Čím si vás Feldekov text, ktorý sa vracia do minulosti, získal?
Najviac ma na ňom baví to, že je to veľmi osobný príbeh. Cítil som v ňom prežitok človeka. Nie je to text vypozorovaný, odpozeraný niekomu cez rameno. Ale veľmi otvorene, nekompromisne a vlastne až riskantne hovorí o autorovi viac, ako sa na prvý pohľad zdá. Pre mňa to bol zásadný motivačný impulz. Mal som pocit, ako keby som sa prehrabával fotoalbumom pána Feldeka.
Aj ste nad textom spoločne diskutovali?
Viac-menej som v texte hry škrtal sám. Verzií bolo, neviem, šesť či sedem a v prvej fáze bol autor veľmi ochotný komunikovať a pristupovať k tomu s pokorou – až dramaturgicky. S výslednou verziou sme pracovali spolu s hercami a z toho vznikla naša inscenácia.
Hlavná postava hry – Starec – z javiska nezíde. Rozpráva a spomína. V čom ste cítili náročnosť inscenovania takmer monodrámy?
Asi najnáročnejšie bolo zdivadelnenie textu. Aby to nebola literatúra, ale divadlo. Naším zámerom alebo cieľom bolo urobiť z toho paralelnú realitu, čiže spomienky pretransformovať a povýšiť do divadelného média. S tým sme sa trápili najviac.
Ako ste to dosiahli?
V inscenácii sú veľmi jemné druhé plány ako napríklad fotografia, ťažko to však popísať. Urobili sme to, čo bolo v našich silách a čoho sme boli schopní. Kľúč k interpretácii neprezradím, lebo by som prezradil pointu inscenácie. A to sa nepatrí.
Prečo ste do hlavnej úlohy obsadili Mariána Geišberga?
Nikdy som s Marošom Geišbergom nespolupracoval, vždy mi však bol nejakým spôsobom blízky. Vlastne mám veľmi rád jeho energiu, jeho vyžarovanie či už ako človeka, alebo ako herca. Jednoducho sa naskytla možnosť spolupráce. A pripadal mi dostatočne odvážny, bláznivý a neusadený na to, aby do niečoho takého ako Stalin v Žiline vstúpil.
Sám píšete autorské texty, ako sa konfrontujete s cudzími predlohami?
Hrá, samozrejme, rolu, či je to autor, ktorý žije a môže kedykoľvek dielo zhliadnuť, alebo je to text, ktorý vznikol dajme tomu v 17. storočí. Ale v podstate je to to isté. Mám trošku akúsi úchylku, že každý text mi je len materiálom alebo polotovarom. Neviem si predstaviť, že by niekto sedel doma pri texte divadelnej hry a popíjal pri čítaní víno. Vnímam to tak, že divadelný scenár je bod na akejsi ceste. A autori, ktorí sú schopní si to uvedomiť a priznať a ortodoxne netrvajú na tom, že ich text je hotový tvar, sú mi bližší.
Ako umelecký šéf Švandovho divadla v Prahe máte čas na hosťovanie na Slovensku?
Nie, nemám. Vždy je to taký trošku kaskadérsky počin, keď prijmem ročne jednu hosťovačku niekde inde. Je to, samozrejme, na úkor niečoho iného. Času skutočne nemám veľa.
Režijne spolupracujete s rôznymi českými aj slovenskými divadlami. Cítite v práci nejaký rozdiel?
Pri práci, teda spoločnej tvorbe azda ani nie. Rozdiel pociťujem, samozrejme, v podmienkach. Na Slovensku je divadlo na okraji záujmu, čo mi je ľúto. Zdá sa mi, že stojaté vody sa ešte vôbec nepohli, a keď sa aj pohnú, hneď sa zastavia. V tom je divadelné prostredie v Čechách neporovnateľne vpredu.
Kde sa vo vás vzal ten pocit?
Keby som vedel dôvod, tak som jednoducho o krok napred. Skôr to vnímam z diaľky ako pozorovateľ, keďže som zo Slovenska preč už dvanásť rokov. Nevedel som si osobne predstaviť, že by som tam mal zostať. Bol to aj dôvod môjho rozhodnutia ísť niekam ďalej.
V domovskom divadle ste práve začali skúšať novú inscenáciu. Prečo ste siahli po texte Karolíny Světlej?
Ako po výraznom momente v histórii Česka. Jej knihy sú povinným čítaním, a preto akosi zvláštne odchádzajú. Myslím si, že Karolína Světlá a Božena Němcová sú jednoducho veľmi výrazné autorky, ktoré sa zaslúžili o úplne nový prístup k písaniu. Chceli sme trošku prevetrať Světlej klasický román Kříž u potoka.
Asi to nebude klasická adaptácia.
Trošku som sa do toho zaprel a nadchol ma. Je to síce adaptácia, ale vytvoril som vlastne nový pôvodný text. Inscenáciu som nazval Crash u potoka a bude to variácia na tému lásky, sprevádzaná živou hrou na harmonike.
Dodo Gombár
Narodil sa v Trnave 3. júna 1973. Vyštudoval divadelnú réžiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Počas štúdia absolvoval ročnú stáž na Circle in the Square Theater School na Broadway v New Yorku. Po absolutóriu pôsobil ako umelecký šéf a režisér v Slovenskom komornom divadle v Martine. Od roku 2000 pôsobil ako režisér na voľnej nohe v niekoľkých českých, slovenských a európskych divadlách (Taliansko, Maďarsko). Tri roky bol umeleckým šéfom Mestského divadla v Zlíne, od roku 2010 je umeleckým šéfom Švandovho divadla v Prahe. Je aj dramatikom, dva razy uspel s súťaži o Cenu Alfréda Radoka (Hugo Karas, Tretí vek), medzinárodne je úspešná jeho hra Medzi nebom a ženou.
Ľubomír Feldek: Stalin v Žiline
V priamom prenose v hre ožívajú 50. roky minulého storočia nasávané detskými očami a prezentované brisknými, autentickými komentármi starého múdreho rozprávača. Určite nie je náhoda, že je ním výrazná postava bilancujúceho spisovateľa – rodáka. Prvé lásky a chalanské priateľstvá v kulisách krutých politických paradoxov. Nápaditá reflexia vlastnej tvorby a prevetranie zmyslu divadla. A najmä odžitého života. Našťastie, čestným občanom Žiliny nebol iba chameleónsky všadeprítomný Stalin. Je ním aj Homo politicus – komediant Feldek. Vďaka jeho mágii ožíva konkrétna Žilina v konkrétnych dobách v konkrétnom divadle.
