Ako sa vám podarilo získať na festival japonských tanečníkov?
Kolegovia v Budapešti robia festival butó už po druhý raz. Predstavujú tam viacerých umelcov a traja z nich – Ko Murobushi, Kae Ishimoto a Batarita – sú súčasťou malého turné. Z Budapešti prídu do Bratislavy a potom sa zastavia aj v Krakove.
Finančne je to výhodnejšie?
Program ich turné podporuje japonská nadácia, čo znamená, že nemusíme hradiť cestovné náklady. Inak by sa to ťažko dalo celé zaplatiť. Každý organizátor, ktorý chce priniesť špičkových umelcov, hľadá partnerov.
Čo je tanec butó?
Originálna a veľmi špecifická japonská forma súčasného tanca. Pohyb má blízko k prírode, vychádza z jej vnímania a cítenia.
Predstavenia budú ukážkami klasického butó?
Každý z japonských umelcov posunul butó ďalej. Zaoberajú sa organickými a prirodzenými zákonitosťami života a prírody. Kae Ishimoto napríklad vychádza z prapôvodného butó, nie je však úplne čisté. Na festivale Bratislava v pohybe sa predstaví sólom, v ktorom dôjde počas predstavenia Transformed Girl k rýchlej transformácii – z mladej dievčiny sa stane starena.
Novinkou Bratislavy v pohybe je projekt V4 in Motion. Iba kvôli výročiu?
Nie celkom. Festival sa vždy snažil vychádzať zo stavu komunity súčasného tanca a problémov, ktoré má. Teraz máme až existenčný problém – na rozdiel od Prahy, Budapešti a Varšavy – pretože v Bratislave neexistuje inštitúcia, ktorá by ho zastrešovala. Tak ako začal pred dvadsiatimi rokmi, je stále na ulici.
V Banskej Bystrici je Štúdio tanca, v Bratislave elledanse, nestačí?
V Banskej Bystrici centrum existuje, v Bratislave nie – elledanse je súkromná iniciatíva a stále majú obrovské problémy, aby to celé udržali a zafinancovali. Na rozdiel od Prahy, Budapešti, Varšavy, kde sa im to podarilo.
Čo sa tam komunite súčasného tanca podarilo?
Jeden z prvých priekopníkov experimentálneho umenia v Prahe je Ondřej Hrab a Divadlo Archa je priestor, po ktorom môžeme v Bratislave len túžiť. Gyorgy Szabo Trafa je organizátor, ktorý má rád tanec a pred dvadsiatimi rokmi sa rozhodol, že sa bude venovať jeho manažovaniu. Dnes je v rámci súčasného tanca jednou z najrešpektovanejších osobností v medzinárodnom kontexte.
Budú hosťami festivalu – aby sa podelili so svojimi skúsenosťami?
Je dôležité, aby festival vytvoril platformu, kde si budeme môcť vymeniť skúsenosti zo „starými borcami“. Dúfam, že naša komunita využije túto možnosť, že sa dozvieme zaujímavé a poučné informácie. Problémy máme všetci v súvislosti s finančnou krízou veľmi podobné. Jediná vec, ktorá nám všetkým pomôže v najbližších rokoch prežiť, je medzinárodná spolupráca. A najlepšia môže vzniknúť, len keď sa ľudia osobne poznajú, porozprávajú a porozumejú si.
Podľa programu sa zdá, že slovenského súčasného tanca je stále viac. Naozaj?
Vynikajúci slovenskí tanečníci odchádzajú do zahraničia, tvoria a žijú tam. My ich môžeme vidieť len na festivale. Mnohokrát mi už povedali, keď si pozreli bilanciu posledných ročníkov, že je tu veľa slovenských skupín. No neviem, či možno považovať za slovenskú skupinu Les Slovaks, ktorá príde z Belgicka s predstavením Journey Home, o vznik ktorého sa Slovensko ničím nezaslúžilo, než že ho porodila slovenská mamička a vychovalo slovenské školstvo.
A čo zoskupenia súčasného tanca, tvoriace na Slovensku?
V posledných rokoch tu tvoria stále tí istí. Máme elledanse, Štúdio tanca, Debris Company a projektovo fungujúcu Martu Polákovú. Našťastie začala robiť Bubla/Benito Company Renáty Bubniakovej a Vladimíra Šoltýsa, ktorí pre Bratislavu v pohybe pripravili premiéru projektu Krv a kráľ. Ale napríklad s Prahou je to doslova neporovnateľné.
V čom je na tom komunita súčasného tanca lepšie v Prahe?
Pred dvadsiatimi alebo pätnástimi rokmi sme na tom boli oveľa lepšie ako v Čechách. Mali sme širšiu základňu ľudí, neboli sme spútaní tradíciou ako oni, čiže vývoj napredoval oveľa dynamickejšie. Ale začali sme zaostávať, lebo u nás nevzniklo zázemie. Majú navyše oveľa lepšie fungujúci grantový systém ako na Slovensku – viacročný, takže skupiny sú schopné existovať.
Zázemie rovná sa budova a inštitúcia?
Použijem príklad Mestského divadla P. O. Hviezdoslava. Je to síce divadelná budova, ale žije len vtedy, keď si ju niekto prenajme alebo prinesie predstavenie zvonku. Pri finančno-technických podmienkach, ktoré tam vládnu, nemáte šancu niečo naskúšať. Z maličkého grantu, ktorý dostanete z ministerstva kultúry, vám peniaze sotva vystačia na to, aby dielo vzniklo. Museli by ste zohnať ďalší balík peňazí, aby ste vôbec mali kde hrať.
Čo vám zíde na um, keď sa poohliadnete po predchádzajúcich štrnástich ročníkoch Bratislavy v pohybe?
Festival vznikol z entuziazmu a pocitu nepoznaného. Že teda tvoríme niečo, čo tu nebolo a veľa ľudí malo chuť venovať svoju energiu a čas, aby sa do podujatia zapojili. Keď sa ich prioritou stali veci osobno-umeleckého života, okolnosti a situácia ich donútili, aby sa začali starať sami o seba – aby prežili. Bola by som veľmi rada, keby sa podarilo vrátiť do festivalu spolupatričnosť a pritiahnuť mladých.
