Tmavá scéna spolu s kostýmami pôsobí staro a zničene. Neónové nápisy zúfalo blikajú. Staré haraburdy sa vŕšia v strede javiska a evokujú ohnisko zo stretávky bezdomovcov. Červené svetlo v pozadí bliká ako pri prepínaní tv-kanálov.
Pred zrakmi divákov sa odohrávajú podivné udalosti. Traja „sliediči“ ďalekohľadom pozorujú divákov, alebo možno ešte čosi za nimi. Nemohra sa strieda s krátkymi slovnými skečmi, ktoré majú humorný, ale aj tragický nádych. Tu bez slov vychádza mladá žena v kombiné s nákupným košíkom. Pomaly sa prechádza po priestore. Pôsobí veľmi krehko a umelo. Sliedivo, no nenápadne ju pozorujú traja muži „zo zlej kriminálky“. Niečo tu nesedí, a predsa to fascinuje.
V inom obraze prosí pacient o liek, ktorým získa nový život. Doktor nevie, čo by to malo byť. No ostal posledný liek B16, ku ktorému nemocný ako bonus dostane aj duchovný rast.
Záver sa vracia k úvodnej atmosfére, iba scéna je prekrytá trblietavými látkami. Zjavuje sa „Boh“ – ten televízny, internetový, alebo aký len chcete. Obstúpia ho postavy v modrých košeliach ako z psychiatrického oddelenia. Všetci sú zahalení do zrniaceho svetla. Ponúkajú nové náboženstvo, nový význam. A s výkrikom „Haleluja!“ nastane tma.
Postavy na javisku sú ploché nielen charakterom, ale aj výzorom. Inscenácia v slede obrazov sa stáva jednou myšlienkovou reťazou. Divadlo SkRAT prelína skutočnosť s televíznou fikciou, ktorá postupne víťazí nad realitou samotnou. A pýta sa – čo je pre nás náboženstvom? Sme ochotní vykričať svoju vieru? Alebo sa len skrývame za či pred obrazovku?
