritom ich výkony tak vysoko ocenili odborníci, ktorí posudzovali tance hlavných predstaviteľov vo filmoch Grék Zorba, Horúčka sobotňajšej noci či West Side Story.
Namiesto krajčírky tanečnicou
Nebyť podpory Hedinej babičky, bola by z nej módna návrhárka alebo krajčírka. Čím ju povzbudila? „Mala som 16 rokov, pripravovala som sa na prijímačky na textilnú školu do Brna. Písal sa rok 1949, vo Zvolene v tom čase prof. Pavol Tonkovič zakladal súbor SĽUK. Jeho úlohou bolo zachovávať a na vysokej umeleckej úrovni ďalej rozvíjať slovenské folklórne prejavy, vytvárať programy a nimi reprezentovať slovenskú kultúru doma i v zahraničí.
Od nás nebol Zvolen ďaleko, šla som sa tam pozrieť, babička mi dodala odvahy. Zatancovala som pred komisiou. O pár dní som dostala korešpondečný lístok na ktorom stálo, že ma prijali. Hneď ako som prišla medzi sľukárov, odišli sme na zájazd po celej republike na celý mesiac. Už tam, vo vlaku, kde sme aj nocovávali som sa rozhodla, že ostanem v súbore“.
Ako to prijala jej rodina po návrate zo zájazdu? „Babička bola nadšená, pretože aj ona mala tanec v krvi, horšie to bolo s otcom. Ten mi pohrozil, že ak zostanem tancovať, už nie som jeho dcéra.
Bolo to ťažké rozhodovanie a veľmi riskantné. Ale volanie tanca bolo príliš silné aby som mu odolala. S jedným malým kufríkom som odišla z domu od rodičov a nasťahovala som sa do rusoveckého kaštieľa, kde bývali sľukári. Neskôr som sa prihlásila na VŠMU, kde som popri zamestnaní vyštudovala tanečnú pedagogiku a stala som sa tanečnou majsterkou i asistentkou choreografa Juraja Kubánku“.
Zaľúbil sa do nej kamboždský princ
Stále bývanie vtedy ani veľmi nepotrebovala, veď SĽUK bol v tých časoch väčšinou na zájazdoch po celom bývalom Československu, ale často aj v zahraničí. Jedno z vystúpení jej mimoriadne utkvelo v pamäti. To, ktoré absolvovala v Kambodži. Pri tanci bola taká očarujúca, že sa do jej zaľúbil kambodžský princ. Jeho otec bol vtedajším politikom a istý čas kráľom Kambodže Norodom Sihanuk.
„V roku 1967 navštívili Československo. V rámci oficiálnej delegácie si boli pozrieť vystúpenie na bratislavskej Novej scéne. Jeho otec kráľ mi poslal kyticu kvetov a celý súbor pozvali na dva mesiace do Kambodže“.
Jej hviezdna kariéra sólistky trvala dlhých 27 rokov. Vari tisíckrát si zatancovala v tancoch: Dupák, Kresák, Drobná, Hviezdnatá noc, Podpolianska mlaď, no jej Vlachiko s typicky cigánskym spôsobom tanca zostalo pre mnohých návštevníkov nezabudnuteľné. Partnermi na javisku jej boli najčastejšie Martin Ťapák, Jaroslav Ševčík, Milan a Jozef Majerčíkovci či bratia Antalíkovci. Za jedného z nich, Júliusa, sa aj na krátky čas vydala.
Pripravovala Vianočné oblátky
Tanečníčkou sólistkou SĽUK-u bola do roku 1976. Potom sa zamestnala ako dramaturgička a vedúca skupiny pre ľudovú kultúru v Hlavnej redakcii literárno-dramatických programov Československej televízie. Pripravovala dokumentárne programy o ľudových remeslách a výrobcoch, medailóny nositeľov ľudových tradícií, spevákov, hudobníkov, tanečníkov, ale i portréty významných umelcov a tvorcov, záznamy z vystúpení Lúčnice a SĽUK-u aj iných folklórnych súborov.
Dramaturgicky sa podieľala na prepisoch významných diel slovenskej literatúry ako Vianočné oblátky, Katera, Starý včelár i ďalších. Stála pri založení Hudobnej a tanečnej školy neskôr Tanečného konzervatória. Zopár rokov vyučovala predmet Ľudové tance a tiež Pohybovú výchovu.
Ani na dôchodku sa tancu nevzdialila. Stala sa archivárkou SĽUK-u. Trpezlivo a chronologicky usporadúvala všetky záznamy z účinkovania tohto nášho jedinečného umeleckého súboru, ktorý aj jej zásluhou slávil celosvetové úspechy. Svoju prácu úspešne dokončila k minuloročnému okrúhlemu 70-ročnému jubileu vzniku SĽUK-u.
V Hede Melicherovej stráca slovenská kultúra výnimočnú osobnosť. Vďaka televíznym záznamom si ju však budeme pripomínať stále. Patrí k nim televízny film Vianočné oblátky, Sváko Ragan, no najmä prvý slovenský farebný hudobno-hraný film Rodná zem, ale aj vynikajúci debutový film režiséra Martina Ťapáka Balada o Vojtovej Maríne, kde Heda Melicherová stvárnila hlavnú ženskú rolu.