O svojej druhej emigrácii z Ruska dnes uvažuje už v Maďarsku. Uplynulý víkend odcestovali manželia Ľjubimovovci z Moskvy do vlasti Katlin, maďarskej divadelníčky a životnej družky legendárneho tvorcu. Stalo sa to po škandále, čo prepukol pri nedávnom hosťovaní slávneho moskovského divadla Na Taganke v Prahe, keď si herci vopred pýtali honorár za predstavenie.
Javiskový mág, ako ho označujú vo svete, teraz nevylučuje, že si otvorí vlastné divadlo za hranicami Ruska. „Už som mal divadlo v talianskej Bologni, ale pozvali ma do Ruska a ja som všetko nechal a pricestoval. So svojou rodinou teraz môžem posúdiť, či to bola chyba, či nie, že som pricestoval, keď sa u vás zmenila politika. Prišiel Gorbačov a pozvali ma naspäť, aj keď v politbyre na to boli rôzne názory,“ vyhlásil Ľjubimov a opakovane zdôraznil, že si môže divadlo otvoriť kdekoľvek na svete.
Pohár pretiekol
Spory 93-ročného uznávaného tvorcu s hereckým súborom boli dlhodobé a pražský škandál, keď herci bez vopred vyplateného honoráru odmietli hrať, bol príslovečnou poslednou kvapkou, pri ktorej Ľjubimovovi „pretiekol pohár trpezlivosti“. Znechutený režisér honoráre vyplatil a hneď oznámil, že z divadla odíde. Hercov označil za leňochov, príživníkov a dokonca za dobytok, ktorému ide iba o peniaze.
Herecký súbor zas protestoval proti režisérovým údajným despotickým metódam, a najmä proti praktikám jeho manželky, ktorá sa stala jeho zástupkyňou a v poslednom období de facto riadila celý chod divadla.
Dožadovali sa nápravy a okamžitého prepustenia Katlin Ľjubimovovej. Za dočasného šéfa súboru si zvolili dlhoročného kolegu a šéfa odborov v divadle Valerija Zolotuchina. Až včera sa však podľa agentúry RIA Novosti dozvedeli, že Ľjubimov podpísal výpoveď svojej manželky so spätnou platnosťou – od 27. júna.
Mnohí zainteresovaní si to vysvetľujú ako ústretový krok k zmiereniu. No Ľjubimov trvá na svojom a do divadla sa už údajne vrátiť nemieni. Napriek tomu, že svoju funkciu nepoložil prvý raz. Naposledy tak urobil pred rokom, keď trval na dočasných pracovných zmluvách pre hercov. Aby si to rozmyslel, ho napokon prehovorili moskovskí radní.
Žijúca legenda
Ruská kultúrna obec sa rozdelila na tých, čo podporujú hercov a na tých, čo im neveria. Spoločné však majú, že nikto nespochybňuje osobnosť veľkého režiséra svetového mena. Pre ruské kultúrne prostredie je Ľjubimov nielen veľkým divadelným režisérom, ale aj spoločenským javom. Jeho váhu prirovnávajú k vplyvu na ruskú spoločnosť, aký mal Solženicyn, Sacharov, alebo Vysockij. Ľjubimovova tvorba sa totiž nedá hodnotiť bez pohľadu na jeho statočné politické postoje.
A divadelní kritici navyše upozorňujú, že meno samotného divadla Na Taganke bez mena Ľjubimova stratí na svojej prestíži a celkovom význame. No korene krízy hľadajú divadelníci hlbšie. Niektorí z nich upozorňujú, že celková tradícia divadelníctva v Moskve a azda aj v celom Rusku je podmienená doslova nepísanými feudálnymi pravidlami. Keď sú umeleckí šéfovia na úrovni cára a herci v pozícii drevených bábok.
Ľjubimova sa však celkom prirodzene zastal ďalší principál a legenda ruského divadla, herec Oleg Tabakov. Podľa neho je režisér historická osobnosť, ktorú nikto nemôže nahradiť.
Nové odchody
Ľjubimov patrí k najväčším osobnostiam európskeho divadla minulého storočia. Svojimi inscenáciami neprestajne provokoval vládnucu sovietsku moc. Séria zákazov jeho predstavení, rovnako ako statočné občianske postoje vyústili až do jeho vyhodenia z divadla a vyhostenia zo ZSSR. V roku 1983 ho zbavili sovietskeho občianstva a ocitol sa na 4 roky v nútenej emigrácii.
Potom režíroval vo svete ako izraelský občan. Vrátil sa do Ruska až v čase sovietskych reforiem v roku 1988. Je držiteľom radu prestížnych medzinárodných ocenení. K jeho najpreslávenejším inscenáciám patrí Hamlet s Vladimirom Vysockým alebo Puškinova dráma Boris Godunov. Ľjubimov však inscenoval po svete aj rad operných titulov.
No v týchto dňoch sa Ľjubimov delí s novinármi o svoje úvahy, že možno znovu zmení krajinu, v ktorej bude ďalej žiť a pracovať.
Slovenskí diváci sa mohli osobne stretnúť s režisérom Ľjubimovom v roku 2004, keď v bratislavskom divadle Aréna predviedol svoju inscenáciu hry Petra Weissa Marat a markíz de Sade.
