Hra mala premiéru v apríli 2018, režíroval ju Ondrej Spišák a Antigonu stvárnila Monika Potokárová. Scénu navrhol Fero Lipták a zvláštnosťou bolo spoluúčinkovanie Katarzie, ktorá spievala vlastné texty, a skladateľa Pjoniho (Jonatana Pastirčáka).
K hre sa okrem samotného obsahu viažu dve tragédie – vo februári pred premiérou bol zavraždený Ján Kuciak a Martina Kušnírová, 25. novembra 2019 tragicky zomrela hlavná predstaviteľka Antigony Monika Potokárová. Jej rolu naštudovala Petra Vajdová, ktorú uvidíme aj v televíznom vysielaní drámy.
Preklad spred polstoročia
Zaujímavé je, že tento Feldekov preklad Sofokla vznikol už pred polstoročím a na scéne SND sa hral v réžii Petra Mikulíka. Ľubomír Feldek na to podrobnejšie spomína v knižnom rozhovore s dcérou Annou Larou Hop, alebo trop. Vracia sa do obdobia začiatku normalizácie, keď v roku 1971 stretol na ulici práve režiséra Mikulíka. Poznali sa, lebo Mikulík absolvoval VŠMU v roku 1962 s Feldekovým prebásnením hry bratov Čapkovcov Lásky hra osudná. „Už odvtedy vedel, že ak dostane chuť režírovať nejakú ďalšiu veršovanú hru, môže sa so žiadosťou o jej prebásnenie obrátiť na mňa a ja ho nesklamem,“ hovorí Ľubomír Feldek.
No a práve prišla tá chvíľa a zrodil sa preklad Antigony! „Naše cesty sa znova stretli vo chvíli, keď Peter bol už režisérom SND, keď sa SND rozhodlo uviesť Antigonu, keď mu zverilo jej réžiu a keď sa on rozhodol zveriť mne jej básnenie. Prebásnil som ju v jazykovej spolupráci s gréčtinárom Júliusom Špaňárom. Premiéra sa konala v roku 1971 na Malej scéne SND. Antigonu hrala Emília Vášáryová, Isménu Soňa Valentová, Kreonta Gustáv Valach, Haimóna Dušan Jamrich a aj v menších úlohách sa predstavili výborní herci.“ Feldek spomína, že v réžii Petra Mikulíka vznikla inscenácia, ktorá rezonovala v publiku. Na javisku sa hovorilo o tom, čo ľudia cítili. „Už v úvodnom dialógu dvoch sestier počulo publikum debatu, ktorej obdoba sa vtedy ozývala aj v jeho myšlienkach a rozhovoroch.“
Rebelku nič nezastaví
Aj aktuálnu inscenáciu uvádza SND slovami: „Rebelku, ktorá sa nezastaví pred ničím, ani pred rizikom vlastnej záhuby. Antigona obetuje samu seba, lebo sa nechce pokoriť pred autoritatívnou a skazenou mocou. Usiloval sa Sofoklovi k takejto aktuálnej výpovednej hodnote dopomôcť aj Feldek? „Sofokles nepotreboval veľkú pomoc, jeho hra ponúkala aktuálne významy sama od seba. Sofoklova hra je o tragickom priebehu jednej mytologickej normalizácie. SND zrejme nesiahlo po Antigone v roku 1971 náhodou. Pracovali sme všetci tak, aby sme ukázali, že otázky, ktoré si kladú Sofoklove postavy, sa vracajú v každej dobe, aj keď vždy v trochu inej podobe, a že teda Sofokles je náš – aj keď staroveký – súčasník. Antigona, ktorá nazvala šťastím svoju smrť – to bol staroveký Jan Palach. V bulletine som dostal šancu publikovať báseň, poukazujúcu na nebezpečenstvo, že si na neslobodu znova zvykneme pri dobre vychladených nápojoch.“
Odcitujme si pár slov z básne Pocta Sofoklovi: „Bojíš sa nešťastia, ale zároveň sa ti zdá, že v ňom je pravda, ale pravda nie je iba v ňom, pravda je vo všetkom, a ty, pretože miluješ pravdu, sa bojíš vlastne šťastia… Antigona nazvala šťastím svoju smrť, a tak donútila Kreonta, aby pokladal za nešťastie svoj život.“ Pokračuje konštatovaním, že ľudia odjakživa vedeli tlmiť nešťastie či zlé svedomie, chutným pokrmom a chladenými nápojmi. Čiže Antigona spríjemní chvíle pred Vianocami krásou, ale zostane aj mementom mravnosti, čo je jej hlavné poslanie. Sofokles s Feldekom vytvorili výborný tandem, ktorý ponúka povznášajúce slová.
