Po tragédiách Rómeo a Júlia, Kráľ Lear a Macbeth ste po prvý raz siahli po komédii. Čo ste v nej objavili?
Objavili sme jej všeplatnosť. Ak sa niekto zamiluje, určite nie navždy. Aj ten zaľúbený sa dokáže zamilovať do iného a neuvedomuje si, že partner kvôli tomu trpí. Niekto zas trpí preto, že síce miluje niekoho, kto ho tiež miluje, ale bojí sa mu to povedať. Sú to jednoducho veci, ktoré na svete vždy boli a vždy budú a ľudia budú kvôli nim nešťastní, budú páchať samovraždy alebo si inak ničiť životy. To všetko sa v Shakespearovej hre Sen noci svätojánskej dá ľahko odhaliť a práve preto je dobré ju stále vyťahovať a hrať.
Nenamierili ste svoj výklad najmä na mladé publikum?
Hlavne pre mladých ľudí je táto hra veľmi zaujímavá, lebo je to naozaj nastavené zrkadlo, ako často človek uverí vzťahu, uverí citu, uverí emócii a nakoniec sa ukáže, že tá emócia bola falošná. A že skutočnosť je iná, pravá láska je niekde inde. Je zvláštne, že u Shakespeara svadby takmer nikdy nie sú šťastným koncom, ale začiatkom nešťastného života. Myslím, že tak je to aj v tejto hre.
V inscenácii cítiť aj viac ako štipku paródie, je to zámer?
Parodovať Shakespeara sa ani veľmi nedá. Mne sa zdá, že jeho hry sú odpozorované zo života. Písal ich pre súčasníkov a o situáciách, ktoré zažívali v dobovom Londýne, v ktorom žil. Napriek tomu, že sa odohrávajú v iných historických dobách kdekoľvek na svete a v iných kultúrach, vždy sa venovali len problémom ľudí doby, v ktorej Shakespeare žil. Z toho vychádza úžasná pravda, ktorá je v jeho hrách zakódovaná. Ak je v nich cítiť paródiu, tak len preto, že ju tam zakódoval autor. Shakespeare si robil „srandu“ a niekedy až cynickú z ľudí, z lásky a zo všetkých základných vecí, ktorými ľudia žijú, až to občas hraničí s paródiou. Aj keď je to tragédia, ale vždy cez smiech. A to je na ňom úžasné.
Aký kľúč ste zvolili k interpretácii textu?
V hre sa prelínajú tri svety. Základný konflikt je zo sveta ľudského a sveta rozprávkového, sveta duchov, ktorí ovplyvňujú život ľudí. Navyše je svet ľudí rozdelený na dve spoločenské vrstvy – na vyššiu, ktorá rieši svoje problémy s láskou, a nižšiu vrstvu obyčajných ľudí, ktorí sa snažia tej vyššej zapáčiť, ale zažívajú iné veci. Hľadali sme teda pre obraz sveta, v ktorom sú tieto tri zložky, metaforu.
Je ňou hotelová izba, v ktorej sa všetci stretávajú?
Pre nás je metaforou ľudského života. Akoby sme prišli na svet nato, aby sme v ňom strávili istý vymedzený čas. A ten svet je vlastne prechodnou hotelovou izbou, lebo po odžití svojho života ide každý niekam – nikto nevie kam – natrvalo. Táto metafora sa nám páčila aj kvôli tomu, že dominantou izby je posteľ, v ktorej sa robia aj iné veci. Keďže Sen noci svätojánskej je takzvaná svadobná hra, v podstate hra o láske a sexe, tak posteľ je neodmysliteľnou súčasťou interiéru každej inscenácie na celom svete. Jasne, že má vždy inú formu, môže to byť posteľ v hotelovej izbe alebo lôžko zo zázračných bylín, záleží na tom, ako to kto vidí. Nám sa obraz sveta zmenšený do hotelovej izby zdá pekným zhustením čohosi, v čom sa môžu prelínať reálne bytosti s nereálnymi a vzájomne sa ovplyvňovať.
Partia remeselníkov nacvičujúcich divadlo vyvoláva salvy smiechu.
V Shakespearovej hre mali tieto postavy vždy úlohu klaunov, aby odľahčili dej a rozosmiali. Dosť nám záležalo na tom, aby remeselníci neboli len klauni rozprávajúci vtipy, ale aby to boli skutočné postavy, dopĺňajúce mozaiku sveta. Sú to obyčajní jednoduchí ľudia, nechcem povedať že hlúpi, ale jednoduchí aj svojím rozmýšľaním, a preto nemajú toľko času, aby vyvádzali hlúposti ako ľudia z vyšších vrstiev. V skupinke mladých nevedia, koho milovať, zamilovávajú sa na počkanie vždy do niekoho iného. Postavy starnúcich milencov, ktorí už v láske vyskúšali všetko a od rozkoše nevedia čo – tak si ubližujú. Snažili sme sa na javisku ukázať naozaj komplexný obraz sveta.
Postavu Puka, ktorého hrá Miroslav Noga, ste interpretovali inak, ako býva zvykom.
Nie je to Martinko Klingáčik, s ktorým je len „sranda“. Do veľkej miery je zlomyseľný, veci sexu a lásky ho bavia len vtedy, keď sa pokrútia, keď to nevychádza tak, ako má. Naopak, čím je všetko zamotanejšie, tým je vďačnejší a robí všetko pre to, aby to tak bolo. V podstate je to nenápadný zloduch, ale keďže sa k tomu priznáva, je zároveň aj sympatický. Puk s človekom manipuluje a práve preto musí byť bytosťou s jasným názorom na svet. Je to skôr diabol ako elf, skôr satyr ako anjel, aj keď má v sebe aj anjelské podoby.
Čo vám robilo najväčšie problémy?
Najťažším orieškom u Shakeapeara je vždy vybrať si správny preklad. Človek sa nikdy nevyhne tomu, aby porovnával všetky možné dostupné verzie a v niektorých je lepšie to, v iných je lepšie ono. A to je najťažšie. My sme mali k dispozícii veľmi dobrý, veľmi súčasný text pána Feldeka. Tiež sa však človek niekedy neubránil porovnávaniu hoci aj s českými prekladmi. Zdá sa mu, že niektoré pasáže sú v inom preklade zrozumiteľnejšie alebo poetickejšie, alebo viacej pasujú do situácie, ktorú máme vymyslenú. Ale kombinovať preklady len tak ľahko nejde, človek sa musí rozhodnúť pre to, čo ide robiť. Myslím si, že u Shakespeara je to podstatné.
Ste riaditeľom Starého divadla Karola Spišáka v Nitre. Ako všetko stíhate?
Som síce riaditeľ, ale v prvom rade sa cítim byť režisérom. Nerád by som kvôli tomu na toto svoje povolanie rezignoval. V Starom divadle máme nového umeleckého šéfa Kamila Žišku, ktorý mal na jeseň premiéru, chystá ďalšiu, medzitým u nás hosťoval Jakub Nvota. Takže si myslím, že prišiel čas, aby si aj herci Starého divadla odo mňa trošku oddýchli, aby pocítili aj iné divadelné rozmýšľanie, inú poetiku.
