Karel Gott ako muzikálový Dracula bol prvý apríl

, 24.10.2020 18:40
Dracula v Karline 2015. Leona Machalkova...
Leona Machálková a Daniel Hůlka v obnovenej premiére muzikálu Dracula v Hudobnom divadle Karlín, 2015. Autor:

V októbri roku 1995 sa v Kongresovom centre v Prahe zdvihla opona a začalo sa predstavenie, ktoré sa nezmazateľne vpísalo do pamäti nielen divákov, ale aj divadelnej a hudobnej histórie Česka a Slovenska. Stalo sa najúspešnejším muzikálom všetkých čias. Predstavenie videlo v rokoch 1995-1998 takmer milión tristotisíc divákov a ďalšie státisíce za hranicami. Dracula sa doteraz uvádza s absolútnym úspechom nielen v divadlách, ale aj na letných koncertných scénach.

Muzikál charakterizovalo hviezdne obsadenie, hviezdni tvorcovia, hviezda hudba. Znamenal raketový štart pre mnohých, dnes už známych, hercov a spevákov. Z pôvodnej zostavy sa, žiaľ, štvrťstoročnice nedožila väčšina tvorcov – Zdeněk Borovec (2001), Karel Svoboda (2007), asistent réžie Ľubomír Fritz (2012), Jozef Bednárik (2013) ani Richard Hes (2014). S producentom pôvodného naštudovania Draculu, Egonom Kulhánkom, ktorý je už 17 rokov riaditeľom Hudobného divadla Karlín, sme zaspomínali na začiatky Draculu, jeho tvorcov a protagonistov a nevyhli sme sa ani úlohe hudobného divadla v dnešnej dobe.

Ako sa to celé s muzikálom Dracula vlastne začalo? S prvým nápadom vraj prišiel Richard Hes, spoluautor libreta a choreograf, koncom roku 1993…

Možno vám prezradím, čo tak často o vzniku muzikálu nezaznelo. Dalo by sa povedať, že Dracula nepriamo vznikol v mojej kancelárii a to ešte za riaditeľovania Zděnka Pospíšila (riaditeľ HDK v rokoch 1989–1993, pozn. autora). Sedel som tu vtedy uňho na návšteve a začal mi rozprávať, že sa sem chystá nejaký producent z Kanady a ten tu bude robiť predstavenia Camerona Mackintosha. Veľmi sugestívne mi opisoval, že: „To bude ako Vizír, a vyzmizíkuje to celú českú kultúru, to vám hovorím.“ A pomerne dosť ma touto vetou vystrašil.

Našťastie Mackintosh a jeho Les Miserables (Bedári) celú českú kultúru nevyzmizíkovali. Pravda je taká, že som vtedy šiel za Richardom Hesom a hovorím mu: „Človeče, chce nás vyzmizíkovať nejaký producent Novák z Kanady. Čo keby sme mu hodili rukavicu a spravili pôvodný český muzikál?“ Keďže sme boli mladí a drzí, tak sme si povedali, že to chceme robiť s tými najlepšími. Vytipovali sme si jednotlivých tvorcov a potom sme nejakú chvíľu hľadali tému, na ktorej by sme sa zhodli. A raz, o tretej ráno v hudobnom klube FX Radost, po fľaši whisky, sa na mňa Richard otočil a hovorí: „Už viem. Dracula.“ Odkýval som to a tak to celé vlastne začalo. S Richardom sme vtedy koprodukovali muzikál Keep Cool vo Švajčiarsku a v Čechách West Side Story v karlínskom divadle. V tej dobe som bol aj manažérom Tanečnej skupiny UNO, kde Richard Hes pôsobil. Nápad na muzikál bola teda naša spoločná myšlienka, keďže sme už boli zohratý tím a ani sme neuvažovali, že by sa to robili v inej zostave.

Karel Svoboda a Zdeněk Borovec boli v tej dobe legendy českej hudby. Pozdával sa im nápad na muzikál hneď od začiatku alebo ste ich museli na spoluprácu presviedčať?

Dovtedy tu taký muzikál v takom rozsahu, aký sme plánovali, nikdy nebol, preto boli zo začiatku opatrní a skeptickí. Následne sme ich pozvali na našu produkciu do Švajčiarska, kde videli, že sa v branži už nejako pohybujeme a vieme, o čom hovoríme. A napriek tom, že sme boli mladí, videli, že už máme niečo za sebou – tak sme ich nakoniec presvedčili a pre muzikál získali.

Egon Kulhánek, riaditeľ Hudobného divadla...
Egon Kulhánek, riaditeľ Hudobného divadla Karlín v Prahe. Autor: archív autora

Karel Svoboda v jednom rozhovore povedal: „My sme si predstavenie nielen napísali, zložili, produkovali a zrežírovali, ale my sme si ho dokonca financovali.“ Produkcia takého veľkého projektu musela byť aj v 90. rokoch rizikom – kto chcel investovať, kúpil si futbalový klub. Vy ste si kúpili muzikál…

To je možno menšia dezinterpretácia. S Richardom Hesom sme muzikál finančne naštartovali, ale vedeli sme, že príde deň, keď mám dôjdu financie a že do tej doby musíme zohnať investora. Tým investorom bol náš neskorší spoločník Daniel Honzík. A k tomu citátu od Karla Svobodu – som si na sto percent istý, že si tú vetu Karel požičal odo mňa. Ja som zas naopak hovoril, že je to skvelé, že som našiel investora, ktorý má financie a ktorý si nechce kúpiť futbalový klub, ale rozhodol sa investovať do muzikálu. K futbalu nemám vôbec žiadny vzťah, nikdy som nemal ani nebudem, takže ľútosť, že nemám futbalový klub naozaj necítim (smiech). Pravda je ale taká, že finančne by sme to sami Richardom nikdy nedotiahli do konca.

Dirigentom sa stal Jiří Škorpík a šéfdirigentom a autorom hudobného naštudovania muzikálu Dracula sa stal slovenský dirigent Rudolf Geri.

Myslím, že Ruda Geriho vtedy priviedol režisér Bednárik. Zrejme sa poznali z nejakej inej spolupráce a odporučil ho do Draculu. Možno aj z toho dôvodu, že nepoznal Jirku Škorpíka a chcel tam mať niekoho, kto má skúsenosti s hudobným divadlom.

Keď spomíname Jozefa Bednárika – oslovili ste ho priamo vy ako producenti na základe jeho predchádzajúcich operných réžií alebo vám ho tiež niekto odporučil?

Nápad osloviť ho bola opäť naša spoločná myšlienka s Richardom Hesom. Videli sme aj nejaké Bednárikove opery v Národnom divadle a boli všetky veľmi svojrázne a zvláštne. Beďo v tej dobe žiaril v divadelnom a opernom svete a bol jednou z najsilnejších a najvýraznejších režisérskych osobností. Takže tým, ako sme si vyberali len tých najlepších, padol prirodzene výber aj na neho.

Vraj sa pre hlavnú úlohu Draculu uvažovalo aj s menami ako Michael Kocáb alebo Karel Gott.

Z tých mien je správne len jedno. Uvažovalo sme o Michaelovi Kocábovi a dokonca existujú niekde demo snímky, ktoré všetky naspieval Karel Svoboda. Určite ich vydal jeho syn Petr. Na nich Karel Svoboda spieva všetky mužské roly v Draculovi. Spieva hlavnú postavu s dikciou, kde napodobňuje práve Michaela Kocába. Dlho sme ho ukecávali. Skutočné dôvody, prečo sa rozhodol do projektu neísť, nepoznám. Nám povedal, že téma muzikálu je daná a jeho otec je evanjelický farár a nemohol by sa mu pozrieť do očí.

Riaditeľ divadla Egon Kulhánek s Karlom Gottom...
Riaditeľ divadla Egon Kulhánek s Karlom Gottom na tlačovej konferencii k muzikálu Čas ruží s piesňami Karla Gotta, 2016 Autor: Hudební divadlo Karlín

S Karlom Gottom je to iný príbeh. Po roku či dvoch od uvedenia Draculu sme na 1. apríl, po dohode s Karlom, pustili do médií fotografiu a článok z podpisu zmluvy, že on bude hrať Draculu. Mal to byť trochu prvoaprílový žart a chceli sme mať aj trochu reklamu. Najvtipnejšiu bodku za tým celým dal JUDr. František Janeček, ktorý v tej dobe s Karlom Gottom spolupracoval. S dátumom 30. apríla mi prišla od neho faktúra a v nej stálo ‚Faktúrujeme Vám reklamné využitie pána Karla Gotta pre muzikál Dracula.‘ A suma na faktúre bola milión korún. Mňa skoro porazilo, pretože Karel Svoboda chodil po Prahe a sľuboval kadečo kadekomu, a že sa mu Gott sľúbil za tie peniaze. (smiech)

Našťastie po dvoch minútach som prišiel na to, že faktúra má všetky atribúty prvoaprílového žartu a že to nebolo myslené vážne. Klobúk dole pred JUDr. Janečkom, že si dal tú námahu vytvoriť takmer uveriteľnú faktúru na milión. Ja som ale mal vtedy reálne blízko k infarktu. Takže takto vznikla fáma o Karlovi Gottovi v Draculovi. Navyše Karel Gott bol tak nad všetkým a všetkými, že nám bolo jasné, že by túto rolu ani neprijal. Takže sme mu ju vlastne ani nikdy neponúkali. My sme o ňom neuvažovali, lebo to bol Gott.

Ako sa k životnej úlohe Draculu dostal Daniel Hůlka? Vraj si ho vybral sám Karel Svoboda, ale musel prejsť konkurzom.

My sme konkurzom obsadzovali prakticky všetky roly v muzikáli, robilo sa päť kôl, cez ktoré prešlo viac ako 400 uchádzačov na hercov a spevákov a ďalšie konkurzy sa robili pre orchester a zbor. Výnimku tvorili hlavní predstavitelia ako Lucie Bílá, Jiří Korn a Daniel Landa, ktorý mal pôvodne spievať Draculu, tých sme oslovovali priamo.

Pripomeňte si muzikálového Draculu

Dan prišiel na konkurz ako neznámy operný spevák, ktorý mal vtedy angažmán v Ústí nad Labem. Z uchádzačov na postavu Draculu nás oslovili dvaja. Dokonca sme sa dlho rozhodovali medzi Danielom Hůlkom a druhým uchádzačom. Nakoniec sme ich vzali oboch. Niekedy to chodí tak, že niekto je dobrý v castingu a potom už nemá žiadny progres, takže ten druhý človek časom odpadol a Dan Hůlka ostal a odspieval aj premiéru, pred ktorou sa zranil Dan Landa. Landa sa po čase sa v projekte necítil dobre, chcel ísť svojou cestou. A aj to bol začiatok hviezdneho vzostupu Daniela Hůlku.

Premiéra muzikálu sa uskutočnila 13.10.1995 a napriek nie priaznivému hodnoteniu z radov kritikov sa publikum do Draculu zamilovalo. Získal si viac ako 1,2 milióna divákov, ktorý ho v Čechách a na Slovensku za tri prvé roky videli, niekoľko platinových dosiek a ďalšie ocenenia. Prečo je muzikál príťažlivý pre publikum aj po štvrťstoročí?

Vidím to na kombináciu viacerých faktorov. Veľmi nám pomohlo, že to bol prvý pôvodný porevolučný český muzikál, ktorý sme produkovali súkromne v takom obrovskom rozsahu. Určite tomu napomohla aj istá pompéznosť, ktorú sme muzikálu s Richardom Hesom dali. To znamená – počnúc od autorov, končiac dekoráciami, či celou výpravou. Veľa iných producentov a ľudí z branže k Draculovi vzhliadalo a svorne tvrdia, že už sa nikomu nič podobné nemôže podariť. V tej dobe nebola taká konkurencia ako teraz a to nielen muzikálová. Dnes medzi sebou súperia nielen muzikály. Je tu istý zábavný, kreatívny priemysel, diváci majú určitý rozpočet a rozhodujú sa medzi kinami, koncertami, festivalmi a podobne. Vtedy bolo toto všetko v plienkach. My sme boli v správny čas na správnom mieste.

Obnovená premiéra muzikálu Dracula v Hudobnom...
Obnovená premiéra muzikálu Dracula v Hudobnom divadle Karlín v roku 2015, v popredí zľava Egon Kulhánek, Daniel Hůlka. Autor: David Kraus

Môžeme povedať, že Dracula ovplyvnil aj ďalšiu muzikálovú tvorbu v Čechách?

Určite ovplyvnil celú muzikálovú tvorbu, ale najmä pritiahol k muzikálu ľudí, ktorí sa už vtedy obratne a dobre pohybovali vo vodách showbiznisu a dal im možnosť zarobiť peniaze. Po Draculovi bola situácia v Čechách takmer zúfalá. Každý, kto mal vtedy pár gramov mozgu v hlave a bol schopný zohnať niekoho, kto mal peniaze, si myslel, že spraví muzikál a zarobí milióny. Objavilo mnoho vecí, ktoré celú branžu devalvovali, niektoré pokusy boli strašne absurdné a amatérske – napríklad muzikál Kladivo na čarodejnice.

Česko je pomerne malá krajina, síce väčšia ako Slovensko, ale stále malá. Ak chcete hrať muzikál v Českej republike, treba ho urobiť ako mainstreamovú záležitosť, nemôžete nikoho vyradiť. A v Kladive na čarodejnice automaticky vyradíte kvôli námetu napríklad rodiny s deťmi. Za minútu vám ako investorovi vysvetlím, aby ste do toho nedali ani korunu, pretože to nebude úspešné. Nastalo neskutočné množstvo pokusov o muzikál odsúdených na zánik, vznikali aj „činohry so spevom,“ ktoré sa nazývali muzikál, pretože ten mal ako komerčný magnet pritiahnuť divákov. Zakalili vodu, devalvácia šialená. Na niekoľko rokov som z toho kolotoča vystúpil…

Od roku 2003 ste riaditeľom Hudobného divadla v Karlíne a v hudobnej branži sa pohybujete celý život. Aké je dnes situácia pre hudobné divadlá, čo sa zmenilo?

Aby som mohol odpovedať, musíme sa preniesť v čase do februára 2020, pretože dnes je odpoveď jasná. Pribudli produkcie, ktoré sa na trhu etablovali. Nechcel by som uraziť žiadnych kolegov, ale vznikol tu taký akoby špecifický útvar, ktorý trochu pejoratívne nazývam český podnikateľský muzikál. Muzikály uvádzajú v priestoroch ako bývalé kiná a podobne, neboli to nikdy divadlá. Tým je daná ich veľkosť, veľkosťou javiska, počtom sedadiel. Vznikol špecifický tvar, ktorý nemá vo svete obdobu, ale lístky sa predávajú, takže evidentne osvedčil svoju životaschopnosť. Toto tu začiatkom milénia nebolo. Vedľa seba koexistujú muzikály Mestského divadla v Brne a podobne a tie podnikateľské, hoci sa mi to slovo protiví. Tým nechcem nič znižovať, je to konštatovanie faktov.

Napriek tomu si našli svojich tvorcov a aj divákov…

Priznám sa, že som sa dokonca chcel dohodnúť s majiteľom Divadla Broadway Oldřichom Lichtenbergom, pretože ma zaujímal percentuálny priesečník divákov na Broadwayi a u nás. Boli sme dohodnutí, že si spravíme prieskum, a zistíme to. Ale nakoniec nás zbrzdil koronavírus, a nebolo čo na divákoch skúmať, pretože žiadni neboli…

Aké sú atribúty úspešného muzikálu podľa riaditeľa hudobného divadla?

Po nejakom čase som zistil, že musím striktne oddeliť vkus Egona Kulhánka ako súkromnej osoby a vkus producenta Egona Kulhánka. Takže prvá vec, na ktorú sa pozerám a na ktorú sa pozerá aj český divák, je titul. Český muzikálový divák je veľmi konzervatívny a má rád konzervatívne a známe tituly, chce vedieť, na čo ide do divadla. Keď sme napríklad hrali titul Vraždu za oponou od Johna Kandera, ktorý je mimochodom autorom muzikálov ako Cabaret, Chicago, či Zorba a okrem iného aj hitu New York, New York, tak sme na tom po piatich-šiestich rokoch pohoreli a skončili sme hlboko pod naším očakávaním.

Stále dbám, aby bol muzikál bol dobrý. Svojho času vznikli aj muzikály, ktoré mali titul, ale neboli dobré. A potom sú aj tituly, ktoré mali obrovský úspech v Spojených štátoch, no úspech sa nedal preniesť do Čiech. Jasným dôkazom je muzikál Čarodejnica (Wicked). Takže titulom to celé začína, pokračuje obsadením. Koho môžete obsadiť? Svojho času som videl famóznu inscenáciu muzikálu 42nd Street v Londýne, famózne zrežírovaný, odtancovaný a zaspievaný. Keby sme sa chceli priblížiť vysoko nasadenej latke, museli by sme company drilovať možno rok a nedávalo by zmysel robiť tak starý a dobrý muzikál tak, aby to nebolo perfekcionisticky spracované. Takže som to vzdal. Samozrejme, skúsenosti z mnohých rokov v branži v tom hrajú tiež nejakú rolu.

Občas počúvame názory, že muzikál je oproti opere „podradnejší“ žá­ner.

Osobne som tento názor ešte nepočul, ale verím, že si to niekto môže myslieť. Oproti opere je, samozrejme, muzikál o niečo ľahšia múza, o tom niet sporu. Nebudem tiež zastierať, že nie som veľký fanúšik opery, chvíľami jej občas nerozumiem. Bol som sa napríklad pozrieť v Národnom divadle v Prahe na operu od Janáčka Její pastorkyňa. V predstavení bol jeden človek, ktorý to celé kazil a ničil tým, že ako jedinému mu bolo rozumieť, čo spieva. Bolo tam ďalších x ľudí, ktorým som vôbec nerozumel, čo spievajú…

Základ hudobno-dramatického žánru je rovnaký pre operu aj muzikál – hrá sa tam, spieva sa tam, je tam orchester a speváci, orchester sme sa naučili amplifikovať, opera sa ide naživo. Opera je stavaná na veľké hlasy, ale nikoho už netrápi, že tomu nie je rozumieť. Percento nových opier je asi tiež menšie, ako tých klasických. Muzikál nie je, aspoň teda v našom pojatí, postavený na memorovaní stokrát ohraných titulov.

Zažil som aj veľa polemík na tému muzikál verzus opereta. Kolega Moša, riaditeľ Mestského divadla Brno, to povedal veľmi pekne – ako máme hrať stále dokola nejaké operety, keď už sto rokov nikto žiadnu novú, a nieto ešte dobrú, nenapísal.

Základ toho žánru je rovnaký, ale ja sa porovnávaniu, možno aj zámerne, vyhýbam. Viem, že ľudia sa snažili napríklad porovnávať činnosť práve Mestského divadla v Brne a našeho Hudobného divadla Karlín. Povedal som, to je zaujímavé, tak to poďme otočiť inak. Skúsme porovnať herectvo Arnolda Schwarzeneggera a Rudolfa Hrušínskeho. Môžeme o tom síce hodiny diskutovať, ale na čo to bude dobré?

Je umenie to, čo sa páči divákom alebo to, čo sa páči kritikom?

To je jednoduché, kritici si samozrejme myslia, že umenie je to, čo sa páči im. Prídu na premiéru, ani si nekúpia vstupenku… Druhá vec, ktorá je historicky daná, oskúšaná a osvedčená – predstavenie, ktoré sa páči kritike, sa veľmi zle predáva. A kus, ktoré sa kritike nepáči, má tým väčšiu návštevnosť, čím viac sa jej nepáči a skritizuje ho. Mne sa to prvýkrát ukázalo u PhDr. Hermana, šéfredaktora Divadelných novín. On našu činnosť historicky nemal rád a nerozumel nám, takže písal len otrasné kritiky, dnes je to už možno inak. Po prvýkrát bol nadšený až po predstavení Vražda za oponou. To bol z našej strany experiment, pretože išlo o neznámy titul. V tej dobe sme uvádzali veľa dobrých vecí, tak sme skúsili aj toto. Pán Herman tento kus pochválil a my sme bojovali o každého diváka a museli sme to predčasne vzdať.

Ďalší príkladom bol muzikál Lucie, kde bol pán Herman znovu nadšený a opäť sa nám nepodarilo diváka tak prilákať do divadla, ako by sme si to želali. Takže zase to fungovalo naopak. Z tohto muzikálu vám poviem smutnú historku. Prišiel za mnou môj kamarát Patrik Fridrichovský, ktorý u pána Hermana študoval a pohybuje sa tiež v hudobnom svete a hovorí: „Mám pre teba jednu dobrú a jednu zlú správu. Tá zlá je, že sa to Pepovi páčilo. A tá dobrá je, že o tom nenapíše.“ A ja mu na to: „A myslíš, že to bude stačiť?“ (smiech).

Kritikou sa nemôžeme riadiť a pre kritikov nerobíme nič a väčšinou ani oni nič nerobia pre nás. A ako som povedal, platí tu nepriama úmera – čím horšia kritika, tým lepší komerčný výsledok. Toľko k téme kritika verzus divák.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo. Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#Hudobné divadlo Karlín #Dracula
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku