Stanislav Štepka: Verím na malý zázrak

Šťastné konce je názov novej Štepkovej hry, ktorú v sobotu 19. novembra predstaví Radošinské naivné divadlo počas Noci divadiel. V stredu 23. novembra uvedie RND osemtisícu reprízu. " V ten večer máme v repertoári najnovšiu hru v réžii Ondreja Spišáka Len tak prišli, no a po predstavení plánuje naše divadlo stretnutie s divákmi s malým prekvapením," povedal dramatik, herec a zakladateľ Radošinského naivného divadla Stanislav Štepka.

19.11.2011 12:00
Stanislav Štepka Foto:
Stanislav Štepka
debata

Zišlo vám niekedy na um, že RND raz uvedie osemtisíce predstavenie?
Ani vo sne. V prvopočiatkoch sme boli radi, že vôbec hráme a niekto je zvedavý na naše javiskové výmysly. Hovorím o ranom období, teda o niečom ako učňovských rokoch nášho divadla. Trvalo to povedzme prvých sedem rokov, kým sme nadobudli pocit, a nakoniec to bola aj pravda, že sme si konečne našli to najdôležitejšie – svojho diváka. Objavili sme ho v mládežníckych kluboch, kultúrnych domoch, divadelných aj nedivadelných sálach, ale najmä vo vysokoškolských internátoch, kde sa na naše prvé kabaretné inscenácie vo veľkom priam masovo hrnuli mladí ľudia. Pre mnohých sme sa stali ich divadlom – a my sme zase chvíľami mali dojem, že sme účastníkmi zázraku. Odušu sme hrali, radostne sme sa objímali v zákulisí ako dedinskí futbalisti po góle, ba stávalo sa, že sme Jááánošíííka hrali aj trikrát za deň. Skromnosť bokom: miestami sme mali pocit, že my sme tí, čo majú lámať a dávať hladným divákom chlieb.

Človečina vznikla pred 40 rokmi, v nej sa prvýkrát na scéne RND objavila Katarína Kolníková. Ako sa dostala medzi vás?
Jááánošíííka som napísal a uviedol so súborom v roku 1970. Od prvých repríz mal nevšedný ohlas. Nechcel som si však pripustiť, aby ma úspech pomýlil, či nebodaj uspokojil, a tak som začal rozmýšľať o hre, ktorá by bola opakom mojej predchádzajúcej „správy o hrdinovi či hre na hrdinu“. Reku, čo keby som sa v tom nešťastnom a smutnom roku 1971 pozrel na vtedajšiu spoločnosť a najmä jej „základnú bunku“, teda na rodinu, inými očami. Vznikla Človečina – s otcom, matkou, synom, dcérou a babičkou, hra o rodine, ktorá sa za každú cenu pokúša zbaviť starej matere. A vtedy sa mi v mysli vybavila moja bývalá radošinská kolegyňa z miestneho amatérskeho divadla Katarína Kolníková. Mala päťdesiat rokov a veľkú chuť účinkovať v našom divadle. Niektorí v súbore boli skeptickí aj nedôverčiví. No už premiéra vyvrátila všetky pochybnosti: pani Kolníková jednoznačne presvedčila divákov, ale aj kritiku o svojej ľudskej vrúcnosti a sile osobnosti. Človečina nastúpila doslova triumfálnu cestu za svojimi divákmi a Katarína Kolníková sa už zaživa stala živou legendou nášho divadla.

Čo z vašich spomienok „vytiahlo“ písanie scenára filmu … a já, Katarína Kolníková?
Moja matka bola priateľkou pani Kolníkovej. Pamätám si ako malý chlapec na tie vidiecke večery, keď Kolníková chodievala k nám s listami od muža, čo po vojne ušiel do Kanady, a čítala ich s nesmiernym dojatím mojej matke. Neskôr, keď už bola v našom divadle pani Kolníková, ktorú som po celý život volal po jej synovi Dušanovi – Dušanova mama, poprosil som ju, aby mi tie listy dala prečítať. No z nejakého záhadného dôvodu som sa k listom počas jej života nedostal. Až teraz po odchode našej prvej dámy mi požičala listy k nahliadnutiu Kolníkovej dcéra Eva. Bolo to pri čítaní zrazu zvláštne, až dojímavé stretnutie po rokoch. A musím jednoznačne potvrdiť, že aj nevšedné a silné.

Pôvodne mala komentár filmu nahovoriť ústredná hrdinka, prečo sa tak nestalo?
Ako vieme, na Slovensku nie všetko vzniká jednoducho, skôr naopak. Pôvodný filmový scenár o Kataríne Kolníkovej som napísal v roku 2005, teda ešte za jej života. Dokonca som v scenári nechal veľa miesta na jej spomienky, vyjadrenia a komentár pod obraz. Medzitým pani Kolníková odišla na iné javisko (2006) a my sme museli opäť vytrvalo chodiť v televízii z kancelárie do kancelárie. Až v tomto roku koncom jari sme sa s mojím synom Jurajom dostali k realizácii. Som rád, že komentár k filmu nahovorila herečka, čo si s pani Kolníkovou roky veľmi dobre rozumela (dokonca si tykali, ba aj spolu hrali v niekoľkých inscenáciách RND!) – Zuzka Kronerová.

Najúspešnejším predstavením RND je Jááánošííík. Mali ste aj hru, ktorá sa na javisku dlho neohriala?
V lete 1994 sme v Radošine sedeli s mladým režisérom Dodom Gombárom nad „vidieckou komédiou s pesničkami“ Malá srdcová príhoda. Chceli sme pre naše divadlo vytvoriť zábavný, nezáväzný kabaret so scénkami, pesničkami a videoklipmi, čo sa nám aj podarilo. No na javisku to nebolo ono. Teda, aby som neklamal, nebolo to napokon podľa mojich predstáv, a tak som prišiel medzi účinkujúcich so smutnou správou: inscenácia sa v tejto podobe (po 7 repríze) už nebude hrať. Narýchlo, zato však s veľkým tvorivým nasadením, vzápätí vznikla podobná, ale zovretejšia, jednoznačnejšia a divácky mimoriadne úspešná kabaretná koláž v réžii Juraja Nvotu Štedrý divadelný večer, ktorá je dodnes v repertoári (nedávno mala 580. reprízu).

Na RND opäť prišli nedobré časy, čo vám súčasná situácia pripomína?
Kedysi sme zápasili s cenzúrou a so schvaľovateľmi našich predstavení. Chvalabohu, schvaľovacie komisie a ideovo-umelecké posudky na hru sú už minulosťou. Vtedy to však jednoznačne boli doslova otázky existenčné. Dnes existuje jediný a ten najspravodlivejší schvaľovateľ – divák. A ten aj svoju úlohu vzorne plní: buď príde do divadla, alebo nepríde… Áno, dnes máme slobodu, a my znovu zápasíme so základnými existenčnými situáciami – s nedostatkom financií na realizáciu nových divadelných projektov a najmä s výškou nájomného za divadelné priestory. Možno po Novom roku budeme chodiť iba na zájazdy a jedným zo zájazdových miest bude aj Bratislava… ak sa nenájde niekto, kto nám pomôže riešiť nemalé nájomné. No ja verím aj v tomto prípade na malý zázrak.

Keď sa ohliadnete za 48 predchádzajúcimi sezónami, čo prvé vám zíde na um?
Skúste sa spýtať majiteľa dobrej slovenskej reštaurácie, čo mu ako prvé zíde na um, keď sa zvrtne reč na jeho reštauráciu. Samozrejme, návštevníci, teda či má plno, či sú hostia spokojní s jedálnym lístkom a hlavne s kuchárom a s čašníkmi, slovom, či to funguje tak, ako má. Som rád, že máme plno, že máme pestrý jedálny lístok, že máme šarmantnú obsluhu, čisté obrusy a nesmiernu pasiu z toho, že našim hosťom chutí a radi sa k nám vracajú. Pokúšam sa o to takmer pol storočia. Radošinské naivné divadlo je značka. Verte, usilujeme sa viac ako dosť, aby to bola spoľahlivá značka.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba