Jeho hry boli umelecky formulované občianske postoje a že stále zostali hrami, po ktorých dychtili javiská celého sveta, bolo len preto, že tendencia v nich bola skrytá nenápadne ako vôňa v ruži. Vždy v nich išlo viac o kumšt ako o stanovisko, našťastie. Ako začínajúci dramatik v šesťdesiatych rokoch minulého storočia bol spätý s Činoherným klubom v Prahe, ktorý aj vďaka jeho Záhradnej slávnosti, Vyrozumění či Ztížené možnosti soustředění zažil svoje prvé hviezdne chvíle.
Absurditu doby, nezmyselnosť systému či vodopády fráz, ktoré sa na ľudí valili z vtedajších médií, spracoval do krátkych dialógov, ktoré sa rady vracali na to isté miesto – ako kruh, z ktorého nemožno vystúpiť. Postavy v jeho hrách mi pripomínali maggi kocky – bol v nich komprimovaný charakter, napätie, vývoj, protirečenia – všetko bez slovného balastu – ako sa na zhustený dramatický jazyk patrí, pretože javisko, ako vieme, zrýchľuje čas.
Oceňoval som nenápadný, ale vždy prítomný humor v jeho hrách, dokazujúci, že mesto, v ktorom žil a písal, bolo nielen bydliskom Kafku, ale aj Haška. Po invázii roku 1968 stratil možnosť vidieť svoje hry na československých javiskách. Napriek tomu sa tajne inscenovali – či na jeho chalupe na Hrádečku, v ktorých si občas zahral, či v nezničiteľnom Divadle Na tahu v Horných Počerniciach. A samozrejme v západnej Európe a vlastne po celom svete.
Mnohé sa premiérovali aj neďaleko Bratislavy vo viedenskom Burgtheatri v časoch, keď sme sa na rakúske kopce mohli pozerať len spoza ostnatých drôtov. Zvlášť úspešné v zahraničí boli jednoaktovky Vernisáž a Audience. Ja osobne mám najradšej Largo desolato, hru o dramatikovi, ktorého štát nechce pustiť z vlastného bytu a on sa v ňom pokúša nielenže nezblázniť, ale aj zostať sebou samým. Mnohým vyhovuje, že „trpí“ za nich, kým oni môžu bezbolestne žiť. Nech sa špiní politikou jeden, nech kričí aj za nás.
My mu potajomky budeme fandiť. Našťastie, v roku 1989 sa ozvalo podobných viac a ako to dopadlo, o tom je dejepis. Naše divadlá vtedy zaplavila vlna jeho hier, ku ktorej sa sám autor ustarostene vyjadril, že „je přehavlováno“. Ale čas beží dopredu a vie, že po rokoch nebude dôležité, že muž, o ktorom píšem, bol posledným prezidentom Československa, ale dramatikom, ktorý po sebe zanechal pár živých hier. Myslím, že aj Václav Havel by si prial žiť viac na javisku, ako skamenieť v mramore a bronze.
